SLOVÁCI BEZ HRDOSTI

Buta tót (sprostý Slovák). Nadávka či diagnóza? Na prvý pohľad sa zdá, že hovorím o nadávke, ktorou príslušníkov nášho národa častovali Maďari. Možno to tak aj bolo (a asi aj je), no pomenovanie malo v minulosti, a žiaľ, aj v prítomnosti reálne jadro. Platilo a bude platiť dovtedy, kým sa neprestaneme malicherne urážať a nepriznáme „farbu“. Bude platiť dovtedy, kým podstatu urážky nezačneme chápať ako diagnózu. Čím skôr si priznáme, že naozaj máme akési vrodené poruchy, tým skôr sa budeme môcť začať liečiť. Poukážem aspoň na niektoré symptómy.

Množstvo bohemizmov

Nedostatok sebavedomia. Slovák už po niekoľkých hodinách v českom prostredí začne „mluvit“. Tí odolnejší pochytia aspoň prízvuk. Češtinu sme si natoľko prisvojili, že nám neprekážajú po česky dabované filmy, výlučne české návody na prístrojoch a prípravkoch, české letáky. Nielen mnohí z nás, ale aj naše deti a vnúčence majú množstvo českých slov vo svojom slovníku a dospeláci kopec bohemizmov v reči. Čech ani príslušník iného národa nielenže túto vlastnosť nemá, práve naopak, ak chce Slovák žiť, či nedajbože uspieť v českom prostredí, musí sa najskôr perfektne naučiť jazyk. Radi na svoju materčinu zabudneme a za svoj prijmeme cudzí jazyk. Nepoznám Čecha, ktorý by toto urobil. Práve naopak. Spomeniem dvoch – už nebohý astronóm Záviš Bochníček a žijúci chatár Viktor Beránek. Opačných príkladov poznám viacej ako dosť. Sme ľahostajní k spoluobčanom maďarskej národnosti, ktorí sa úradný jazyk učia ako cudzí a používajú ho vo verejných funkciách. Majú problémy so slovnou zásobou, výslovnosťou, aj so skladbou viet. Chápeme. Nikto sa za tento stav necíti byť zodpovedný. Čo nás však v našom štáte spája, ak nie jazyk? Nie je to porucha, ak si náš jazyk nevážime, nepestujeme, ba ani ho za štátny jazyk nepovažujeme?

Nezmyselné cudzie názvy. Boutique, Slovak lines, Good angels, Pub, HotDog, a mnoho, mnoho iných, až nezrozumiteľne smiešnych názvov špatí naše ulice, vizitky firmičiek. Koho tieto názvy charakterizujú? V rodnom jazyku nemáme vhodný výraz? Náš obchod žije z cudzincov? Bude malá slovenská dedinka svetovejšia, ak namiesto krčmy otvorí pub? Miestny štamgast tam síce neprestane chodiť, ale čudovať sa bude. Je množstvo slov prebratých z cudzích jazykov, to sa možno dá obhájiť rýchlosťou technického vývoja, ale malo by to byť iba do istého času. Načo máme zriadený jazykovedný ústav, ministerstvo školstva, „naše“ celoštátne médiá a iné špecializované inštitúcie? Nezaujíma ich, čo sa s naším národným klenotom deje?

Syndróm neúcty

Nevďak k vlastným ľudom. Napríklad Vodné dielo Gabčíkovo nie je možné využívať v projektovanom výkone pre maďarskú zaťatosť a našu zbabelosť. Napriek právoplatnému rozsudku Európskeho súdu nie sme schopní dosiahnuť jeho presadenie, teda dostavbu druhého stupňa na maďarskom území, ale ani primeranú finančnú kompenzáciu. Slovensko dohodu plní od prvopočiatku, Maďari ju, tiež od prvopočiatku, hatia. Už dávno príroda ukázala prospešnosť tohto riešenia pre celú oblasť ovplyvnenú Dunajom. Vodné dielo niekoľkokrát zachránilo Bratislavu aj Budapešť pred povodňou, má nespochybniteľný význam pre plavebné pomery a neodškriepiteľná je aj prospešnosť výroby elektrickej energie ekologickou cestou. Nedokončenie objektu na maďarskom území bráni využívať elektráreň ako sústavu v čase najväčšieho odberu elektriny a komplikuje lodnú dopravu.

Pamätáme si vyčíňanie domácich aj zahraničných „ekológov“ pred dokončením diela a najmä pred jeho spustením do prevádzky. Až na niekoľko výnimiek už čušia. Nielenže nevyschli studne, nezaplavilo dediny, ale vrátil sa život na vysychajúce územie aj do mŕtvych ramien. Statočnému a odvážnemu Slovákovi, ktorý doslova nastavil vlastný krk – Júliusovi Binderovi sme nielen nepostavili pomník, ale od krikľúňov sa ani ospravedlnenia nedočkal. Príkladov na syndróm neúcty je nespočítateľne. Nemusím pripomínať neúctu k našim velikánom v oblasti náboženstva, štátnosti, umenia, vedy, športu... Padajú do zabudnutia ako jesenné lístie. To nie je otázka financií. Ak sa nájdu na prihlúple sochy čumilov, reportérov, smutnosmiešnych postavičiek, ba aj vojnových zločincov či hochštaplerov, mali by sa nájsť aj pre osobnosti, ktoré sa pozitívne zapísali do našej minulosti, navyše, ak za to nie raz aj trpeli.

Bez podielu

Neprimeraná veľkorysosť. Jedným z posledných zákonov federálneho parlamentu bolo zrušenie spoločných znakov, akými sú vlajka, značka ČS aj pomenovanie československý. Je jasné prečo. Obchodné meno získané viacej ako 70-ročným používaním má obrovskú ekonomickú hodnotu. Počas celej existencie spoločného štátu sme prehliadali úmyselné zatajovanie slovenského podielu na výrobe, ale aj minimálnu existenciu Slovákov v zahraničnom styku. Naši oficiálni zástupcovia pokojne rešpektovali pomenovanie „čeko“ spojené s vlajkou, obchodom, vedou, výskumom, produkciou aj športovou reprezentáciou. Táto pliaga sa najvypuklejšie prejavila pri delení „bratského“ štátu. Kto prišiel s pomerom 2:1? Išlo predsa o dva národy v jednom štáte. Alebo jeden celý Čech má hodnotu polovičného Slováka? V ktorej rodine sa takto bratia delia? V Česku zostalo mnoho spoločného nielen bez delenia, ale aj bez podielu. Kto sa pozastaví nad zrušenou značkou v názve českej banky, českej poisťovne, českej...

Ako by to dopadlo v opačnom garde, vieme. Stačí si len spomenúť na neústupčivý boj o názov Becherovka, Pilzner či Budvar, Škoda. Pritom išlo iba o súkromné firmy. Je známe, že po rozdelení Rakúsko-Uhorska to bola práve česká strana, ktorá okamžite a dôsledne likvidovala všetko, čo mohlo čo i len vzdialene pripomínať väzbu na bývalý spoločný štát.

A nejde iba o Čechov. Aj k Maďarom sa správame tak, akoby sme doposiaľ žili na Felvidéku, o čom sú oni aj naskutku presvedčení. Dávajú to na známosť pri každej príležitosti a bez povšimnutia z našej strany. Svoje si tu vytrpeli sv. Cyril, Metod aj Štúr.

Na hranici nesamostatnosti

Nepochopiteľná predajnosť. Slovenskí herci v českých filmoch pravidelne stvárňovali a často aj v súčasnosti stvárňujú opilcov, násilníkov, Cigánov či „ďiouky s dobrým srdcom“. Ak ide o bezcharakternú postavu, niet vhodnejšieho herca ako Slovák. Herec, ktorému komunisti ukradli tvár, patrí dokonca k najobľúbenejším. Ani slovenskí speváci nie sú odchodnejší. Existuje opačný prípad? Ak áno, tak vo vzácnej výnimke potvrdzujúcej pravidlo. V tejto súvislosti poznáme ešte jednu záujmovú skupinu – slovenskí politici. Práve oni sa tak preslávili svojou národnou bezpríslušnosťou, že v ich príbehu vzniklo charakteristické pomenovanie čechoslovakista. História pozná množstvo takýchto jedincov a nielen že nevymreli, množia sa. Ak sa vyskytne statočný sebavedomý štátnik, sami si ho vieme spoločensky odpísať, prípadne príde o život za nevyjasnených okolností. Pripomeniem iba jedného – Alexandra Dubčeka. Jedna politická strana mala vo svojom volebnom programe otvorenie a preskúmanie vyšetrovacieho spisu, no po zvolení do parlamentu na tento bod akosi zabudla. Mimochodom, aj tento prípad zostal po rozdelení v Česku. O aký pomer išlo teraz?

Neuveriteľná skromnosť. Dosiahli sme hranicu kultúrnej nesamostatnosti. Napriek tomu, že naše ateliéry, herci, štáby, produkujú kultúrny program, do názvu dáme pokojne československý (-á, -é). Ak sa podobný projekt vyrába v Česku, o identickej galantnosti druhá strana ani nechyruje. Nie je to iba oblasť kultúry, politiky, ale aj armády. Vyšleme vojenskú jednotku do zahraničia. Je v nej Čech iba kuchár a jednotka nesie názov neexistujúceho štátu. Naozaj si nevieme vládnuť, alebo sa špirála dejín dostáva opäť do neslávne historicky blízkej polohy?

Pomaďarčené mená

Neúcta k štátnemu jazyku. Začnem abecedou. Diakritika či spojenie hlások, ktoré slovenský jazyk nepozná, sa bežne vyskytujú vo vlastných menách našich maďarských aj českých spoluobčanov a považujeme to za normálne. V nijakom inom štáte takáto možnosť neexistuje. Mám na mysli písmená ü, ö, ě, ů, ű, ale aj spojenie písmen v pre nás nezvyklých kombináciách a ich čítanie, akými sú sz alebo cs. Kto číta mená Nagy, Lajos, Rózsa, Sós tak, ako sa píšu? Oproti tomu Česi, Maďari či Nemci dôsledne dbajú na ochranu svojho jazyka. Pripomeňme si anabázu, ktorú so svojím menom prežil náš redaktor v Maďarsku Gregor Martin Papuček. Stál pre dilemou: buď budú Maďari potvoriť jeho meno, alebo si ho pomaďarčí. Ustúpil a pomaďarčil. Rovnako ako mnohí naši v zahraničí. Koľko takých prípadov poznáte na Slovensku? Práve naopak. Ako huby po daždi sa objavili pomaďarčené mená dovtedy slovenské a pobabrané ženské mená bez patričnej koncovky, ktorá charakterizovala ich rod.

Prakticky neexistuje prípad, aby aj ten najdokonalejší slovenský dabing odznel na českom televíznom kanáli, a to napriek tomu, že tam žije niekoľko stotisíc Slovákov a ich detí. Kde je tam právo na vzdelávanie v materinskom jazyku? Neučí sa ani ako cudzí jazyk. Či naši rodáci v zahraničí ho nemajú? Ako vyzerá toto právo v Maďarsku? Opäť je namieste otázka – čo robia štátne aj neštátne inštitúcie?

Vo všetkých štátoch Európy je absolútnou povinnosťou ovládať štátny jazyk v prípade, ak sa dotyčný jedinec chce zamestnať. Prečo to neplatí aj u nás? Štát musí zabezpečiť výučbu jazyka na všetkých stupňoch škôl.

Zaznávaná minulosť

Neúcta k národnému. Hanbíme sa za národnú minulosť. Na minulosti sa nedá nič zmeniť. Všetko prežité je v sekunde prežitia definitívne. Meniť možno iba výklad. To je práca historikov. Niečo zabudnú povedať, niečo prikrášlia, zo zbabelca vyrobia hrdinu, z martýra ľahtikára. My starší to poznáme veľmi dobre. Poznáme historikov, ktorí túto profesiu za sto rokov doviedli do dokonalosti. Na pomoc im prišli politici, záujmové skupiny, masmediálni odborníci, umelci... V príbehu by sa nespoznala ani Červená čiapočka. Naša národná tragédia spočíva v zabúdaní a odpúšťaní. V opačnom prípade by nebolo možné, aby historik mohol beztrestne otočiť svoju rétoriku o 180 stupňov. V našom podaní nezanikli skompromitované inštitúcie, ale „našim historikom“ sme neskrivili ani vlások na hlave. Naopak. Zostalo im postavenie aj hlas. V každej normálnej spoločnosti by takýto chameleón prišiel o chlieb aj priestor. Dôsledok je tragický. Ani 25 rokov vlastného štátu nestačí, aby v školách bol dejepis pravdivý, neskreslený a úplný. O každé slovíčko sa doťahujú komunistickí historici so zahraničnými, zapredaní s mladými, proslovenskí s pročeskoslovenskými aj promaďarskými. Dôsledok? Doteraz ani nevieme, či našimi praprarodičmi boli Sloveni alebo Slováci. Nevieme, kedy zo Slovenov vznikli Slováci. Hanbíme sa za národných osvietencov, uctievame historické trasorítky, neprekážajú nám evidentní nepriatelia národa, ktorých mená, busty, sochy, obrazy hyzdia naše ulice, parky, verejné budovy aj sály. Nezaujímame sa o historické artefakty, ležiace v zahraničných múzeách, galériách aj súkromných zbierkach. Ak sa napriek tomu niekto z domácich ozve, hneď sa nájde dosť odrodilcov, ktorí ho zakopú pod čiernu zem, onálepkujú ho. Nedbali by ho hádam aj popraviť – ak by to EÚ dovolila. Škriepky a chaos okolo našej minulosti znechutili našu mládež. Nemá záujem, nerieši, nepozná. Čo nepoznáme, to nemôžeme milovať.

Priznajme si diagnózu

Vychovávame butatótov na úrovni Európanov, bez národnej hrdosti a povedomia. Nenájdete v šírom svete ešte jeden taký národ. Nebude dlho trvať a naši potomkovia nielenže zabudnú na svoje korene, ale budú sa za ne hanbiť – ak to tak v nejednom prípade už nie je. Zabudnú na svoju materčinu, zabudnú na všetko, čo tvorilo ich domovinu. Mnohí hovoria, že doma sú tam, kde si položia kufor. Nedávno sme mali možnosť spoznať stanovisko našich mladých mužov, keď nedopatrením vzniklo podozrenie, že by mali ísť brániť vlasť. Nezaváhali ani na chvíľu. Okamžite sa proti tomu ohradili. Už ani za peniaze nie sú ochotní aspoň na niekoľko týždňov obliecť vojenskú uniformu. Úľava na tvárach veliteľov v televízii sa nedala zakryť, ani sa o to nesnažili, keď sa im podarilo naverbovať pár jedincov do výcviku, samozrejme, za lukratívnych podmienok. Ak si toto želáme, sme na spoľahlivej ceste do národnej ničoty.

Ja som prežil niekoľko režimov, 26-mesačnú vojenskú službu, 68. rok na vojne, spoznal som v živote mnoho obdivuhodných, ale aj bezcharakterných ľudí. Možno aj preto sa mi súčasný stav našej spoločnosti nepáči. Želal by som si, aby sme viacej dbali na národné povedomie, od štátnych orgánov žiadali dôslednú ochranu našich práv, zásadnú zmenu v školských osnovách, počúvali a zverejňovali hlas národa a od susedov vyžadovali nekompromisnú reciprocitu. Priznajme si diagnózu a začnime sa liečiť. Je to skutočne smrteľná nemoc.

Autor je členom občianskeho združenia Rastic