TOMKOVO ŽIVOTNÉ JUBILEUM

Slováci patria vzhľadom na počet bežných veriacich, teda nezasvätených osôb, a k nemu v prepočte na počet kňazov medzi vatikánske veľmoci. Zastávajú rôzne funkcie a tak vplývajú na život v cirkvi vo svete s presahom na ich slovenskú vlasť. Z tých najvýznamnejších môžeme spomenúť otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, ďalej pápežského ceremoniára Jána Dubinu, cirkevného sudcu brata Konštanca OP, či dokonca na augustiniánskeho mnícha otca Pavla Benedika. Tento muž je pápežským sakristiánom. V tejto súvislosti si spomeňme aj na posledné dve konkláve z rokov 2005 a 2013. Časť ľudí na Slovensku sa vyjadrila, že by sme mali mať aj my Slováci zastúpenie pri pápežskej voľbe. Iste, ľudia mali na mysli kardinála a tvrdili, že je škoda, že tam Slovák nie je. Je pravda, kardinála sme tam síce nemali, no sakristiána áno. A bol to práve otec Pavol, ktorý dával do pece volebné lístky, pričom podľa farby dymu sme vďaka nemu vedeli my, ale aj celý svet, či voľba bola, prípadne nebola úspešná. Je to však len vzorka tých Slovákov, ktorí sú priamo v blízkosti hlavy katolíckej cirkvi. Okrem spomenutých tam pôsobí viacero kňazov či rehoľných sestier.

Prejav neúcty

Existuje však muž, ktorý sa 11. marca 2019 dožil okrúhlych 95. narodenín, a ktorý je najvyššie postaveným cirkevným hierarchom v dejinách slovenského katolicizmu. Ide o jeho Eminenciu Jozefa kardinála Tomka. Muž, ktorý verne vykonával náročnú službu s nepísaným titulom – červený pápež, si zaslúžil od Slovákov neuveriteľné 40. miesto v britskej ankete o naj Slováka... Tento prejav neúcty však nachvíľu nechajme bokom. Je to emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, čo znamená, že mu podliehali celosvetové misie. Každý kardinál má taktiež pridelený vlastný rímsky kostol. No a ten, kde pápež slúži liturgiu Popolcovej stredy, je zasvätený svätej Sabíne. A keďže práve kardinál Tomko má na starosti San Sabinu, tak je to on, ktorý Jeho Svätosti Františkovi a aj jeho predchodcom sypal popol na hlavu na znak pokánia počas Popolcovej stredy. A aké boli životné osudy Slováka za hranicami našej krajiny?

Vo Večnom meste

Jozef Tomko sanarodil 11. marca1924v obci Udavsképri Humennom. V rodnej obci chodil do základnej školy, gymnázium navštevoval v Humennom. V roku 1943 nastúpil do kňazského seminára, pričom biskup Jozef Čársky rozhoduje o jeho ďalšom osude – v roku 1945 ho posiela študovať do Večného mesta. Mladý Jozef ešte netuší, že toto mesto sa mu stane druhým domovom a pracoviskom zároveň. Dvanásteho marca 1949 je totiž vysvätený za kňaza, no do vlasti sa už vrátiť nemôže pre besnejúci komunizmus, ktorý v tom čase zatvára kňazov a ukladá im mnohoročné tresty vo vykonštruovaných procesoch.

V roku 1959 sa zasadzuje o vybudovanie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme.

Diecézy sa likvidujú a kňazi sa tratia do lágrov, kde vykonávajú apoštolát medzi spoluväzňami, a to v prísnej tajnosti. Vysluhovanie sviatostí sa v komunistických väzniciach stalo príčinou pre zostrenú samoväzbu, no občas aj dobre mierená guľka, resp. „náhodná zblúdilá strela“ poslala na večnosť niektorého z Božích služobníkov. Jozef Tomko sa v čase totality nakrátko vo vlasti predsa len ukázal. Bolo to v roku, ktorý bol charakterizovaný nástupom tzv. Pražskej jari – 1968.

Dar od Boha

Jozef Tomko ako kňaz nezaháľal. Venoval sa sústredenému štúdiu a zúročoval tak svoje talenty, ktoré dostal ako dar od Boha. Profesne sa venoval sociológii či právu, pričom mu neboli vzdialené ani cudzie jazyky. V roku 1955 začína prednášať na Univerzite Pro Deo v Ríme a už v roku 1958 dostáva od pápeža Jána XXIII. titul pápežského komorníka. V roku 1959 sa zasadzuje o vybudovanie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Toto slovenské srdce uprostred Večného mesta sa po výstavbe stáva centrom pre zahraničných Slovákov a je majákom pre náš exil, ktorý musel utiecť pred bezbožným komunizmom. Ľudia pôsobiaci v ňom sa tak stali majákom národného života v zahraničí. Samotné vybudovanie narazilo na odpor českých katolíckych kruhov. V roku 1962 sa stáva poradcom na 2. vatikánskom koncile pre vieroučné otázky, zároveň cestuje na ekumenické stretnutia po celom svete. Všade háji pozíciu katolíckej cirkvi a usiluje sa o čulý dialóg medzi rôznymi konfesiami. To ešte netuší, že cestovanie ako presun v rámci misií po celom svete sa mu raz stane druhou prirodzenosťou. Pápež Pavol VI. vymenuje tohto ambiciózneho slovenského kňaza za pápežského preláta a za podtajomníka Kongregácie pre biskupov.

Episkopát

Zvolenie dnes už ctihodného kardinála Albina Lucianiho za pápeža Jána Pavla I. bolo prvou pápežskou voľbou, keď si pontifik zvolil dve mená. Chcel tak nadviazať na predošlé dva pontifikáty. No nikto netušil, že obdobie jeho vlády bude mať len 33-dňové trvanie... Kardináli sa v šoku vracajú do Sixtínskej kaplnky, kde sa dohodnú na prvom slovanskom pápežovi Karolovi Wojtylovi, ktorý vzišiel z krajiny našich severných susedov. Ján Pavol II. mal veľký súcit s cirkvou, ktorá sa v krajine pod Tatrami ocitla v okovách a bola zahnaná do moderných katakomb – disentu. Prejavom jeho lásky k nášmu národu bolo aj vymenovanie Jozefa Tomka za titulárneho arcibiskupa. Nestáva sa často, aby pápež priamo svätil biskupa. No kňaz Jozef Tomko medzi takýchto šťastlivcov patril. Na sviatok patrónky Slovenska 15. septembra 1979 sa v Sixtínskej kaplnke po pápežovi prihovorí v slovenčine aj nový arcibiskup, ktorý zároveň mení svoj šatník – čiernu reverendu vymieňa za fialovú, čím sa stáva nástupcom apoštolov. Súčasťou biskupského znaku nového člena episkopátu sa tak stáva cyrilo-metodský dvojkríž s trojvrším, pričom nové heslo Excelencie Tomka je viac než výstižné – „Ut Ecclesia aedificetur“, čiže „Aby sa cirkev vzmáhala“. Keďže šlo o intelektuála, nemal to pri obrane právd viery ľahké. Ján Pavol II. ho totiž poveril náročným dialógom s holandskými biskupmi, ktorí reformovali katolicizmus v rozpore s učením cirkvi.

Náš redaktor Juraj Vrábel, ml. s kardinálom Jozefom Tomko pri podpise do publikácie Život v službe evanjelia, ktorá prišla na pulty kníhkupectiev v roku 2018.​

Vzťah k rodnej krajine

Na sviatok svätého Juraja v roku 1985ho pápež Ján Pavol II.vymenoval za proprefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. To však nebolo všetko. Na audiencii pred zrakmi veriacich tento svätý pápež vyhlásil, že má v pláne vymenovať 28 nových kardinálov. Jozef Tomko tak opäť „mení farbu“ a oblieka si červené rúcho. Má symbolizovať vernosť pápežovi až po preliate krvi zaňho. Od roku 1985 do roku 2001 bol zároveň prefektom Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Od roku 2001 do roku 2007 pôsobil ako predseda komitátu pre medzinárodné eucharistické kongresy. Z tejto činnosti je najvýznamnejší kongres v Mexiku v októbri 2004. Kardinál Tomko nezabúdal ani na Slovensko a v roku 2005 predsedal 3. slovenskému eucharistickému kongresu v Bratislave v septembriroku 2005.

Kardinál Tomko nezabúdal ani na Slovensko a v roku 2005 predsedal 3. slovenskému eucharistickému kongresu v Bratislave v septembriroku 2005.

Pamätným Zeleným štvrtkom v roku 1989 sa začal otriasať nezmyselný ateistický režim v základoch. Vtedy totiž Jozef Tomko navštívil Slovensko. Prišiel sa pozrieť k svojej chorej matke, no v katedrále, ktorá bola bez vlastného biskupa, vysvätil oleje v liturgii tzv. Missa Chrismatis. Bola to obrovská udalosť v meste a kardinál nezabudol pozdraviť nadšených veriacich z balkóna biskupskej rezidencie. Po páde režimu vysvätil viacerých slovenských biskupov. Dvadsiateho prvého apríla 1991 dokonca rečnil v slovenskom parlamente. A nemôžeme, samozrejme, zabudnúť ani na tri apoštolské návštevy Jána Pavla II. u nás, ktoré pripravoval a kde bol aj prítomný. Hovoríme o rokoch 1990, 1995 a 2003.

Kardinál Tomko odslúžil na pôde svojej materskej diecézy ďakovnú svätú omšu za dar 95 rokov života dňa 16. marca 2019 v Dóme svätej Alžbety. Veríme, že bude naďalej modlitbami pomáhať nášmu národu a svojej cirkvi.