ŠTÁT V PAZÚROCH PRIVATIZÁCIE

Zaniká Fond národného majetku ako symbol mamony a potupy

Foto KOLÁŽ - REDAKCIA
Dátum 03.10.2015

Pri písaní o peniazoch a obchode treba narábať s takými sumami, ktorých hodnotu si čitateľ ešte vie predstaviť, kážu novinárske príručky. Čitateľ si dokáže predstaviť stotisíc eur, za ktoré si možno kúpiť byt v Bratislave. Vie si vyjaviť aj zbohatlícku vilu pod Slavínom za milión eur. Stomiliónové sumy však už patria do ríše fantázie a kdesi ďaleko za jej hranicou sa maria miliardy.

„Chlapi, berte, takáto príležitosť už nebude,“ zvolal v tých časoch, sťaby dnes čítajúc Bačišina, v známom výleve vtedajší premiér Vladimír Mečiar.

A pritom tu štvrťstoročie mátožil vychýrený podnik, v ktorom sa krútili desiatky miliárd v kolosálnom zlodejstve pri roz­predaji veľkej časti majetku štátu. Niesol kšeftami ošľahaný titul privatizácia, za krátky čas natoľko sprofanovaný, že sa mu prednostne hovorilo podvod storočia či krádež tisícročia.

Nešlo však o obyčajných podvodníkov či zlodejov. Privatizéri skôr pripomínali európsku verziu ekonomických hrdlorezov rozdrancovanej koloniálnej Afriky, kde sa gangstri zmocnili zlatých baní a do rozprávkového blahobytu zapelešili svoje rodiny i klany na niekoľko generácií.

Zrušený bez náhrady

Slovenská privatizačná kalvária mamony a potupy dospela k svojmu symbolickému konečnému krížu 26. augusta 2015. Vtedy vláda definitívne rozhodla o zrušení Fondu národného majetku (FNM), ktorý sa stal symbolom štátom posvätených privatizačných rabovačiek a orgií nenažratosti.

„S účinnosťou od 1. januára 2016 rušíme FNM bez akejkoľvek náhrady,“ povedal premiér Robert Fico. Urobil tým bodku za odyseou inštitúcie, ktorá vznikla v roku 1991 s cieľom „vykonávať svoju činnosť na základe zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Hlavným poslaním fondu je zabezpečovať realizáciu procesu privatizácie a vykonávať s tým spojené majetkové a finančné operácie“.

V skutočnosti sa bezduchá budova v blízkosti jedného z bratislavských cintorínov stala ťažobnou vežou v šialene hlbokom vrte do zlatej bane, z ktorej hŕstky satrapov za niekoľko rokov a za babku vydrapili hodnoty celých generácií našich predkov. Vrhli sa do rozpredaja v záhadných privatizačných fondoch, tunelovania, predajov vopred určeným záujemcom, do prepletencov materských a dcérskych firiem či dokonca „incestov“, keď podnik kúpil sám seba.

Do roku 2006, keď sa stihli vystriedať Čarnogurského, Moravčíkova, dve Mečiarove a dve Dzurindove vlády, sa rozpredal majetok za 562 miliárd vtedajších korún (18,73 mld. eur). Ale skutočnú hodnotu imania, často „pusteného za babku“, už nikto nezistí, mohla smelo presiahnuť stovku miliárd.

Súmrak socializmu

Táto rabovačka nebola sprievodným znakom, lež priamym zmyslom udalostí z Novembra 1989. Socialistický štát s nevysokou životnou úrovňou, zato s robustnou materiálnou základňou a infraštruktúrou doslova lákal dravcov na roztrhanie tejto koristi.

„Boli iste aj hlupáci a zlosynovia, aj tajné pakty a zjavné doláre. Ale rozpad reálneho socializmu spôsobilo víťazstvo staronového vlastníka, víťazstvo obrneného konzumného človeka, ktorý odmietal už dívať sa na rozsvietené výklady z výšky,“ výstižne napísal Vladimír Mináč v už kultových Návratoch k prevratu.

Pritom sprvoti sa pokrytecky hovorilo len o privatizácii neziskových firiem, ktoré štát ako zlý vlastník nevie spravovať. Napokon sa do súkromných rúk dostali zväčša výnosné podniky, pričom zvyšok zostal na ramenách štátu.

„Príbeh privatizácie je u nás najmä príbehom krádeží a podvodov, ktoré pripravili ľudí o miliardy korún,“ píše ekonomický publicista Vladimír Bačišin v doposiaľ najprenikavejšej analýze tohto problému pod názvom Dejiny slovenskej privatizácie. „Slovensko od Novembra 1989 privatizuje štátny majetok rôznymi spôsobmi, ktoré majú jedno spoločné – netransparentnosť. ... Bola tu privatizácia veľká, malá, kupónová. Divoké boli najmä začiatky v úvode 90. rokov a hoci by to mnohí privítali, podobný raj pre pochybných privatizérov už vlastne nastane ťažko.“

„Chlapi, berte, takáto príležitosť už nebude,“ zvolal v tých časoch, sťaby dnes čítajúc Bačišina, v známom výleve vtedajší premiér Vladimír Mečiar.

Od kupónky po elektrárne

V prvom poprevratovom štádiu sa majetok štátu rozpredával do súkromných rúk v rámci takzvanej kupónovej privatizácie. Obyvatelia do nej vstupovali tak, že si priamo objednávali akcie podnikov, alebo vložili svoje body do investičných privatizačných fondov. Zlákať sa nechalo viac ako 2,5 milióna ľudí, teda vyše polovica populácie.

Sotvakto zbohatol, ale dalo sa. Bačišin uvádza príklad: „Syn nakúpil akcie podniku za peniaze, ktoré mu na výhodný úrok požičala banka, v ktorej je jeho otec riaditeľom. Kúpil akcie a presunul ich na dcérske spoločnosti podniku. Tie musia zohnať peniaze, aby mali z čoho zaplatiť za akcie, ktoré kúpia od syna. Dostanú ich od materskej firmy. Tá ich nemá, preto si požičia od banky, ktorá predtým požičiavala na skupovanie akcií. Peniaze pritečú do podniku, ten ich posunie na dcérske firmy a tie odkúpia od syna bankára akcie. Podnik skúpil sám seba.“

Zložitejšie to bolo v malej a veľkej privatizácii, kde sa už priamo rozožieral majetok a ochromovala ekonomika štátu. Smutne chýrnym príkladom bola privatizácia Slovenských elektrární (SE) za vlády Mikuláša Dzurindu, keď najvyšší predstavitelia SR fixľovaním s cenou strategického podniku vedome pripravili štát o 800 miliónov eur. Súčasná vláda bude mať čo robiť, aby mohla povedať: Tvoje elektrárne, ľud, sa k tebe vrátili.

„Príbeh privatizácie je u nás najmä príbehom krádeží a podvodov, ktoré pripravili ľudí o miliardy korún,“ píše ekonomický publicista Vladimír Bačišin.

Nemenej pikantne sa javia privatizácie strategického SPP, Paroplynového cyklu, Transpetrolu za Dzurindovej či Slovnaftu a Nafty Gbely za Mečiarovej vlády. Smrteľník môže len tušiť o províziách z peňazí, ktoré pretiekli cez prsty štátu do rúk sprostredkovateľov či nahrávačov.

Určite ho však uspokojí legendárny výrok ikony privatizácie vtedajších VSŽ (dnes US Steel) Alexandra Rezeša. Nebol sám, kto vtedy vlastnil dva domy v Košiciach, Bratislave, Banskej Štiavnici, vilu v Španielsku či niekoľko luxusných limuzín. Na otázku, ako k tomu prišiel, však odpovedal s odzbrojujúcim úsmevom: „Vďaka dlhoročnej, húževnatej a poctivej práci.“

Fotogaléria