TRETIE DESAŤROČIE ŠTÁTNOSTI

Tridsať rokov. Je to nedávna história, ktorá stojí za pripomenutie. Veď nielen tridsaťroční, možno ani štyridsaťroční ľudia dnes nevedia o tých „slávnych dňoch a týždňoch“ roku 1992 dovedna nič. Ktorí sme boli súčasťou oných dní, sme zrejme povinní vydať svedectvo o roku, ktorý predchádzal prvému januáru 1993.

Zjednodušene: v roku 1992 dozrel slovenský národ natoľko, že sa sebavedome začal uchádzať o vlastný štát. A získal ho. Sám, bez cudzej pomoci. Bez pomoci, ale aj bez súhlasu mocných sveta? Po tridsiatich rokoch treba odpovedať aj na tieto otázky. Čím je človek ďalej od veľkej stavby, tým tá stavba väčšmi vyčnieva nad horizontom a mnohé veci sa s odstupom času javia inak ako vtedy.

Závan slobody

Do roku 1992 ubehlo 24 rokov od vzniku česko-slovenskej federácie, 48 rokov od augusta 1944 a 53 rokov od marca 1939. Chceme či nie, boli to významné medzníky na ceste k dnešnej Slovenskej republike. Takým medzníkom bol však aj 30. december 1977. Vtedy pápež Pavol VI. zriadil Slovenskú cirkevnú provinciu so sídlom v Trnave. Možno, že si dosiaľ neuvedomujeme význam tohto aktu, proti ktorému osobne protestoval u pápeža maďarský vodca János Kádár (so slovenskými koreňmi!). Rím rozhodol! Dávny sen Slovákov sa mohol splniť aj preto, že v prezidentskom kresle v Prahe sedel vtedy Slovák – a katolík – Gustáv Husák, že ministrom zahraničných vecí bol Bohuslav Chňoupek z Petržalky a predsedom slovenskej vlády Peter Colotka z Oravy. A že aj v Ríme mali Slováci vplyvných zástupcov. Dnešného kardinála Jozefa Tomka, biskupa Pavla Hnilicu a ďalších. Svoju rolu zohral aj najznámejší slovenský disident, budúci kardinál, vtedy „len“ načierno vysvätený a prenasledovaný biskup Ján Chryzostom Korec. Pamätám si, ako na stretnutí mladých v Tatrách ukazoval zlaté pápežské insígnie od Pavla VI. Dnes sú v Nitre na hrade, v starodávnom sídle slovenských kráľov. Sú veru dostatočnou náhradou za svätoplukovskú kráľovskú korunu, ktorá sa napokon ocitla na hlave Gejzu I., tiež Nitrana. Ten pripojil Zadunajsko k Nitrave pod strieborný dvojramenný kríž na červenom pozadí, a to po víťaznej bitke 14. marca 1074. Slovensko dostalo svoje „korunovačné“ insígnie od dnes už svätého Pavla VI.

O desať rokov, v lete 1987, keď mnohí zo Slovákov, zväčša veriacich ľudí, pocítili akýsi „závan slobody“, zozbieralo sa takmer pol milióna podpisov pod petíciu za obsadenie uprázdnených biskupských stolcov slovenských diecéz. Po smrti trnavského arcibiskupa Júliusa Gábriša nebol totiž na Slovensku oficiálne ani jeden katolícky biskup. Cirkev však žila. V Česku naopak: mali biskupov, no cirkev strácala.

Nebojte sa!

Kresťanstvo ovplyvnilo slovenské dejiny a slovenskú dušu väčšmi ako povedzme rozprávky, a tak k slovenskej štátnosti viedla aj odvážna akcia na Veľký piatok 25. marca 1988 v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí. Bolo to dovtedy najväčšie disidentské vystúpenie u nás, ktoré vtedajšia moc rozohnala vodnými delami. Ono to už tak býva: krutosť štátnej moci svedčí o jej bezradnosti. Do dejín slovenskej samostatnosti vstúpil aj ďalší pápež, Poliak Karol Vojtyla ako Ján Pavol II., keď pri svojej prvej návšteve Slovenska v roku 1990 kľakol a pobozkal slovenskú zem, akoby tým prorokoval slovenskú samostatnosť. A povzbudil Slovákov: „Nebojte sa!“

Poslúchli sme ho, začali sme používať slovenské symboly, v časoch spoločného štátu s Čechmi zakazované. Zatiaľ čo 17. novembra 1989 prevládali na bratislavskom námestí česko-slovenské vlajky (dnes ide o českú vlajku), postupne sa objavovali slovenské, ktoré oficiálne zaviedla 1. marca 1990 Slovenská národná rada pod vedením Rudolfa Schustera spolu so štátnym znakom ako jeden zo štátnych symbolov. Vtedy sa obnovil aj názov Slovenská republika (namiesto „Slovenská socialistická republika“).

Zmeny štátnych symbolov boli „symbolickým“ pohrebom starého režimu, ktorý tak všemožne popieral slovenskosť, že nebolo dokonca dovolené v embléme telovýchovnej jednoty použiť ani bielo-modro-červenú trikolóru. Už len toto poradie farieb bolo protištátne (pričom poradie z čias protektorátu – biela-červená-modrá – sa protežovalo!). Za použitie slovenskej vlajky bolo väzenie (môj strýko Michal Tkáč dostal za to v marci 1949 šesť mesiacov a peňažnú pokutu, na ktorú sa minulo veno mojej mamy). Na scénu sa vrátil strieborný dvojramenný kríž na červenom pozadí na troch modrých vrchoch, ktorý v lete 1960 nahradila „živánka pod Kriváňom“. Na slovenskú vlajku sa v roku 1992 dostal dvojkríž, pre moslimizujúcu sa Európu akoby tŕň v päte, vlastne len preto, že sa rozpadol Sovietsky zväz – a my sme nevyužili šancu rokovať s Rusmi o našej, teraz už ich štátnej vlajke.

Pomlčková vojna

A potom prepukla „pomlčková vojna“, keď česká strana odmietla slovenskú požiadavku, aby sa jednoslovný názov štátu, dovtedy „Československo“, uvádzal ako „Česko-Slovensko“, teda s pomlčkou (spojovníkom). Argument hovoriaci o mnohom: český pravopis to nepripúšťa, pričom od roku 1938 po marec 1939 to „pripúšťal“. Pražský parlament 22. novembra 1938 schválil ústavný zákon o slovenskej autonómii, čím sa vrátil do názvu štátu spojovník: Česko-Slovensko. Česi dobre vedeli, o čo ide: o „vyššiu váhu“ Slovenska v spoločnom štáte, a to nechceli. Česi sa tohto „znaménka“ báli. Vo Věstníku ministerstva vnitra z roku 1922 stálo: „Výraz Československo... ve všech jazycích jest jedno slovo a jest proto naprosto nepřípustno vkládati mezi části tohto slova rozdělovací znaménko.“

Problém so „znamienkom“ zaťažoval slovensko-české vzťahy už od parížsko-trianonských rokovaní v roku 1919. Podľa „rodného listu“ – originálnych dokumentov z Trianonu, svojprávne Slovensko po boku Česka s veľkým „S“ – Česko-Slovensko, čoskoro však už iba koncovka jedného dlhého slova „Československo“. Z pohľadu českej väčšiny v štáte bolo „Československo“ obnoveným českým štátom, zväčšeným o Slovensko a Podkarpatskú Rus, vďaka čomu „Čechoslovákov“ bolo viac ako ostatných. (Napriek tomu bol ten štát z časového i teritoriálneho hľadiska dôležitým schodom/stupňom na ceste k slovenskej samostatnosti – o tom by nemalo byť pochýb.)

Česi odstránením „znaménka“ z názvu štátu v ústave, prijatej 29. februára 1920, Slovensko pred svetom „zahmlili“, takmer tri štvrtiny nasledujúceho storočia svet čítal názov štátu iba ako „Česko“. Tým si zároveň „degradovali“ pomenovanie svojho územia z podstatného mena „Česko“ na prídavné meno „české“: „Československo“ je totiž „České Slovensko“ rovnako, ako „Českobudějovicko“ sú České Budějovice. A dôsledok? Ich prvej novodobej hlave štátu (Havlovi) nijako nechcelo vyjsť z úst „Česko“, a doteraz je v pomenovaní „Česká republika“ podstatným menom „republika“ a „Česká“ je iba „přídavné jméno, též adjektivum, z latinského nomen adiectivum/adiectum – to, co leží vedle“ – citované z českej Wikipédie.

Boj o „znaménko“ bol na začiatku procesu rozdelenia Česko-Slovenska. A vznikol tak, že práve Havel ešte vo funkcii prezidenta ČaSFR predložil do parlamentu návrh na zmenu štátneho znaku, ako aj názvu štátu na „Republika česko-slovenská“. Napokon – po dlhých rokovaniach i vystúpeniach na námestiach – sa oficiálny názov štátu ustálil ako „Česká a Slovenská Federatívna Republika“. No mohol sa uchovať štát, ktorého dva národy sa nevedeli dohodnúť ani na jeho spoločnom názve? Slovákom dovolili písať „Česko-Slovensko“, Česi (i svet) ostali pri „Československu“.

Momentka z 19. septembra 1991: Kým sa na bratislavskom Námestí SNP konalo niekoľkodesaťtisícové celonárodné zhromaždenie Za zvrchované Slovensko, pod sochou českého leva na dunajskom nábreží v tom čase niekdajšia kandidátka na post prezidentky Slovenskej republiky a neskoršia premiérka SR, sociologička a aktivistka VPN Iveta Radičová spolu s ďalšími odporcami slovenskej štátnej samostatnosti organizovala petičnú akciu Za spoločný štát. Pod levom sa vtedy zhromaždilo len pár desiatok ľudí. Na snímke Radičová spolu s bývalým podpredsedom vlády Vladimírom Ondrušom nad petičnou listinou čechoslovakistov.

Zastrašujúce procesy

Pomlčková vojna pohla ľady a rozhýbala Slovákov. Ale všetko to išlo postupne, veď každý existujúci štát má tajné služby, ktorých najvyšším príkazom je „celistvosť štátu“. A okrem toho, akýmsi historickým vrchným „limitom“ Slovákov bol svojprávny, individuálny, nezávislý, slobodný národ v „akomkoľvek“ štáte, tak sa písalo, rečnilo a žiadalo v rokoch 1848, 1861, 1918. Vtedy nebola štátna samostatnosť prvoradým cieľom Slovákov, skôr snom. Tým cieľom bol „národ“ už od čias Mateja Šuhajdu (1806 – 1872), autora po nemecky napísanej knihy Maďarizmus v Uhorsku z právnej, historickej a rečovej stránky z roku 1834: „Národ ako hodnota stojí vyššie ako vlasť v ponímaní štátneho útvaru.“ Tento cieľ pretrval až do roku 1938, ba ešte aj 13. marca 1939 bol národ viac ako štát. Andrejovi Hlinkovi postačovala autonómia, a k vyhláseniu štátu 14. marca 1939 „musel“ Slovákov „dotlačiť“ Hitler. Deň predtým dokonca chcel, aby Tiso – v tom čase suspendovaný predseda autonómnej vlády – vyhlásil štát z berlínskeho rozhlasu prečítaním pripraveného textu v slovenčine. Napokon Slovenský štát vznikol zákonne, odhlasoval ho Snem Slovenskej krajiny sedem minút po dvanástej 14. marca 1939. Keď na konci vojny tento štát skončil, jeho prezident v obrannej reči pred Národným súdom 18. marca 1947 povedal: „Národ slovenský stal sa takto rovnocenným národom s ostatnými národmi, medzi ktorými má právo žiť ako rovný s rovným v akejkoľvek konštelácii, teda i v novoobnovenej republike Česko-Slovenskej ako rovný s rovným, nič inšieho nehlásam.“ Tisícročné slovenské skúsenosti zo žitia bez štátu sú silné, aj keď predsa len... Mať svoj štát znamená život, štát je systém na prežitie národa.

Samostatnosť bola „tabu“ až do novembra 1989. Od procesu s Tisom (1946 – 1947) až po proces s „buržoáznymi nacionalistami“ (Gustáv Husák, Ladislav Novomeský, Karol Šmidke a ďalší v rokoch 1950 – 1954, v ktorom Clementisa obesili v roku 1952) platilo: „Keď neprestanete otravovať so zvyšovaním právomocí slovenských národných orgánov, povešiame vás!“ Pre mnohé príčiny – pre spomínané zastrašujúce procesy a tresty vrátane hrdelných – ale aj pre „geneticky danú“ opatrnosť – sa aj po novembri 1989 spočiatku nediskutovalo o samostatnosti, len o zrovnoprávnení Slovákov s Čechmi, o „spravodlivej“ federácii či o konfederácii.

Druhá časť elity

Dvanásti kolegovia z ministerstva financií sme si dovolili už v decembri 1989 listom požiadať vtedajšieho veľkého (federálneho) ministra financií Václava Klausa, aby nenazýval spoločnú menu „českými penízmi“, čo bežne robil. Prišiel ospravedlňujúci list (dnes je v archíve Matice slovenskej). Budúci „spolurozdeľovač“ spoločného štátu mal na stole zrejme prvú informáciu o „slovenských náladách“. V konečnom dôsledku pochopil slovenské štátoprávne túžby, rozdeleniu štátu nebránil a aj preto som mu odovzdával pri príležitosti 150. výročia Matice slovenskej a 20. výročia slovenskej nezávislosti Cenu dvadsaťročia.

„Hladovalo sa“ za slovenčinu ako štátny jazyk, na konci októbra 1990 vznikla v kaviarni Krym iniciatíva Za zvrchované Slovensko, ktorá otvorila diskusiu výzvou Šesťdesiatjeden krokov k slovenskej identite, angažovala sa Matica slovenská, Korene, Štúrova spoločnosť a ďalšie pronárodné sily. Svoje „spolky“ však vytvárala aj druhá časť „elity“ národa. Celkovo 891 ľudí sa 23. septembra 1991 „celým svojím bytím“ postavilo proti slovenskej zvrchovanosti a samostatnosti. V ten deň v Kultúrnom živote publikovali výzvu Za spoločný štát: Magda Vášáryová, Milan Lasica, Ladislav Kováč, Božidara Turzonovová, Martin Porubjak, Martin Bútora, Tomáš Janovic, Karol Kállay, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Martin Huba, Juraj Jakubisko, Deana Horváthová, Stanislav Radič, Iveta Radičová, Elena Vacvalová, Miroslav Žbirka, Stano Dančiak, Jaro Rihák, Martin Kasarda, Rudolf Zajac, Fedor Gál, Boris Farkaš, Tatiana Rosová, Eugen Korda, Rudolf Chmel... Viacerí z nich čoskoro prijali posty vo vláde a nehnusilo sa im byť ani veľvyslancami štátu, ktorý nechceli. A dodnes sa podobne verejne k slovenskému štátu neprihlásili, ale sú ich plné noviny a televízne obrazovky.

Princíp rovného s rovným

Prvý január 1992 našiel teda Slovensko rozpoltené, no napriek tomu sa počas nasledujúcich 365 dní štát Čechov a Slovákov vnútorne rozložil a zanikol. Lebo Slováci sa necítili jeho rovnoprávnou súčasťou až do prijatia ústavného zákona o jeho zániku 25. novembra 1992. Za celých 74 rokov Praha nedokázala rešpektovať princíp rovného s rovným, s nikým sa nemienila deliť o moc, niektorí jej predstavitelia navyše Slovákov strašili. Onen Havel 25. októbra 1990 aj takto: „Kdyby se Československo rozpadlo ... ocitli by jsme se v pozici největšího komplikátora nového evropského uspořádaní.“

Napriek zastrašovaniu, spochybňovaniu schopnosti Slovákov úspešne si riadiť vlastný štát, vyčísľovaniu nedostatku finančných zdrojov postupne nastával prerod. Vznikali aj otázky, či sa nebudeme mať bez Čechov horšie. Alebo: máme dostatok odborníkov, ktorí by vedeli riadiť samostatný štát? Uzná nás svet a Európa? Nenapadnú nás naši susedia? Nepovstanú Slováci začas nanovo proti svojmu štátu tak, ako to urobili v roku 1944? Udalosti v priebehu roku 1992 čoraz väčšmi dávali za pravdu „národovcom“. Z ktorých väčšina sa zrejme nedožije uznania v podobe štátneho ocenenia ani pri 30. výročí samostatného Slovenska.