ŠTYRISTO MILIÓNOV JE FUČ! (2)

Na pulty kníhkupectiev sa dostala nová kniha Štefana Nižňanského o STV - Čudo medzi ZOO a cintorínom

Foto TASR/TOMÁŠ HALÁSZ
Dátum 16.02.2019

Bývalý generálny riaditeľ STV, spisovateľ a publicista Štefan Nižňanský potešil čitateľskú verejnosť ďalšou publikáciou – príbehovou knihou o verejnoprávnej Slovenskej televízii s názvom Čudo medzi ZOO a cintorínom. Do života ju slávnostne uviedol 18. decembra 2018 v priestoroch dvorany ministerstva kultúry za hojnej účasti bývalých kolegov z Mlynskej doliny. Knihu môžete nájsť na pultoch kníhkupectiev po celom Slovensku. My vám z nej aj v tomto mesiaci prinášame ďalšiu neveľkú ochutnávku.

Pofidérny biznis

Odrazu sa so mnou chcelo stretnúť päťkrát viac ľudí ako kedykoľvek predtým. Najviac bývalí aj súčasní televízaci, lobisti, obchodníci, no tiež investori. Chvíľu mi trvalo, o čo vlastne ide. U niektorých to bolo jasné, chceli sa stať súčasťou manažmentu, iní sa chceli zamestnať, ďalší poškuľovali po nejakej vlastnej relácii v programovej štruktúre s istotou päťročnej zmluvy a garantovaným hradením všetkých realizačných nákladov... No niekoľkí sondovali projekty.

Z najhorúcejších a najvýnosnejších bol projekt Mediálneho centra SR. Keď som o ňom počul po prvý raz, bol som odhodlaný podporiť ho, hoci som nepoznal reálie. Po oboznámení sa so štúdiou projektu Mediálneho centra SR som už o prínosoch pre Slovenskú televíziu začal pochybovať. Naši technici navyše priniesli po preštudovaní tabuliek a číselných faktografických údajov poplašnú správu, že nové centrum ráta s desaťnásobne menšou plochou najväčšieho televízneho štúdia, ako máme v Mlynskej doline. Poukazovali aj na rizikovosť a nevhodnosť umiestnenia centra tak blízko pri Dunaji, keďže prípadné povodne by ohrozovali nielen prenosovú techniku v podzemných garážach, no tiež archívne fondy. Tvorcovia projektu sa po zadaní od ministra Maďariča snažili našiť ho nasilu a umelo „na kopyto“ za každú cenu. A tá cena tohto pofidérneho biznisu bola privysoká...

Historky o špiónskej minulosti

– Pán riaditeľ, volá pani ministerka! – ozval sa sekretárkin hlas v slúchadle.

– Spojte mi ju, prosím!

– Pekný dobrý deň, pán generálny riaditeľ! Mám pre vás dobrú správu. Na našom ministerstve sa nám podarilo ušetriť značné prostriedky za tento rok. Je to až miliarda. Štyristo miliónov máte v Štátnej pokladni – ako kompenzáciu za výpadok príjmov televízie za našich sociálne a inak oslobodených občanov. Je to účelovo alokované pre Slovenskú televíziu. Transfer na účet televízie si už dohodnite s pánom ministrom financií, dobre?

Poďakoval som sa ministerke, veď takýchto dobrých správ nie je veľa...

Keď som v nasledujúcich dňoch prišiel na Ministerstvo financií SR, sadli sme si s Jánom Počiatkom do „fajčiarne“. Bol to podivuhodný skleník priamo na ministerstve, ktorý zrejme vytvorili špeciálne kvôli tejto šéfovej neresti... Minister mal neuveriteľne silnú závislosť od tabaku a vraj by nevydržal bez cigarety v ministerskej kancelárii potrebný čas. Na stretnutie privolal aj riaditeľa odboru. Využili sme čas na spoločenskú konverzáciu o aktuálnych i rodinných témach. Poznal som sa letmo s jeho otcom Izidorom Počiatkom, niekdajším československým diplomatom v Jakarte, no tiež dlhoročným pracovníkom Československej televízie Bratislava. Pre televízakov bol známy len ako „Ižo“ – vedúci odboru medzinárodných stykov (OMS). Chodbami Mlynskej doliny sa šeptom šírili všakovaké historky o jeho údajnej špiónskej minulosti. Po Novembri ʽ89 sa vrátil opäť do diplomatických služieb. Takmer osemdesiatročnému ministrovmu otcovi nechýbala energia ani ambiciózne plány. Jedným z nich bol projekt prípravy a založenia špeciálnej spravodajskej televízie vyvažujúcej prevahu celosvetovej jednostrannej americkej propagandy v mainstreamových médiách. Celkom ma to zaujalo a Ižovi som prisľúbil pomoc i spoluprácu. Samozrejme, až po skončení mojej televíznej misie...

Vojna zo všetkých smerov

Odrazu sa mi minister ospravedlnil za to, že vlani peniaze do televízie neprišli.

– Nevyznám sa v tom... Viedla sa proti vám vojna zo všetkých smerov, no poriadne ma za to sfúkol aj Robert a ešte aj môj tatko...

V kúdole dymu sme potom pracovne dohodli aj s riaditeľom odboru MF SR všetko potrebné. Odovzdal som im informácie o účte STV a formuláciu o účele. Odborný pracovník odišiel, už sme sa s ministrom Počiatkom postavili a trúsili sme rozlúčkové slová..., minister si odrazu na niečo spomenul.

Zdvihol zo stola mobilný telefón, položil cigaretu a volal. Otočil sa ku mne a bezstarostne utrúsil:

– Poviem o tom Marekovi, dohodli sme sa s premiérom, že o veciach dotýkajúcich sa rezortu musí príslušný minister vedieť.

– To je jasné..., – pritakal som a bol som veľmi spokojný.

– Ahoj Marek, tu je Jano Počiatek! Mám tu práve pána generálneho riaditeľa estévé, dal som pokyn na prevod tých štyristo miliónov od pani Tomanovej, tak ti len volám, aby si o tom vedel...

Zháčil sa a započúval, čo mu jeho kolega z vlády hovorí.

– ..., že nie, že nemám poslať...?

Ostal celý bledý a zdalo sa mi, že nevie, do akej myšacej diery by sa najradšej skryl.

– Hm..., viete čo, pán generálny riaditeľ, Maďarič mi povedal, že tie peniaze nemám posielať, že to mám zastaviť, vraj dnes v novinách vyšiel nejaký článok či čo...

Vyšiel som z ministerstva bočným vchodom na Kyčerského ulicu, nastúpil do služobného bieleho Volva. Spoľahlivý a bystrý riaditeľský šofér Karol Puchner sa spoza volantu opýtal:

– Nejaký ste vážny, pán riaditeľ, stalo sa niečo?

– Stalo, Karolko, – povedal som rezignovane – našu vládu alebo aspoň ministra kultúry riadi redakcia SME. A vo vzduchu nad Slovenskom lieta štyristo miliónov korún, ktoré patria Slovenskej televízii, a teraz skončia bohviekde...

Medzititulky redakcia