SVÄTOPLUK - VEĽKÝ MUŽ A MÚDRY VLÁDCA

Nikto z našich historikov doteraz komplexne nezhodnotil zložitosť osobnosti kráľa starých Slovákov

Foto TASR/MARTIN BAUMANN
Dátum 01.03.2016

Kráľ starých Slovákov a mocný vladár v krajinách mnohých stredoeurópskych Slovanov panoval v dobe veľmi vzdialenej našej súčasnosti. Udalosti spojené s osobou Svätopluka sa však odohrávali na tom istom území, kde vždy žili a doteraz žijú Slováci.

V dejinách každého národa a štátu sa premieta celá minulosť, ktorú toto spoločenstvo prežilo. Spomienky a skúsenosti sa ukladajú do mnohovrstvovej pamäti a vytvára sa tým neopakovateľné dedičstvo ako tradícia. A tá žije, kým má svojho nositeľa, kým žijú ľudia, ktorí si túto tradíciu uchovávajú a odovzdávajú ďalším.

Zabudnutý Pribina

V ponímaní kontinuity dejín je veľkomoravský štát na čele so svojím panovníkom kráľom Svätoplukom predchodcom nášho dnešného štátu. Slováci sa tohto poznania vo svojich pohnutých dejinách nikdy nezriekali. Najmä v takých obdobiach, keď si neboli schopní či nemohli ustanoviť svoj vlastný štát, opätovne si pripomínali, že aj oni mali kedysi dávno svojich kráľov.

Prvý historicky doložený panovník u Slovákov je Pribina. Muž, ktorý isto s veľkým úsilím nielen vojensky a správne stmelil svoju krajinu, ba dokázal vybojovať aj stavbu prvého murovaného chrámu novému kresťanskému Bohu. Napriek všetkým týmto zásluhám starí Slováci neovenčili hlavu Pribinu vavrínovým vencom a nedali mu do ruky palmu víťazstva, čo si nepochybne zaslúžil. Nevošiel do tradície národa ako zakladateľ štátu, ale po jeho vyhnaní z Nitry sa z neho stala pre našich rodákov osoba „historicky nemá“. Muselo pretiecť veľa vody a uskutočniť sa mnoho bitiek, kým bol na piedestál pozdvihnutý Svätopluk.

Napriek všetkým týmto zásluhám starí Slováci neovenčili hlavu Pribinu vavrínovým vencom a nedali mu do ruky palmu víťazstva, čo si nepochybne zaslúžil.

Úskalia ranostredovekých dejín

Ak na Veľkej Morave pri panovníckych dvoroch aj existoval pokus niečo zaznamenať, nič sa nám z toho nezachovalo. O nás, o našej krajine i jej panovníkoch písali zväčša naši susedia. Najmä vtedy, ak sme sa s nimi dostávali do sporov, ak sme si chránili svoju nezávislosť a vo vojnách bránili seba, životy, svoje rodiny a majetok. Takto sme sa ocitávali v spisoch rôznych klerikov v latinskej stredoeurópskej spisbe. Pri čítaní týchto diel hrozí historikovi nebezpečenstvo, že sa stane príliš dôverčivým a uverí všetkému, čo prečítal. Môže zabudnúť, že je to spravodajstvo z druhého, nezriedka nepriateľského tábora, a teda všetko od údajov až po hodnotenie môže byť tendenčné, ohovárajúce. Z víťaznej bitky sa môže vykľuť porážka, zavádzajúce môžu byť údaje o vlastných vojenských silách a silách nepriateľa, nepravdy o hrdinstve jedných a zbabelosti druhých a podobne. Naši literárni informátori píšu spravidla tak, akoby v dejinách boli len vojna a mier. Obdobie medzi nimi je sivé a nevzrušujúce. Všetky tieto úskalia platia na udalosti našich ranostredovekých dejín, na hodnotenia našich panovníkov. Len ťažko sa im ujde pochvala i vtedy, ak viedli víťazné vojny, rozširovali svoje územie či presadzovali úspešnú diplomaciu.

Nitra ako správne centrum

Pozoruhodné sú správy od arabských a židovských cestovateľov a obchodníkov. Ich záujmy sú celkom odlišné od videnia západoeurópskych klerikov a spisovateľov. Zaujíma ich krajina a sídla, v ktorých žijú ľudia, nielen vládne paláce a kostoly. Pohybujú sa po trhoviskách a všímajú si ceny tovaru. Veľmi pozitívne hodnotia, keď je v krajne dostatok potravín a ich ceny nie sú vysoké. Nezriedka k nám prídu z krajín, kde nikdy nevideli sneh a namrznuté cencúle na fúzoch. Prekvapil ich náš spoločenský život v saunách, vzťahy v rodine či organizácia štátu. Všímajú si detailnejšie aj výzbroj a výstroj vojska, lebo s takýmito artefaktmi aj obchodujú. Radhánski židia, ktorí vzišli zo stepného národa Chazarov žijúceho v Povolží, chodievali aj na veľké trhy, ktoré organizoval kráľ Svätopluk vždy tri dni v každom mesiaci. Tieto pravidelné trhy boli veľmi dobre zabehnuté a konávali sa pravdepodobne v centre Svätoplukovho kráľovstva – v Nitre.

Mnoho správ napísali o Svätoplukovi susední intelektuáli, len čo zomrel. Tak to už v živote býva. Okolie si všimne každého veľkého človeka až vtedy, keď ho tu už niet. Najspravodlivejší bol azda kronikár Regino, opát kláštora benediktínov v Prüme v Lotrinsku. Zomrel v roku 915 v Trevire, bol teda súčasníkom Svätopluka. A kým vo svojej veľkolepo koncipovanej kronike od narodenia Krista do roku 906 v prvej časti len usilovne odpisoval a kompiloval, od polovice 9. storočia už sleduje všetky udalosti okolo seba a na jeho správy a hodnotenia v biografii Svätopluka sa môžeme často odvolávať.

Rex Slavorum

Regino Svätopluka tituluje hodnosťou kráľ (rex) a nielen vojvoda (dux). Spomína, že Svätopluk je kráľ moravských Slovanov – teda dnes Moravanov a Slovákov. Udáva tiež, že Arnulf mu postúpil aj kniežatstvo Čechov (Ducatum Bohemensium). Kronikár v celom svojom diele obratne narába s latinským názvom Slavi, pod ktorým sa skrýva všeobecný názov pre Slovanov, ale na mnohých miestach už spresňuje, o ktorých Slovanov tu ide. Regino ide v oslovovaní Svätopluka v zhode so svojimi rovesníkmi. Pápežská kancelária tiež hovorí, že Svätopluk je rex Slavorum (v roku 885) a podobne aj kronikár Widukind alebo Saský letopisec.

Okolie si všimne každého veľkého človeka až vtedy, keď ho tu už niet.

Je irónia, že na Slovensku nevznikla samostatná životopisná historická práca o Svätoplukovi. Nikto zo slovenských historikov doteraz komplexne nezhodnotil zložitosť osobnosti tohto vladára, zostal len glosovaná na okraji veľkomoravských udalostí. Jedno svetielko historikovi národných dejín tu predsa len svieti: sú to jednoduchí ľudia v sedliackych krpcoch, ktorí si zachovali kráľa Svätopluka tým, že o ňom už za života alebo bezprostredne po smrti vytvorili rozsiahlu ľudovú povesť, v ktorej panovníka nenechali zomrieť. V piesňach a povestiach potulní speváci nazývaní igrici so svojimi lutnami chodili po púťach a jarmokoch, po krčmách i pred kostolmi – všade tam, kde sa zhromažďoval pospolitý ľud, a spievali piesne i rozprávali povesti o veľkom panovníkovi. Jednoducho – milovali ho a uchovávali pamiatku na veľkého muža a múdreho vládcu. Takto v ľudových piesňach i baladách žil statočný a múdry panovník svoj ďalší život.