ŠTÁTNE STRATEGICKÉ PODNIKY POCHOVALI NESCHOPNÍ PRIVATIZÉRI

Rudolf Schuster: Kto je zlý človek, bude zlým človekom v každom režime, a kto má srdce, zostáva človekom bez ohľadu na režim

Foto TASR/FRANTIŠEK IVÁN
Dátum 04.04.2020

Narodil sa 4. januára 1934 v Medzeve v centre dolnospišských Karpatských Nemcov. Vyštudoval Strednú priemyselnú školu stavebnú a v roku 1959 skončil štúdium na Vysokej škole technickej v Bratislave so zameraním na inžinierske staviteľstvo. Od roku 1960 pracoval na Krajskom poľnohospodárskom projektovom ústave v Bratislave, neskôr v SAV a vo VSŽ. Päť rokov pôsobil na Národnom výbore mesta Košice. Od 30. novembra 1989 až do júna 1990 stál na čele Slovenskej národnej rady. Neskôr v rokoch 1990 – 1992 zastával post veľvyslanca ČSFR v Kanade. V rokoch 1994 – 1998 bol primátorom mesta Košice už po druhý raz. V roku 1999 sa stal prezidentom SR s najsilnejším voličským mandátom v novodobej histórii SR. Vydal päťdesiat kníh, na svojom konte má dvadsať literárno-dramatických pásiem, dvanásť rozhlasových hier, päťdesiat dokumentárnych filmov z celého sveta, divadelné i televízne inscenácie. Slúži mu ku cti, že sa hlási k veciam, ktoré tvoril aj v socializme, a nehanbí sa za to, čo vybudoval v tom toľko kritizovanom režime. Drží sa svojej myšlienky, že kto je zlý človek, bude zlým človekom v každom režime, a kto má srdce, zostáva človekom bez ohľadu na režim. Nikdy z politiky nežil. Ako hovorí, do politiky sa dostal proti svojej vôli po roku 1968, keď dostal na výber – buď odíde z podniku VSŽ, alebo zo strany, a tak si vybral tú druhú možnosť. V pozícii hlavy Košíc sa podujal zorganizovať rozsiahlu rekonštrukciu mesta. Podľa jeho slov to bola veľká vec, dovtedy mesto nežilo, nebolo bezpečné, úradovala v ňom ukrajinská mafia. Zabezpečil projekt Bezpečné Košice, zvýšil o sto percent počet policajtov, vytlačil zločin z mesta a dnes východoslovenská metropola doslova žije. Vždy mal mimoriadne blízko k umeniu ako takému a k slovenským tradíciám, a práve preto ho mrzí, že ostal nepochopený jeho projekt Hrnčiarskej ulice v Košiciach, ktorá mala byť ulicou remesiel. Jeho nasledovníci z nej urobili ulicu krčiem a remeselníkov vysokým nájmom vyhnali. Mala to byť atrakcia mesta s podporou tradícií za minimálny nájom pre remeselníkov. Precestoval celý svet. Každá krajina je pre neho výnimočná, vždy má vopred plán, čo v nej bude hľadať, filmovať. Po skončení vo vrcholovej politike neostal úplne bokom a založil v Košiciach Prezidentskú knižnicu, ktorá je prístupná širokej verejnosti. Nachádzajú sa v nej aj publikácie od rôznych svetových prezidentov, ktoré získal do daru počas svojich prezidentských ciest. Zároveň v archívoch knižnice ostane aj pre budúce generácie 248 hodín zdigitalizovaných filmov, ktoré vytvoril. Má 86 rokov, no prekypuje zdravím, dobrou náladou, srdečnosťou, otvorenosťou a priateľskosťou. Emeritný prezident SR Rudolf Schuster.

Po zmene politicko-spoločenských zmien na Slovensku ste dvakrát dostali ponuku na spoluprácu od Vladimíra Mečiara, no odmietli ste ju. Aký ste mali dôvod?

Rozhodne som to obidva razy odmietol, pretože sme sa ako krajina dostali do izolácie. Vstup do NATO dnes mnohí odsudzujú. Vtedy nepochopili, že o postkomunistických krajinách západný svet už rozhodol. USA mali rozhodujúce slovo hlavne pre náš vstup do NATO, bez ktorého by v tomto čase nebol možný ani prístup do EÚ. Ostali sme pred bránami NATO ako jediná krajina z V4 z dôvodu deficitu uplatňovania demokracie na Slovensku. Nemal som vo zvyku na niekoho v politike útočiť. Bránil som sa vždy len po tzv. pomyselný plot môjho domu. Na druhej strane viem uznať aj niektoré pozitívne stránky Vladimíra Mečiara, ale v spôsobe vládnutia sme sa zásadne líšili, a preto nebola možná naša spolupráca. Ako prezident som s Vladimírom Mečiarom prechovával tolerantné vzťahy vo vzájomnej úcte.

Nakoniec ste vzťahy s Vladimírom Mečiarom nemali ideálne ani v období, keď ste boli úspešným primátorom Košíc a neskôr ste sa stali hlavou republiky, ktorá vznikla dohodou Mečiara a Klausa. Považovali ste za správne jeho rozhodnutie osamostatniť Slovensko?

Osamostatnenie Slovenskej republiky bolo len otázkou času. V podstate o rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty rozhodli dvaja muži, ktorí si to dali schváliť v parlamente. Podľa môjho názoru o tomto vážnom konaní mali rozhodnúť všetci občania v referende.

Ako hodnotíte slovenský príbeh, ktorý trvá už 27 rokov?

Celkový náš príbeh hodnotím kladne. No určite sme mali po revolúcii v roku 1989 mnohé veci vykonávať iným spôsobom. Ako porevolučný predseda Slovenskej národnej rady som pôsobil od 30. novembra 1989 do 30. júna 1990 a musím povedať, že v tom čase vláda VPN, Vláda národného porozumenia bola najodbornejšia vláda po revolúcii. Ako predseda SNR som zdôrazňoval dve hlavné úlohy, ktoré treba na Slovensku po revolúcii riešiť ako prvé: spojiť Bratislavu s Košicami diaľnicou prednostne a urýchlene vykonať rekonštrukciu železnice Bratislava – Košice, aby mohli premávať rýchlovlaky, a tým zabezpečiť rovnomerný rozvoj Slovenska. Slovensko, v 90. rokoch izolované od pokrokového západného sveta, sa po získaní nášho členstva v NATO a EÚ zaradilo medzi vyspelé demokratické štáty Európy. Zásadné chyby sme však urobili pri privatizácii štátneho majetku.

A práve to ste nejeden raz kritizovali, že bolo na škodu rozpredať mestské a štátne podniky...

Rozhodne sme nemali privatizovať štátne strategické podniky, ako boli Slovenský plynárenský podnik, elektrárne, Slovnaft, proti čomu som vystupoval ako primátor aj ako predseda SOP, ale aj ako prezident Slovenskej republiky. Nemali sme privatizovať ani Slovenskú sporiteľňu, ktorá bola najzdravšou bankou, kde väčšina obyvateľov Slovenska mala svoje úspory. Táto banka, naopak, mala pomáhať malým a stredným podnikateľom pri ich vzniku a rozvoji, tým, že by dávala výhodné úvery za nízky úrok na dlhý čas. Ale ani privatizácia malých a stredných podnikov sa nemala stať záležitosťou politikov, ktorí to dostávali ako „trafiky“ a nevedeli ich riadiť. Vo väčšine prípadov ich namiesto záchrany a ich rozvoja zlikvidovali. Privatizácia týchto podnikov mala prejsť do rúk miestnych odborníkov, ako to bolo v prípade podniku Železiarne Podbrezová.

Bolo podľa vás nevyhnutné rozpredať štátny strategický majetok pre ďalšie fungovanie republiky? 

Najlepším dôkazom, že strategické, najmä energetické podniky si má štát ponechať, je Česká republika, ktorá si ich ponechala. Najmä, keď ekonomika týchto podnikov je veľmi výhodná a pomáha štátu pri riešení dôležitých strategických investičných akcií. Jeden náš bývalý minister financií vyhlásil, že štát je zlý hospodár, súkromník je lepší. Musím ho vyviesť z omylu, lebo túto tézu vyvracal aj jeden z najskúsenejších podnikateľov Československa Tomáš Baťa, s ktorým som mal možnosť podrobne o tom hovoriť a mám z toho nakrútený aj video rozhovor. Všetko závisí od toho, kto stojí na čele tohto štátneho podniku, akí manažéri ho vedú, či ide o schopného a čestného odborníka, alebo o hlúpeho politika.

Členstvom v EÚ sme získali možnosť čerpať eurofondy. Dokázali sme túto príležitosť využiť?

Eurofondy sme nedokázali správne využiť. Často sa pri ich čerpaní uprednostňovali príslušníci a podporovatelia koaličných vládnucich strán a ich prívržencov na úkor realizácie verejných prospešných projektov. Ako prezident som viackrát kritizoval, že je veľká chyba, keď obrovské eurofondy často vo vláde kontrolovala a rozdeľovala jedna osoba, napríklad podpredseda vlády alebo minister, namiesto toho, aby za to zodpovedal a kontroloval to priamo predseda vlády na pravidelných rokovaniach vlády. Išlo predsa o značné finančné prostriedky, ktoré boli často vyššie, ako boli v štátnom rozpočte v jednotlivých kapitolách. Často vlády na čele s predsedom venovali okrajovým záležitostiam väčšiu pozornosť ako správnemu rozdeleniu a čerpaniu eurofondov.

Po skončení svojej úspešnej misie na poste primátora v Košiciach ste vstúpili do reálneho politického boja a stali ste sa zakladajúcim členom politickej strany SOP. Čo vás viedlo založiť politickú stranu?

O založení novej politickej strany SOP bolo rozhodnuté po celoštátnom prieskume, či ju verejnosť prijme. Jednostranné útoky na moju osobu zo strany HZDS a najmä osobne od Vladimíra Mečiara (ako premiéra), cez verejnoprávne médiá, Slovenskú televíziu a Slovenský rozhlas, spôsobili postupné zníženie preferencií SOP z osemnásť až na niečo vyše osem percent. Po situácii, ktorá nastala s prezidentom Michalom Kováčom, keď HZDS na neho začalo útočiť v médiách zo všetkých strán za to, že začal presadzovať princípy demokracie vo vládnutí, sa dostal do nemilosti. Jeho funkčné obdobie sa skončilo a nový prezident nemohol byť v parlamente zvolený pre nedostatok hlasov v koalícii a opozícii. Predseda vlády Vladimír Mečiar prevzal veľkú časť prezidentských právomocí. A ako sa to skončilo, všetci dobre vieme. Opozícia mala ako hlavnú úlohu v roku 1998 v parlamentných voľbách nielen poraziť vládnuce HZDS, ale aj vyhrať voľby s ústavnou väčšinou, aby sa mohla zmeniť ústava na priamu voľbu prezidenta. Nechceli sme, aby sa podobná situácia mohla opakovať. Vďaka SOP opozícia získala ústavnú väčšinu v NR SR a nová koalícia mohla naplniť svoje sľuby a zmeniť ústavu na priamu voľbu prezidenta občanmi.

Nakoniec ste sa členstva v SOP vzdali, pretože vás zvolili v prvých priamych voľbách za prezidenta SR s najvyššou doterajšou volebnou účasťou viac ako sedemdesiat percent a s doteraz najvyšším počtom voličov 1 727 484. Odvtedy už ani jeden prezident nezískal taký silný mandát. Ako si to vysvetľujete? Bolo to priamou voľbou alebo tým, že ľudia chceli zmenu?

Pokračovanie tohto článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus. Staňte sa našimi predplatiteľmi a majte istotu, že dostanete Extra plus vždy do schránky: 

https://www.extraplus.sk/extraplus/predplatne