SLOVENSKO V PLÁNOCH GLOBALISTOV

Ocitli sme sa na hrane časov, svet je skúšaný, čo všetko ešte znesie. Sily, ktoré ním chcú hýbať a hýbu, nachádzajú čoraz rafinovanejšie spôsoby, ako búrať všetko tradičné a nahradiť to čímsi novým. Liberálno-progresívnym Novým svetovým poriadkom (NWO). Elity, ktoré vládnu peniazom, dokážu vďaka nim „hravo“ dosadiť na čelo štátov polovzdelaných, často psychicky narušených, ctibažných jedincov, ktorí ničia všetko tradičné, či dokonca ľudské: ekonomiku, decimujú právny štát a rozvracajú tradičné štáty Európy, ale aj Európu ako takú. Národ pod hrozbami prijíma všetky nezmyselné opatrenia vládnucej „elity“, ktorá s ním nesúcití, nechápe ho, nevyznáva jeho tradičné hodnoty, nectí a pohŕda jeho kultúrou a jeho sviatkami, týra ho, terorizuje, likviduje, robí na ňom laboratórne testovacie a vakcinačné pokusy a v konečnom dôsledku ho likviduje.

Informácie z prostredia globalistov hovoria o zmene Európy, likvidovaní štátov a národov. Príde do Európy iné obyvateľstvo? Hrozí západnej Európe islamský kalifát? Aká budúcnosť čaká národy strednej Európy? Musí byť zachovaná knižnica Habsburgovcov vo Viedni a židovské okultné centrum v Prahe? Uskutoční sa tisíc rokov starý projekt prenesenia centra kresťanstva/katolíctva z Vatikánu do arménskeho Ečmiadzina, sídla Arménskej apoštolskej cirkvi od roku 301, keď Arménsko ako prvé na svete prijalo kresťanstvo za štátne náboženstvo?

Strach z vlastenectva

Čo v tejto situácii so Slovenskom? Sú naše politické špičky, žurnalistika a verejná mienka schopné rozpoznať, čo je v podmienkach globalizujúceho sa sveta dôležité? Slovenské médiá sú zväčša v cudzích rukách a sú zneužívané na ohlupovanie čitateľov a divákov, dokonca prispievajú k vzniku nového fenoménu: pocitu strachu z vlastenectva. Sme teda ako národ pripravení odpovedať na otázku, ako ďalej vo všetkých sférach života vrátane štátoprávneho „zaradenia“ Slovenska? Otázka dokonca stojí tak, či majú slovenské politické špičky silu, odvahu, a chuť a či vedia, ako spravovať päťmiliónový štát sami. A vôbec, či ten štát chcú? Lebo ak im ide iba o vlastné vrecká, nebudú tie plnšie „pod akoukoľvek inou strechou“?

Po tom, čo sa o víziu štátnej doktríny pokúšal prezident Rudolf Schuster, ubehlo takmer 20 rokov – a nič také nevzniklo, nijaký štátny orgán nijakú víziu ani len neprerokoval. Slovensko teda nemá štátnu doktrínu, má však bezpečnostnú a obrannú stratégiu schválenú parlamentom. V roku 2017 odmietla vláda Roberta Fica s účasťou SNS schváliť pripravené stratégie, schválilo ich až „pofebruárové“ vedenie štátu na začiatku roka 2021. Sú to texty o podriadenosti Slovenska cudzím záujmom, predovšetkým záujmom NATO a EÚ, nie je to žiadna vízia o budúcnosti slovenskej štátnosti. V časoch, keď sa veľmoci celkom vážne zaoberajú otázkami budúceho usporiadania Európy, Slovensko, najmenej početný štát spomedzi svojich susedov, nemá takúto víziu na rozdiel od okolitých národov, ktoré svoje predstavy majú a nahlas o nich uvažujú. Akútne ju však potrebuje.

Európa sa centralizuje

Namýšľať si o sebe môžeme čokoľvek: sme akýmsi lakmusovým papierikom, ako prebieha stredoeurópska spolupráca v súlade so zámermi globalistov? Že snaha „umenšiť“ Slovensko je znakom vývoja proti „tomuto priestoru“ a ak sa vníma ako rovnocenné, je to znak dobrých procesov v strednej Európe? Špekulujeme nad slovami Jána Pavla II. či Davida Wilkersona o „významnom postavení Slovenska v treťom tisícročí“. Ak však reálne a alternatívne nezhodnotíme svoje ciele a možnosti, môžeme ostať len snívajúcimi Podtatrancami rovnako, ako nimi až donedávna boli naši predkovia.

Slovensko nemá, ale potrebuje koncepciu svojej budúcnosti, lebo patrí medzi európske štáty, ktoré potrebujú, vzhľadom na svoju nedostatočnú geopolitickú váhu, spoluprácu v rámci širšieho nadštátneho celku. Takého celku, ktorý by Slovensko neparalyzoval svojou ideológiou a inštitúciami. A zdá sa, že výhodnejším riešením by bol väčší celok ako štát s dvoma národmi. O Slovensko, jeho hory, rieky, úrodné polia, ale aj pracovitý a poddajný ľud vždy bol a bude záujem zo strany všetkých blízkych i „vzdialenejších“ susedov. Potvrdzuje to história: viac ako osemsto rokov v štáte s Maďarmi a aj s Rakúšanmi, takmer jedno storočie po zániku Nitravy v štáte s Poliakmi, tri štvrtiny storočia v štáte s Čechmi, dvadsať rokov aj s Rusínmi.

V súčasnosti sme členským štátom EÚ a v rámci toho aj neformálneho zoskupenia V4. Keďže EÚ sa dnes potáca a pod vplyvom degeneratívnej expanzie liberálneho progresivizmu ničí vlastnú ekonomiku i kultúru, otvára dvere imigrácii z Afriky a Blízkeho východu, pomaly sa otriasa v základoch. EÚ už nie je tým, čím mala byť: spoločenstvom hospodárskej spolupráce. Charles de Gaulle hovoril o Európe štátov, nemecký kancelár Helmut Kohl o Európe regiónov, dnes sa Európa centralizuje.

Stále živé traumy

A čo naši susedia? Maďarský premiér Viktor Orbán predniesol vlani pri 20. výročí mostu Márie Valérie v Ostrihome toto: „Neexistujú dva národy, ktoré sa nachádzajú na svete, také podobné ako Slováci a Maďari. Jediná vec, ktorá nás vskutku delí, je náš jazyk. Dovtedy si dokonale rozumieme, kým nezačneme rozprávať.“ Veď práve. Nanucovaná maďarčina nás od Maďarov v roku 1918 oddelila. Orbán aktuálne presadzuje myšlienku Európy „národných spoločenstiev“ ponad hranice. Z jeho vystúpenia 6. júna 2020, ktoré mal pri 100. výročí Trianonu, sa dá o Slovensku jednoznačne čítať: „Čo patrí spolu, to sa spojí, rovnako je pravdou, že čo nepatrí spolu, to sa aj rozpadne... Naša fajta je neoblomná, húževnatá a bystrá, preto nielen sme to zvládli, ale dnes znova vyhrávame... Maďari si už nikdy nemôžu dovoliť luxus slabosti. Nám vždy môže patriť iba to, čo dokážeme aj ochrániť... Preto pre nás každý zápas trvá až dovtedy, pokiaľ ho nevyhráme... Nasledujúce desaťročie nebude o úbytku a stratách, ale o rozmachu a budovaní krajiny. Svet je v pohybe, pružiny našej EÚ vŕzgajú a teraz očakáva, že sa zachráni pomocou salta mortale... Zrodí sa nový poriadok... Nezľaknime sa toho, čo vidíme: my sme tí, na ktorých sme čakali. Áno, my sme tí, ktorí otočia osud Maďarska... Čakajú na vás veľké časy... Začal sa návrat Maďarov do ich vlasti. V porovnaní so západnou Európou sme ostrovom pokoja a bezpečnosti. Aby to bolo tak aj naďalej, rýchlo napreduje aj budovanie novej maďarskej armády. Sila kráča spolu so zodpovednosťou, a my si uvedomujeme bremeno našej zodpovednosti. Sto rokov trvajúca karanténa po Trianone sa skončila.“

Slovensko oficiálne nepovedalo na to nič. Nuž, ak dá Boh, budeme žiť naďalej vedľa seba, a len ten pozná formy našej budúcej spolupráce. Súštátie slovensko-maďarské, v ktorom by bolo Slovensko v pozícii menšieho člena, nie je zárukou prežitia Slovákov ako národa. Maďari už raz v dejinách zabudli na posolstvo sv. Štefana, že „kráľovstvo jedného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké“. Dokážu žiť v štáte, v ktorom chce pokojne žiť aj iný národ? Štatistiky a napokon i Trianon hovoria, že nie. Nehovoriac o ďalších, stále živých traumách. Napríklad povojnové „Benešove dekréty“, ktoré majú dosah i na majetkové pomery. A aj keď protokol, prijatý na Štrbskom Plese 25. júla 1949, definitívne upravil majetkové otázky medzi ČSR/Slovenskom a Maďarskom, všetko sa to periodicky z maďarskej strany opakuje. Čo povedať k aktuálnej aktivite Jána Marosza, generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového fondu, v súvislosti s pôdou skonfiškovanou po druhej svetovej vojne?

Susedské rezíduá

Naším východným susedom sú Rusíni. Predstaviteľov ich svetovej rady prijal český prezident Zeman 11. septembra 2019 a debatoval s nimi o ich „veľkej autonómii“. Kyjevské médiá si všimli, že schôdzka sa konala nedlho pred stým výročím mierovej dohody zo Saint-Germain, podľa ktorej sa Podkarpatská Rus stala súčasťou Česko-Slovenskej republiky. Zdá sa, že česko-slovenské rezíduá medzi obyvateľmi v súčasnosti Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, zmietajúcej sa vo vojnovej kríze, sú dostatočne silné, otázka však je, či silnejšie ako maďarské rezíduá... Keďže však medzi Prahou a Užhorodom je Bratislava, prípadná česko-rusínska spolupráca nemôže obísť Slovensko.

Otvára sa aj otázka súštátia s Českom. TASR priniesla 1. mája 2015 informáciu o vzniku občianskej iniciatívy, ktorá chcela dosiahnuť referendá a vypísali petíciu: „My, nižšie podpísaní občania, žiadame o vypísanie referenda o znovuzjednotení Československa.“ V prípade zozbierania 150-tisíc podpisov v SR a 50-tisíc v ČR chceli zástupcovia iniciatívy odovzdať petičné hárky prezidentom oboch štátov. Uplynulo sedem rokov od vzniku iniciatívy a štyri roky od zamýšľaného termínu referenda (2018), z čoho vyplýva, že iniciatíva bola neúspešná. Napriek tomu sa v septembri 2015 ruský politológ Valerij Pjakin vyjadril, že ak globalizačný proces nikto nezastaví, jedným z jeho prvkov bude obnova Československa/Česko-Slovenska. Údajne bude prebiehať pokojne a iniciatíva príde od ľudí: „Skúsenosti zo spoločného spolužitia majú, a to pozitívne, aj negatívne. Zjednocovanie štátov a národov bude najprv prebiehať vnútroštátne, teda v tých štátoch, ktoré už majú určitú skúsenosť zo vzájomného súžitia, ako napríklad Juhoslávia, Česko-Slovensko, sa budú v prvom rade obnovovať tieto vnútroštátne vzťahy. Či to bude formalizované v čisto štátnom zväzku, to je už skôr taktická otázka. Pôjde však fakticky o riadiaci subjekt zjednocujúci zdroje dvoch slabších subjektov.“

Poľská karta

Slovákom zaiste pôjde o to, aby to bola – ak už – obnova Česko-Slovenska (minimálne konfederácie), v žiadnom prípade nie „Československa“ (federácie). Onen spojovník/pomlčka je vyjadrením dlhodobých cieľov zachovania národa ako Božieho výtvoru, pričom štát – dielo človeka – by mal toto zachovanie a rozvoj národa zabezpečovať. Dvakrát sa už štát s Čechmi rozpadol. Dokážu Česi „prehodnotiť svoju gramatiku“, ktorá údajne nepripúšťa spojovník/pomlčku? Budúce Česko-Slovensko by sa nemohlo vrátiť nielen k názvu bez pomlčky, ale ani k vlajke s klinom, ktorú si po roku 1992 nezákonne (vierolomne) privlastnili Česi.

Zatiaľ nikto nevytiahol „poľskú kartu“, s ktorou sa kalkulovalo po roku 1918. Súštátie slovensko-poľské by bolo pre Slovákov zhubné – pripomeňme si osud slovenských obcí okupovaných Poľskom po roku 1918. Polonizácia Slovákov bola rovnako krutá ako ich hungarizácia v Maďarsku.

Prichádza teda do úvahy širšie súštátie, povedzme „Sclavonia/Slovania“ z čias Svätopluka, či „Dunajská federácia“ (nie však na federatívnej báze), celistvý hospodársky priestor v strednej Európe, ktorý projektoval v svojom Dunajskom pláne z roku 1936 Milan Hodža. V medzivojnovom období vznikla myšlienka Trojmoria/Medzimoria, presadzovaná Poľskom. TASR priniesla 6. júla 2017 informáciu o stretnutí predstaviteľov „štátov iniciatívy Trojmoria s americkým prezidentom Donaldom Trumpom vo Varšave“. Malo by to byť zoskupenie štátov strednej Európy s cieľom spolupráce a prepojenia regiónu v severojužnom smere. Zahŕňa 12 štátov: pobaltské štáty, Poľsko, Česko, Slovensko, Rakúsko, Maďarsko, Slovinsko, Chorvátsko, Rumunsko a Bulharsko. V týchto štátoch žije 112 miliónov obyvateľov na ploche 1,2 milióna km2. Modernú verziu Trojmoria založili v roku 2015 poľský prezident Andrzej Duda a chorvátska prezidentka Kolinda Grabarová-Kitarovićová. Samity iniciatívy sa konajú každoročne, prvý bol v Dubrovníku v roku 2016 a bol na ňom aj zástupca Číny, ktorý hovoril o zapojení iniciatívy do Novej hodvábnej cesty, ako aj zástupca USA. Iniciatíva má zoznam prioritných prepojovacích projektov v troch kľúčových oblastiach – doprava, energetika a digitálne technológie. Bol vytvorený aj Investičný fond Trojmoria, ktorému USA prisľúbili miliardu dolárov.

Projekt Trojmoria

Po varšavskom samite prítomný vtedajší podpredseda vlády Peter Pellegrini uviedol, že „Slovenská republika v rámci Iniciatívy troch morí zohráva kľúčovú úlohu, pretože severojužné prepojenie je možné práve len cez Slovenskú a Českú republiku“. Podľa neho Slovensko musí pokračovať v dobudovaní diaľnice D4 na východe, aby prepojilo Poľsko a Maďarsko. Taktiež musí pokračovať vo výstavbe diaľnice od Žiliny smerom na poľskú hranicu. V hre je aj plynový konektor do Poľska. Trojmorie v plánoch globalistov by malo byť „mostom“ medzi Západoeurópskym kalifátom a Ruským impériom na východe. Má podporu tak zo strany USA, ako aj Číny, dvoch globálnych hráčov prvoradého významu. Nemalo by teda byť nezávislým, ale závislým priestorom.

Najnovšie vznikla iniciatíva v Prahe, viažuca sa na sv. Vojtecha a jeho „stredoeurópanstvo“. Zatiaľ sa vedú diskusie skôr o hodnotách ako o štátoprávnom usporiadaní „regiónov“ od Bavorska, Rakúska a bývalej NDR cez Poľsko, Slovensko, Česko, Maďarsko po bývalé juhoslovanské štáty so 140 mil. obyvateľov.

Zo slovenského hľadiska by ako forma akéhokoľvek súštátia mohlo vyhovovať iba voľnejšie združenie štátov, konfederácia alebo reálna únia – združenie štátov so spoločnou hlavou i ďalšími orgánmi na zmluvnom základe. Po skúsenostiach z histórie unitárny štát ani federácia neprichádzajú do úvahy.