TAJNÁ KLAUZULA

Magické osmičky (8)

Foto TASR/PAVOL ZACHAR, ŠTEFAN PUŠKÁŠ
Dátum 30.10.2018

V tomto „osmičkovom“ roku je najviac spomínanou udalosťou vyhlásenie vzniku ČSR 28. októbra 1918 v Prahe. V ten deň Český národný výbor vydal zákon o zriadení česko-slovenského štátu. A Slováci, ktorí o pražskom akte nevedeli, 30. októbra pred sto rokmi prijali Deklaráciu slovenského národa, ktorou sa prakticky k tomuto štátu prihlásili.

Udialo sa tak na zhromaždení vyše 200 slovenských národných a politických činiteľov vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martinev budove Hornouhorskej Tatra banky za „asistencie“ 15. honvédskeho pluku, ktorý prišiel do vtedajšieho centra slovenskej politiky z Levíc.Účastníci schôdzky zvolanej predsedom SNS Matúšom Dulom sa prihlásili k samourčovaciemu právu národov a ustanovili Slovenskú národnú radu ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa (resp. „slovenskej vetvy československého národa“).

My sa nedáme!

Tu len doplňme, že s podobným vyhlásením vystúpil jediný slovenský poslanec uhorského snemu Ferdiš Juriga na jeho zasadaní 19. októbra 1918. Odoprel v mene SNR uhorskému snemu právo rozhodovať o osudoch Slovenska. Jeho reč: „My po slove a sláve Slováci – my sme my, my sme národ svojej reči – a my sa nedáme!“ – vyvolala veľké pobúrenie.

Slovenská národná rada nemala dlhé trvanie. Napriek tomu, že ju vzápätí uznala za legitímnu maďarská Károlyho vláda a ponúkla Slovensku autonómiu, v Prahe jej existenciu akoby nebrali na vedomie a 4. novembra 1918 pri vymenovaní Dočasnej slovenskej vlády na čele so Šrobárom ju obišli. Ba, tento nikým nezvolený diktátor Šrobár 20. januára 1919 SNR jednoducho rozpustil. Slovákom tým odňal orgán, ktorý mohol slobodne rozhodovať o ich záležitostiach. Vôbec rok 1919 – okrem obnovenia Matice slovenskej – sa nezačal a ani nepokračoval šťastne. Keď navyše čoskoro tragicky prišiel o život generál Štefánik, letiaci nie do Prahy, ale do Bratislavy, boj Slovákov o autonómiu – v podstate o spojovník v názve štátu – trval potom dvadsať rokov. Lebo – ktovie, ako by nový štát vyzeral, keby Štefánik vo funkcii viceprezidenta sídlil v Bratislave. S rokom 1919 súvisí aj maďarská agresia v podobe Slovenskej republiky rád i zavretie Andreja Hlinku po návrate z Trianonu.

Záhadná strata zápisníc

Vráťme sa však k Martinskej deklarácii. Jej prijatý text pred publikovaním upravil MilanHodža, ktorý sa neskoro večer vrátil z Budapešti. A tak sa v dokumente vyskytujú aj pojmy „slovenský národ“, „česko-slovenský národ“ aj „slovenská vetva česko-slovenského národa“, čo bol jeden z dôvodov, prečo bola Deklarácia v medzivojnovom období predmetom sporov. Zmeny, ktoré do dokumentu vniesol MilanHodža, schválila totiž iba redakčná rada a nie celé zhromaždenie. Niektorí podpisovatelia neskôr uverejnený text označili za falzifikát – teda nie text, ktorý pôvodne schválili a podpísali. Pochybnosti boli umocnené tým, že zápisnice zo zhromaždenia sa záhadne stratili. A spochybňovalo sa (a spochybňuje) aj „zastúpenie slovenského národa“, ktoré nebolo reprezentatívne – veľkú prevahu mali osoby z Martina a príliš veľa členov patrilo k evanjelikom, pričom väčšina obyvateľov Slovenska bola katolícka.

Najviac sa však spomínala tzv. tajná klauzula hovoriaca o tom, že po desiatich rokoch sa má „štátoprávny pomer“ Slovákov znova dohodnúť „úmluvou medzi legálnymi zástupcami“ Slovenska a Česka. Malo ísť o zápis deklarantov z 31. októbra, ktorý bol podľa signatárov Jura Kozu-Matejova, Ferdiša Jurigu i Emila Stodolu chápaný deklarantmi ako záväzná časť rozhodnutia. Pravda tak, ako sa nezachoval originál Martinskej dohody, nie je dokázaná ani existencia tajnej klauzuly.

Vacuum iuris

Tejto tajnej klauzule sa však venoval v novoročnom čísle denníka Slovák r. 1928 Vojtech Tuka, jediný z profesorov maďarskej Alžbetínskej univerzity, ktorý po jej zrušení ostal na Slovensku, vtedy už poslanec Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany. V rozsiahlom článku pod názvom V desiatom roku Martinskej deklarácie s podtitulom Štátnofilozofická úvaha napísal, že v Martine vznikli dva dokumenty: Deklarácia, ktorú podpísali 30. októbra 1918 – a ktorú ešte v ten večer zmenil Milan Hodža, a Zápisnica zo dňa 31. októbra, ktorú nazval „tajná klauzula“. V nej mala byť lehota desať rokov, po ktorých sa vzťah slovensko-český nanovo prehodnotí.

Podľa tejto Tukovej úvahy ak do 31. októbra 1928 nedôjde v Česko-Slovensku k štátoprávnym úpravám, potom v zmysle tohto „tajného dodatku“ k Martinskej deklarácii prestane na Slovensku platiť ústava, zákony i právomoc úradov – nastane „vacuum iuris“, prázdnota práva – teda stav, pri ktorom Slovensko nebude mať štátoprávny vzťah k Česko-Slovensku. „Rok 1928 bude rokom jubilejných slávností,“ píše sa v článku. „Chystá sa veľkolepá oslava 10. výročia narodenia našej republiky. Vo víre príprav a všedných politických bojov málokomu príde na um, že tohoročné výročie Martinskej deklarácie nebude mať len jubilejný ráz. Deň 30. októbra 1928 stane sa nám historickým dňom s vlastným ďalekosiahlym významom. Dňom 31. októbra 1928 nastane v jednej polovici štátu, v slovenskej čiastke ČSR mimoriadny stav – vacuum iuris.“

Snaha o autonómiu

Tento článok, ktorý bol iba jedným z prejavov slovenských snáh o autonómiu, vzbudil veľkú pozornosť. V niektorých pražských i bratislavských kruhoch ho označili za škandalózny. A tak „sloboda“ či „nesloboda slova“, o rok, v januári 1929 Vojtecha Tuku zatkli, a v októbri 1929 ho súdy vtedajšieho „demokratického Československa“ odsúdili natvrdo na 15 rokov.

Bol to typický politický proces, ku ktorému dal podnet novinový článok, a ktorý prispel k celkovému osudu medzivojnového štátu Slovákov a Čechov. Stal sa kauzou siahajúcou až za hranice vtedajšej ČSR. A mal aj politické a napokon aj štátoprávne následky. V dôsledku Tukovho väzenia opustila HSĽS vládnu koalíciu, ktorá sa len nedávno veľmi ťažko rodila. Tukov osud – jeho amnestovanie – bol aj súčasťou predvolebných prísľubov zo strany Edvarda Beneša pri jeho voľbe za prezidenta na konci roku 1935. Tukovo amnestovanie bolo jednou z podmienok podpory Beneša slovenskými ľudovcami.