UTAJENÍ SVEDKOVIA NAŠEJ MINULOSTI

Záznamy o predkoch Slovákov v Podunajsku siahajú k začiatkom kresťanstva v Ríme

Foto TASR/MARTIN BAUMANN
Dátum 30.12.2015

Celý náš slovenský historický príbeh zatemňuje horkosť, predsudky a nevedomosť. Naši nežičlivci zámerne obchádzajú prítomnosť našich predkov na strednom Dunaji a zamlčiavajú alebo prekrúcajú výroky gréckych a rímskych autorov, ktorí netvrdia, že Slovania prišli do Európy v 4. – 5. storočí po Kristovi. Oni ich tu vo svojej dobe už evidujú. Nebyť vojen Rimanov s našimi kmeňmi v Podunajsku, tak by o nás nič nepísali. Azda netreba pripomínať, že je nevyhnutné poznať starovek a stredovek, aby sme pochopili novovek s jeho organizovanými zákulisnými silami.

Dva listy pápežov

O prítomnosti našich predkov na Dunaji stále pretrvávajú mnohé dogmy. Vývoj vo všetkých vedách sa od roku 1918 pohol dopredu, len história zostala nezmenená. Prečo? Nuž, mali nás pohltiť Maďari a potom Česi. Českých historikov ani ich slovenských odchovancov netrápilo, že príchod našich predkov do Podunajska v 5. storočí n. l. nie je ničím podložený. Naša história sa tak stala ideológiou, dobre posluhujúcou Prahe.

Výskumy, ktoré začal robiť náš historik František Víťazoslav Sasinek a niektorí štúrovci, zapadli prachom. Až teraz ich odkrývame, prehlbujeme a vyťahujeme na svetlo Božie. Vychádzame z novej genetickej metódy – skúmania DNA a dvoch listov pápežov. Tie nám dokazujú prítomnosť našich predkov na Dunaji od začiatku kresťanstva v Ríme.

Českých historikov ani ich slovenských odchovancov netrápilo, že príchod našich predkov do Podunajska v 5. storočí n. l. nie je ničím podložený.

Za kráľa Vannia prišla pred rokom 50 do Nitry misia z Ríma na čele s Juvenciom a Syrom, čomu predchádzala dohoda s kráľom. V Nitre dostali staré pohanské božište na Zobore. Tak sa k nám definitívne dostáva nové písmo – latinka. O úspechu tejto prvej misie sa určite písalo v análoch, ale nepriatelia nám všetky záznamy zničili. 

Zhruba v polovici 2. storočia nás o rozvinutí kresťanstva na Dunaji informuje apologéta Tertulián v knihe Liber contra judeos. Zo skúsenosti tvrdí, že toto naše kresťanstvo je totožné so španielskym, africkým, alexandrijským a palestínskym. Všetky mestá otvorili brány Kristovi. Končí slovami: „Nepochybuj, veď vidíš, že je to tak!“

Rímska synoda

V tomto storočí Rimania po 150 rokoch prestali kmene za dunajskou hranicou označovať za barbarov. Vzhľadom na spolužitie začínajú používať nový termín – Germáni, čo značí blízki, priateľskí. Veľký alexandrijský zemepisec Klaudios Ptolemaios nám oznamuje, že všetky kmene za rímskou hranicou sa začali označovať spoločným menom Slovenoi, čiže Sloveni. Toto označenie pretrvalo až do začiatku slavistiky, pričom „slovenský“ značil aj „slovanský“. Z vtedajšieho množstva kmeňov ostali tomuto názvu verní len Sloveni-Slováci (ich ženy sú Slovenky, adjektívum je slovenský a krajina Slovensko) a Slovinci (ich ženy sú tiež Slovenky, adjektívum slovenský a krajina sa označuje ako Slovenia).

Zhruba v roku 251, keď bol v ríši pokoj, rímsky biskup Kornel zvolal 61 biskupov na synodu do Ríma. Spisovateľ Paulus Orosius nám zanechal informáciu, že spoza dunajskej hranice prišli dvaja biskupi – jeden zo Zobora v Nitre a druhý z Jágra (z Jazýgie). Do kláštora na Zobore pribudli po tejto ceste ostatky slávneho mučeníka Hypolita z Ríma.

Po milánskom edikte, ktorým bolo všetkým ľuďom umožnené vyznávať akúkoľvek vieru, prestalo prenasledovanie kresťanov a začalo sa mierové spolužitie. No Rimania sú aj naďalej v terajšom Zadunajsku – Panónii a ťažia obchodne aj politicky z Nitrianskeho kráľovstva. Po všetkých jednačkách si zaisťujú aj kontingent našej ľahkej jazdy a už od 1. storočia ich odvážajú do Egypta. Tam je pre nich vybudované vojenské mesto Nitria.

Ariánske dedičstvo

Ako uvádza rímsky historik Ammianus Marcelinus, pri jednačkách za kresťanského cisára Valentiniána v terajšom Komárome v roku 375 nemohli naši nitrianski delegáti dosiahnuť lepšie podmienky. Jedného z nich to tak rozzúrilo, že šmaril vyzutú čižmu smerom k cisárovi na umelom vŕšku a zakričal vojnový pokrik: „Mor ho! Mor ho!“

Po týchto našich predkoch, ariánoch, nám ostalo pomenovanie chrámov a kostolov, a to „cerkev“, ako aj označenie spoločenstva veriacich „cirkev“.

V roku 403 píše sv. Hieronym nitrianskemu biskupovi Sunniovi a kráľovnej Fritigile list, v ktorom im vysvetľuje preklad žalmov. V tých časoch alexandrijský arcibiskup povoláva listom Hieronyma z Betlehema, aby mu prišiel preveriť kláštory mesta Nitrie, lebo obyvatelia boli potomkovia slovenských veteránov. Hadrián ako Dalmatínec ovládal ich reč a podal správu arcibiskupovi.

V roku 405 odchádza slovenská kvádska (kráľovská) družina cez Itáliu a južné Francúzsko do Španielska. Tam sa po bojoch, v ktorých padol aj ich kráľ Miro, pomaly začínajú asimilovať.

Po nich prišli do Dunajskej kotliny v roku 450 ariánski Vizigóti a celé Podunajsko mocensky zachvátili ariánstvom. Ariánski biskupi potrebovali na výchovu kádrov aj na pastoráciu ako kazateľská cirkev abecedu, lebo grécka ani latinská abeceda im nevyhovovali, čo v tom čase podnietilo vznik hlaholiky. Podobne to bolo u koptov v Egypte a na Kaukaze. V abecede prevládajú „paličky a krúžky“ a jej vytvorenie je kolektívna práca. Po týchto našich predkoch, ariánoch, nám ostalo pomenovanie chrámov a kostolov, a to „cerkev“, ako aj označenie spoločenstva veriacich „cirkev“. Zachovala sa nám aj hviezda na kalvínskych kostoloch namiesto kríža a na kalvínskych hroboch zase stĺpiky namiesto kríža.

Dvojramenný kríž

V polovici 4. storočia sa na adriatických ostrovoch vytvorili mníšske kláštory. Tie sa na konci 5. storočia pridali k opátovi Benediktovi na Monte Cassine. Prebrali jeho regulu a preklady kníh prepisovali hlaholikou. Cisár Justinián ich poveril rekatolizáciou balkánskych Slovenov. Dal im erb „dvojstruki križ na trojglavom brde“. Pápež Symmachus im na zásah cisára povolil používať dalmatínsky jazyk ako liturgický. Ich misia potom prekročila Dunaj a na Zadunajsku aj Potisí rekatolizovali našich ariánov. V Potisí po sebe zanechali centrá – kapituly. V mestách, kde pôsobili, nám zostal ich erb, dnes štátny znak Slovenskej republiky. Dostali sa až do Krakovska, kde zanechali svoj erb až v trinástich mestách. Potom prešli do Sliezska a na Moravu, kde po nich zostali dediny s názvom Cerekev a Církvice, odvodené od slova cerkev. Zhruba v roku 800 sa zo Zadunajska dostali do Nitry a po ariánoch dostali Zobor aj s kláštorom. Neskôr ich spomína aj český Dalimil, ktorý ich opisuje ako čiernych mníchov.

(Pokračovanie nabudúce)