TRAGÉDIA MAJDANU

V konflikte na Ukrajine zahynulo 10 225 osôb

Foto TASR/AP
Dátum 15.01.2018

Pred viac ako štyrmi rokmi sa v Kyjeve začali protesty proti rozhodnutiu vlády odstúpiť od asociačnej zmluvy s EÚ. Získali pomenovanie euromajdan, lebo udalosť sa odohrávala na Námestí nezávislosti (po ukrajinsky Majdan Nezaležnosti), kde na prelome rokov 2004 – 2005 odštartovala oranžová revolúcia.

Vyvinulo sa to však horšie, než je známy výrok klasika, že historické udalosti sa dejú dvakrát – prvý raz ako dráma a druhý raz ako fraška. Do značnej miery išlo síce o veľkú frašku, ale tá prerástla do tragédie, na európskom kontinente najhoršej od čias vojen na území bývalej Juhoslávie. Podľa Správy vysokého komisára OSN pre ľudské práva, zverejnenej 12. septembra 2017, zahynulo v konflikte na Ukrajine 10 225 osôb.

Oči vojny

V súvislosti s násilím a obeťami na životoch dodáme dve poznámky protichodného charakteru. Prvá je tá, že na pripojenie Krymu k Ruskej federácii možno právne, politicky i morálne mnohé namietať, ale pri tejto udalosti neprišlo ani k jednému usmrteniu. Druhá je tá, že na talianskej webovej stránke Occhi della Guerra (Oči vojny) sa 16. novembra 2017 objavila videosnímka Skrytá pravda o ostreľovačoch na Majdane, ktorú nielen ukrajinské, ale ani slovenské médiá hlavného prúdu nezaregistrovali.

Traja občania Gruzínska, prepojení na štruktúry okolo Michaila Saakašviliho ešte z čias revolúcie ruží, hovoria o tom, ako ich v polovici januára 2014 poslali s peniazmi a falošnými pasmi do Kyjeva a až tam zistili, o čo pôjde. Podieľali sa nielen na provokáciách, ale po 16. februári v rámci väčšej skupiny dostali zbrane a neskôr inštrukcie – krátko po svojom príchode do Kyjeva sa stretli aj s bývalým ostreľovačom z ozbrojených síl USA). A 18. februára potom strieľali na všetkých na námestí, či Berkutovcov, policajtov alebo protestujúcich – aby sa tam zvýšil chaos. Asi po štvrťhodine sa streľba skončila. Zatiaľ čo do hotela Ukrajina prinášali ranených a mŕtvych, ostreľovači vidiac hrôzu, ktorú spôsobili, čo najrýchlejšie zmizli.

Záľuba v násilí

Za streľbou a mŕtvymi na euromajdane nebol teda kriminalizovaný Berkut ani iné zložky vtedajšieho bezpečnostného aparátu, ale s veľkou pravdepodobnosťou išlo o akciu organizovanú silami, ktoré toto všetko vyhlásili za súčasť revolúcie dôstojnosti. Odvtedy nová ukrajinská moc už veľakrát preukázala svoju zvrhlú záľubu v násilí, ale aj v podvodníctve akéhokoľvek druhu.

Vzhľadom na angažovanosť zahraničných aktérov – osôb, organizácií i štátov – a spôsob „protestovania“ sa euromajdan zaradil do série neúspešných farebných revolúcií. Kruhy, ktoré stoja za týmito akciami, sú len bezcitnými sociálnymi experimentátormi so sofistikovanými pokusmi dosadzovať do vedenia vybraných štátov ľudí ochotných bez reptania podriaďovať sa Západu, predovšetkým USA. Nakoniec ostávajú za nimi iba kolosálne škody a utrpenie veľkých más – čím väčší štát, tým horšie následky.

Tieto „revolúcie“ (najmä ich režiséri, ale ani hráči) nechcú riešiť problémy obyvateľov či zlepšovať ich život. Sugestívne o tom síce rozprávajú, ale len aby zastreli, že konečným cieľom je dostať k moci sily, ochotné presadzovať plány nadnárodných spoločností spojených s finančnými dvojčatami na Wall Street v New Yorku a v londýnskom City.

Všetci proti všetkým

Súčasnú situáciu na Ukrajine možno zhrnúť do dvoch stručných hodnotení. Prvé je, že pokračuje úpadok štátu v sociálno-ekonomickej oblasti, hoci s niektorými údajmi o hospodárskom raste sa dokáže žonglovať. Druhé je, že tento stav je výsledkom deformovanej politiky vládnucich elít, v ktorej neutíchajú boje medzi rôznymi záujmovými skupinami a situácia pripomína aj vo vládnucom centre vojnu všetkých proti všetkým. Oba procesy sú spojené aj s vonkajším zasahovaním do diania na Ukrajine, hoci jej podpora na Západe pomaly, ale iste upadá.

Ukrajinu ničí najmä občianska vojna a masový odchod obyvateľstva v produktívnom veku do zahraničia. Rozsah jej depopulizácie ťažko presne zistiť. Spolupredseda parlamentnej frakcie Opozičný blok Aleksandr Vilkul uviedol, že na základe alternatívneho sčítania podľa spotreby chleba možno odhadnúť, že na Ukrajine žije len 24 miliónov ľudí, pričom oficiálne štatistiky uvádzajú k 1. júnu 2017 až 42,5 milióna. Počet tých, ktorí za prácou odišli do zahraničia, odhadol na osem miliónov (oficiálne sa hovorí len asi o poldruha milióne).

V tomto svetle cynicky vyzerá výrok ministra zahraničných vecí Pavla Klimkina, že milión Ukrajincov pomáha zachraňovať poľskú ekonomiku, preto nevidí nijaký dôvod na kritiku zo strany Poľska. Uviedol tak v reakcii na výroky nového poľského premiéra Mateusza Morawieckeho, že vzťahy s Ukrajinou sa musia budovať na historickej pravde a nemožno zabúdať na také udalosti, ako bola volynská genocída. Poľsko však aj v týchto podmienkach stále prijíma utečencov z Ukrajiny, aby pomohlo pri znižovaní napätia a destabilizácie.

Štát zlyháva

Štát decimuje aj ekonomická politika vlády, odkázanej na pôžičky a pomoc zo zahraničia. Ak k tomu pridáme korupciu a politickú nestabilitu spojenú s exaltovaným nacionalizmom a hysterickou rusofóbiou a dekomunizáciou, máme pred sebou zlyhávajúci štát, idúci do slepej ulice.

Po štyroch rokoch je evidentné, že euromajdanovský projekt Ukrajina sa pomaly končí. Ťažko zodpovedateľná otázka je, či je to viac pre vypočítavosť Západu, ktorý okrem zisku trhu chce Ukrajinu postaviť proti Rusku, alebo pre chamtivosť súčasných vládnucich elít, sľubujúcich splnenie požiadaviek Západu, čo však robia takým spôsobom, aby sa pri tom čo najviac a najrýchlejšie obohatili. Osudovo je potrebná iná Ukrajina, ale kde sú sily, ktoré to dokážu urobiť?

Posledný samit Východného partnerstva neposilnil nádeje Ukrajiny na prijatie do EÚ, ak ich definitívne nepochoval. Jeden z komentárov to charakterizoval ironicky – ukrajinský prezident išiel na stretnutie s natiahnutou rukou a vrátil sa s prázdnym vreckom.

Osoby typu Petra Porošenka konajú tak, že ak z niektorých požiadaviek (diktátu) Západu nemajú úžitok pre seba, bez obáv ich nerešpektujú. Dúfajú, že na výslní sa predsa len určitý čas dá udržať, lebo známy trumanovský výrok „je to síce darebák, ale náš človek“ sa uplatňuje aj v druhom decéniu nášho storočia. Nové vodcovské garnitúry sa čoraz ťažšie hľadajú a Západ vždy aj čosi stoja.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.

DISKUTUJÚCIM: Zapojiť sa do diskusie môžete len po registrácii a prihlásení sa do svojho účtu.


UPOZORNENIE: Vážení diskutujúci, podľa platných zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť IP adresu, e-mail, vaše príspevky a pod. v prípade, že tieto príspevky v diskusnom fóre budú porušovať zákon. V tejto súvislosti vás prosíme, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého z trestných činov uvedených v Trestnom zákone. Medzi také príspevky patria komentáre rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Za každý zverejnený príspevok nesie zodpovednosť diskutujúci, nie vydavateľ či prevádzkovateľ Extra plus.