SÝRSKY BEZPEČNOSTNÝ RÉBUS

Od začiatku povstania proti legitímnej vláde Bašára Asada podporoval Západ rebelov

Foto TASR/AP
Dátum 29.05.2018

Zo sýrskej vojny, ktorá vznikla po nepokojoch v rámci arabskej jari v marci 2011, sa stal najzložitejší bezpečnostný problém 21. storočia. Nedá sa však objasniť na základe zjednodušených téz, ktorými operujú prozápadní politici a médiá hlavného prúdu, schopní ihneď určiť, čo je dobré a čo zlé, koho treba podporiť a koho potrestať.

Na dôkladnej analýze sýrskej vojny prowashingtonské kruhy pochopiteľne nemajú záujem. Po tom, čo sa v posledných mesiacoch deje pri oficiálnom mediálno-politickom „informovaní“ o viacerých udalostiach, javoch a procesoch v členských štátoch NATO (a, žiaľ, aj EÚ), možno už pochybovať aj o tom, či na to vôbec majú schopnosti.

Nahromadené problémy

Možno uviesť aj trochu starší problém. Dnes nijaký odborník nespochybňuje fakt, že teroristická organizácia Islamského štátu by nevznikla, keby nebolo prišlo k invázii USA do Iraku v roku 2003. Záhada nielen pre laikov, ale aj pre odborníkov je, ako mohla takáto organizácia vyrásť v podmienkach kontrolovaných obrovským kontingentom ozbrojených síl a tajných služieb Spojených štátov, ktorý tam išiel bojovať aj proti terorizmu, predstavovanému vtedy najmä al-Káidou.

Pod nosom vycvičených a po zuby vyzbrojených vojakov i tajných USA akoby v piesku púšte nebadane vyrástlo najnebezpečnejšie teroristické zoskupenie v dejinách, ktorému sa prvýkrát podarilo nastoliť moc nad súvislým územím. Niečo tu nesedí – jemne povedané, prečo okupačné vojská neboli schopné odhaliť, čo sa v priestore deje...


Kamuflovanie údajov

Ak odbočíme a pozrieme sa do Afganistanu, uvidíme, že USA sú tam namočené do najdlhšej vojny v ich histórii (po druhej svetovej vojne sa zapojili do desiatok vojen, ale ani jednu už oficiálne, podľa pravidiel medzinárodného práva nevyhlásili). Do vojny zatiahli aj NATO. Ako však vysvetliť, že po viac ako 16 rokov trvajúcich bojoch je Taliban tak isto mocný, ak nie mocnejší, ako bol na ich začiatku. Realistickí politickí i vojenskí odborníci pritom pripúšťajú, že bez Talibanu sa problémy, ktoré sa nahromadili v Afganistane – opäť aj za asistencie USA a NATO – nedajú vyriešiť.

Môžeme teda pochybovať o praktickej stránke využívania bezpečnostnej vedy na Západe rozvíjanej po rozpade bipolarity. Na zamyslenie je, že dnes táto veda aktívne pracuje na strašení ruskou hrozbou, ktorá má hybridný charakter a treba ju vraj hľadať už takmer všade. Nešetrí sa pritom silami ani prostriedkami na jej odhaľovanie.

Farizejstvo politiky USA však pokračuje aj po nástupe Donalda Trumpa a už dvakrát zaútočili na Sýriu pri flagrantnom porušení medzinárodného práva pod zámienkou jej potrestania za nedokázané použitie chemických látok.

V súčasnej prozápadnej bezpečnostnej teórii neexistuje spoľahlivý teoreticko-metodologický nástroj, na základe ktorého by sa dala uskutočniť súhrnná charakteristika prebiehajúcich vojen a ozbrojených konfliktov. Sú však viaceré výskumné inštitúcie zaoberajúce sa problémami vojen, ozbrojených konfliktov a násilia, ktoré ich klasifikujú podľa počtu obetí v určitom časovom úseku. Takúto metodiku má napr. známy SIPRI (Štokholmský medzinárodný výskumný ústav mieru) či HIIK (Heidelberský inštitút pre medzinárodný výskum konfliktov). 

Zásadný problém je, že nie sú úplne spoľahlivé údaje o tom, koľko vlastne ľudí prišlo v bojoch o život. Azda iba ozbrojené sily sú nútené pod tlakom verejnej mienky presne uvádzať, koľko vojakov zahynulo. Ale aj tam sa časť údajov môže utajovať a okrem toho ani všetky operácie ozbrojených síl (najmä „špeciálnych“ jednotiek) vôbec nie sú zverejňované. So sofistikovaným úsilím o kamuflovanie takýchto údajov sa stretávame v súčasnosti na Ukrajine.

Množstvo aktérov

O tom, koľko zahynie civilistov v dôsledku vojen a ozbrojených konfliktov, aj v terorizmom najviac postihnutých štátoch Ázie a Afriky, nie sú údaje a zrejme sa ani nedajú súhrnne získať. Jednou z najtragickejších stránok týchto akcií sú tzv. vedľajšie škody (v anglickej bezpečnostnej či vojenskej terminológii collateral damage), ktoré sa považujú za ich neoddeliteľný sprievodný jav. Podľa kritických názorov však ide o eufemizmus, ktorý sa snaží zľahčiť smrť nevinných a tak v očiach verejnosti ospravedlniť krutosť vedenia súčasných vojenských operácií. Príčiny týchto udalostí sú neraz na hranici vojnových zločinov.

Kritérium, podľa ktorého by bolo možné označiť niektorú zo súčasných vojen za najväčšiu, teda nie je. Špecifickým prvkom sýrskej vojny sa stalo to, že sa do nej zapojilo veľké množstvo aktérov, vyše 50. Ide pritom nielen o štáty, ale aj o neštátne subjekty vrátane množstva teroristických zoskupení. Napriek tomuto počtu aktérov pri charakteristike sýrskej vojny vystupujú do popredia tie parametre jej zložitosti, ktoré majú kvalitatívny charakter a ktoré nemožno sledovať len jednoducho v chronologickej postupnosti.

Rebeli bojujúci proti vláde Bašára Asada sa v roku 2012 začali štiepiť na tábor, ktorý Západ označuje za demokratickú opozíciu, a na tábor radikálov – teroristov. Hranice medzi tábormi boli nejasné a mnoho zoskupení sa ďalej štiepilo, spájalo i zanikalo. Navyše oba tábory bojovali nielen proti vláde v Damasku, ale aj proti sebe navzájom. V októbri 2015 sa ako štvrtý domáci aktér začali organizovať Kurdi, ktorí bojujú proti teroristom, ale oni samotní sú za nich označovaní tiež (Tureckom).

V rukách radikálov

Od začiatku povstania proti legitímnej vláde mali rebeli mnohostrannú podporu Západu i niektorých arabských štátov, ktorým prekáža Bašár Asad. K podivnej črte vojny v Sýrii patrilo, že časť materiálnej podpory pre „umiernenú opozíciu“ bez problémov končila v rukách radikálov. Sú známe prípady, keď k teroristom prebehli celé jednotky i s výzbrojou, ktoré Západ vycvičil.

Do konfliktu sa postupne zapojili viacerí aktéri z regiónu. Do určitej miery to súvisí s pôsobením sunnitsko-šítskej diferenciácie islamu. Na pomoc alavitovi (čo je špecifická časť šíitov) Bašárovi Asadovi prišiel šíitsky Irán i jemu blízky Hizballáh. Na Asadovu stranu sa aj v spojení s bojom proti teroristom postavil aj Irak, v ktorom je v súčasnosti na čele šíitske vedenie. Z celkom opačných dôvodov podporuje boj proti sýrskej vláde sunnitská Saudská Arábia so svojimi spojencami.

Špecificky do sýrskeho konfliktu zasiahli aj dvaja ďalší regionálni aktéri – Izrael a Turecko, podporujúci líniu USA. Dlhodobo však mali odlišné záujmy, nehľadiac na to, že obaja ašpirujú na významnejšiu rolu v regióne.

Turecko svoje postoje a aktivity menilo a dostáva sa do veľkých protirečení. Na jednej strane je určitým faktorom stabilizácie, spolupracujúcim s Ruskom a Iránom. Na druhej strane vedie samostatný boj s Kurdmi, ktorých označuje za teroristov. V oboch prípadoch si zhoršuje vzťahy s USA, takže to prechádza aj do špecifickej globálnej roviny.

Farizejstvo USA

Situácia sa dramaticky zhoršila, keď bol začiatkom roku 2014 vyhlásený Islamský štát a v júni 2014 kalifát. Do boja proti nemu sa bez akejkoľvek snahy dohodnúť sa s legitímnou vládou – teda pri porušení medzinárodného práva – zapojili USA, ktoré neskôr vytvorili so svojimi spojencami zoskupenie označované za globálnu koalíciu. V septembri 2015 začal pôsobiť v Sýrii – na základe pozvania vlády v Damasku aj kontingent ruských ozbrojených síl. Napriek nejednotnosti síl bojujúcich proti Islamskému štátu bol nakoniec porazený.

Prvky globálneho charakteru nadobudol konflikt vlastne už v septembri 2013, keď ruská diplomacia dokázala zabrániť útoku  USA na Sýriu. Prvýkrát po rozpade bipolarity sa stalo, že Washington sa – nedobrovoľne – vzdal plánov napadnúť štát, ktorý si sám určil za objekt útoku. Farizejstvo politiky USA však pokračuje aj po nástupe Donalda Trumpa a už dvakrát zaútočili na Sýriu pri flagrantnom porušení medzinárodného práva pod zámienkou jej potrestania za nedokázané použitie chemických látok (zbraní).

Otázne je, či sa tým dokázala veľkosť USA, o čo sa prostoreký Donald Trump usiluje. Dovolíme si postmodernistickú hru so slovami a uvedieme, že „reálpolitika“ z obdobia konca 19. a začiatku 20. storočia sa v politike amerického svetového žandára začiatku 21. storočia zmenila na neokonzervatívnu „grázelpolitiku“.

Chaos a nestabilita

S krytím USA sa v sýrskom konflikte angažuje Izrael. Najmä v posledných týždňoch agresívnosť jeho konania vzrástla. Poukážeme však len na to, že vlani v lete po leteckých útokoch na Sýriu arogantný premiér Benjamin Netanjahu vyhlásil, že pri príležitosti 40 rokov okupácie Golanských výšin chcel Izrael ukázať, že ich vlastníctva sa už nikdy nevzdá. V širšom kontexte mu, samozrejme, vyhovuje, že v Sýrii je chaos a nestabilita a že nielen otázka navrátenia Golanských výšin, ale ani ďalšie problémy spojené s Izraelom vôbec nie sú na programe dňa.

Nemusíme byť stúpencami či obdivovateľmi Bašára Asada. Nejde o politika vygenerovaného západným liberálno-demokratickým režimom (ktorý však už tiež čoraz viac ukazuje svoju deformovanosť a opotrebovanosť). Nie je to však ani krvilačný diktátor, ako ho vykresľujú na Západe. Máme naporúdzi príklad z Líbye, že zabitie Muammara Kaddáfího Západu nepomohlo, ale jeho zasahovanie prinieslo trpké plody, na ktoré môže doplácať.

V Sýrii sa ukazuje astanská cesta k mieru, ktorú garantujú Rusko, Turecko a Irán. USA a ich spojencom však nie je po vôli, lebo naznačuje, že sú aj iné spôsoby riešenia problémov medzinárodnej bezpečnosti, ako nám tu predkladali 30 rokov Spojené štáty túžiace po svetovláde. Administratíva Donalda Trumpa síce chce vymeniť slabnúcu pozíciu „silnej a veľkej“ Ameriky za materiálne výhody, ako sa však ukazuje po jej posledných krokoch na Blízkom východe, nemá takmer nijaký potenciál niečo zmeniť k lepšiemu v regióne a o celom svete už ani nehovoriac.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

 

 

 

 

 

 

 

Fotogaléria

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.

DISKUTUJÚCIM: Zapojiť sa do diskusie môžete len po registrácii a prihlásení sa do svojho účtu.


UPOZORNENIE: Vážení diskutujúci, podľa platných zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť IP adresu, e-mail, vaše príspevky a pod. v prípade, že tieto príspevky v diskusnom fóre budú porušovať zákon. V tejto súvislosti vás prosíme, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého z trestných činov uvedených v Trestnom zákone. Medzi také príspevky patria komentáre rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Za každý zverejnený príspevok nesie zodpovednosť diskutujúci, nie vydavateľ či prevádzkovateľ Extra plus.