UTAJENÍ SVEDKOVIA NAŠEJ MINULOSTI (2)

Pokrstenie vládnucej vrstvy na Morave zavŕšila pasovská misia v roku 830

Foto MIKULÁŠ KLIMČÁK
Dátum 01.02.2016

Keď na začiatku 7. storočia naši predkovia porazili Avarov s pomocou kupca Sama, jeho zvolením za kráľa posilnili svoje kráľovstvo. Nový panovník sa usadil v Nitre. Rimania si už prv budovali svoje základne proti tomuto nášmu významnému sídelnému mestu, ako bol napríklad vojenský tábor Kelemantia v Iži. Pri vodnom hrade neďaleko ústia Váhu do Dunaja sa odohrala aj známa historická bitka pri Vogastisburgu, čo dokazujú aj nemecké anály. Váh totiž vtedy nazývali Vogas, ako vraví významný jazykovedec Šimon Ondruš.

Útok Mojmíra

Po roku 800 utrpeli Avari definitívnu porážku a nimi ovládané zadunajské kraje sú rozdelené na misijné územia: od juhu po Drávu pre Akvileu, po Rábu pre Soľnohrad a územie na sever pripadlo celé biskupstvu v Pasove. Roku 809 dáva cisár Karol Veľký príkaz posielať misionárov na Moravu a do Nitry. Na hrade v Nitre vyrástol kostolík sv. Emeráma. O rok neskôr sa vladykovia, príslušní k Nitre, musia sem presťahovať a tu si vybudovať svoje dvorce.

V roku 828 prichádza do Nitry posvätiť misijný chrám a kláštor pre nemeckú benediktínsku misiu salzburský arcibiskup Adalrám. V Nitre už našiel chrám sv. Emeráma. Tento misijný areál Pribina asi pre odpor svojich verných (ariánov) daroval misii. Historické pramene uvádzajú, že ho nepostavil na hrade, keďže tam nebol dostatok miesta, ale na svojom hradišti, rozprestierajúcom sa na ploche zhruba 13 hektárov za riekou Nitra na návrší. Pokrstenie vládnucej vrstvy na Morave zavŕšila pasovská misia v roku 830.

O tri roky neskôr zaútočil na Nitrianske kniežatstvo moravský Mojmír I. Trvalo však od jari do jesene, kým sa prebil až do Nitry. Pribina previezol kniežací aj rodinný poklad k rodine svojej manželky a neskôr z neho financoval stavbu kostolov v Zadunajsku spolu so svojím synom Koceľom. Keď si nemecký kráľ uvoľnil ruky, Mojmíra zosadil a za knieža vymenoval Rastica z rodu Mojmírovcov.

Cirkevná samostatnosť

Rastic rozmýšľal štátnicky a rozhodol sa najprv osamostatniť cirkevne. Po porade s Moravanmi posiela posolstvo do Ríma so žiadosťou o biskupa-učiteľa. Rím však takého muža, znalého slovenského jazyka, nemal. A tak sa tam dohodli, že sa ho pokúsia nájsť v Carihrade. Vo východnom cisárstve bolo takých vzdelaných mužov veľa. Cisár rešpektoval aj rímsku jurisdikciu nad Podunajskom, aj pápeža. Na Moravu tak vypravili misiu na čele s Konštantínom a Metodom, ktorí tam založili školu, vychovali mladých ľudí na svätenie za kňazov aj na konsekráciu za biskupov. Na Morave boli tri a pol roka. Pri odchode si Konštantín vypýtal 900 zajatcov a prepustil ich na slobodu. Hadrián II. velebil Konštantína a Metoda v bazilike Santa Maria Maggiore a nazýval ich rozličnými menami: otcami, vytúženými deťmi, svojou radosťou, vencom viery, diadémom slávy či krásami cirkvi.

Rím sa neskôr rozhodol, že Konštantína pošle naspäť na Moravu za biskupa. Ten bol však chorľavý a v Ríme zomrel. Ako 42-ročný sa v roku 869 na smrteľnej posteli modlí: „... vypočuj moju modlitbu a zachovaj ti verné stádo, nad ktorým si ma ustanovil.“

Metod pápežským legátom

Stádo sa však zveruje len biskupovi, a Konštantína v Ríme nekonsekrovali na biskupa. On ním bol ako cisársky exarcha – biskup. Metoda potom vymenovali za misijného biskupa s titulom zaniknutého arcibiskupstva v Srieme.

Pri korunovácii Svätopluka za moravského kráľa tu rímska delegácia okrem Gorazda konsekrovala pre rozsiahlu ríšu ešte štyroch ďalších. Olomoucký biskup Středovský uvádza ich mená: Bezrad, Jandov, Navrok a Moznopon. Termín „slovänský“ je použitý aj na Rastica – „knez slovänský“. Metod podľa záznamov prekladal knihy z „grčskago jezika v slovänski“. Ten jazyk už kultivovali u nás glagoľaši, to však naši historici nepoznajú, ako ani ariánov.

Rím vymenoval Metoda za legáta „ad Slavos“ – Slovenov na našej Vyšnej Morave aj na Nižnej v Zátisí a zriadil tu provinciu gréckeho obradu. Metod pred svojou smrťou ako pápežský legát vyhlásil Gorazda za arcibiskupa moravského.

Po bitke pri Bratislave roku 907 starí Maďari obsadili južnú časť Slovenska. Mojmír II. sa presťahoval na stredné Slovensko a Moravu, čo dokladá carihradská kniha Liber ceremoniarum. V nej je zápis o kontaktoch s moravským kráľom. To trvá do roku 999, keď Boleslav Chrabrý obsadil moravské Vislansko a potom Slovensko až po Dunaj a cestu od Vácova po Tisu k hradu Slanec.

Prepoštstvá latinského obradu

V Nitre sú naďalej biskupi gréckeho obradu až do roku 1110, keď Koloman ako kráľ zakladá na miestach gréckych biskupstiev prepoštstvá latinského obradu. Vznikli vo Varadíne, na Spiši, v Nitre a Bratislave, namiesto zničeného mesta Moravy Maďarmi roku 904. Latinské biskupstvo v Nitre zakladá kráľ Koloman na prelome rokov 1114 a 1115. V roku 1114 je na ostrihomskej synode z Nitry len prepošt, v roku 1115 má už Nitra latinského biskupa.

Chorvátske vojsko na čele s bánom obsadilo za Ladislava kraje na sever od Nitry a bán sa usadil v dedine pomenovanej po ňom – Bánovce pri Bebrave. Toto územie a potom aj ďalšie, pripájané smerom na sever až po poľskú hranicu, sa stalo územím Nitrianskeho latinského biskupstva. Ostatné územia pripojil kráľ Štefan I. pod Ostrihomské arcibiskupstvo.

Po roku 1000 sa začína éra pripájania Uhorska k latinskej cirkvi. No Štefan I. nemal dosť latinských kňazov, preto rešpektoval grécku cirkev v Uhorsku. Sám bol pokrstený v starej gréckej cirkvi, len pred sobášom s Nemkou Gizelou splnil prísľub, že prestúpi do latinskej cirkvi birmovkou. Tú mu udelil pražský biskup Vojtech, čo dosvedčuje napríklad Tiethmar z Merseburku aj Gallus Anonymus z Krakova.

Benediktíni – glagoľáši sa starali o veriacich Metodovej cirkvi až do synody r. 1342 na Vyšehrade, keď ich kráľ Karol Róbert prinútil prejsť na latinský obrad, alebo sa odsťahovať do Chorvátska. Veriaci boli definitívne podriadení latinským biskupom prostredníctvom obradových vikárov až do zriadenia gréckeho biskupstva v Mukačeve roku 1771.

Taký bol priebeh našich dejín na strednom Dunaji od čias apoštola Petra.

Fotogaléria