ÚTOK NA SVÄTOPLUKOVO KRÁĽOVSTVO

Magické osmičky (3)

Foto TASR/ŠTEFAN PUŠKÁŠ
Dátum 29.05.2018

Ak zlatou niťou, určovacím prvkom našich dejín je slovenčina, Slovensko nikdy nestratilo svoj pôvodný slovenský charakter, aj keď v rámci Uhorska nedosiahlo ani najnižší stupeň kultúrnej a politickej samosprávy. Od deviateho po šestnáste storočie sú zlomovými osmičkovými (aj neosmičkovými) dátumami zväčša udalosti spojené práve so slovenčinou.

Frontálny útok na slovenčinu/staroslovenčinu ako liturgický jazyk a zároveň aj na Svätoplukovo kráľovstvo sa začal v roku s dvomi osmičkami na začiatku: 885. A stál za ním švábsky mních Viching, od roku 880 nitriansky biskup, Svätoplukov obľúbenec, ktorý u nového pápeža Štefana V. „vybavil“ bulu nazvanú Quia te zelo fidei a v nej zákaz (staro)slovenskej liturgie. Následne v neprítomnosti Svätopluka, ale zrejme nie proti jeho vôli, vyhnal tento škodca slovenskej budúcnosti Metodových žiakov.

Po vrcholce Karpát

Latinčina u nás definitívne premohla (staro)slovenčinu s jej literami v časoch kráľa z francúzskeho Anjou, Karola I. Róberta. Ten sa definitívne zmocnil kráľovskej koruny po bitke pri Rozhanovciach 15. júna 1312. Okrem latinčiny podporoval aj baníctvo a mincovníctvo a v osmičkovom roku 1328, teda pred 690 rokmi, založil najdlhšie nepretržite činnú mincovňu na svete, totiž mincovňu v Kremnici. Do dejín slovenčiny sa zapísal jeho syn Ľudovít I. Pri svojej návšteve Žiliny 7. mája 1381 vypočul si sťažnosti žilinských Slovákov a rozhodol v ich prospech. A tak Žilinská mestská kniha, vedená po latinsky a nemecky od roku s osmičkou na konci – 1378, začína sa na základe jeho Privilegia pro Slavis/Privilégia pre Slovákov písať vo vtedajšej slovenčine, resp. slovakizovanej češtine. Zdá sa, že o používaní dobovej slovenčiny možno hovoriť vlastne nepretržite od položenia staroslovenských liturgických kníh na oltár v Ríme. Práve odvtedy uplynulo 510 rokov.

Zdá sa, že o používaní dobovej slovenčiny možno hovoriť vlastne nepretržite od položenia staroslovenských liturgických kníh na oltár v Ríme.

Viching však nepovedal svoje posledné slovo v roku 885. O šesť rokov (891), keď už v Nitre dokonal, čo mal, opúšťa biskupský stolec, zrádza Svätopluka a stáva sa Arnulfovým kancelárom. A zrejme „kuje pikle“ ďalej, lebo už na budúci rok (892) prizve Arnulf do boja proti Svätoplukovi predkov starých Maďarov. Tento krok mohol poradiť Arnulfovi – kmotrovi Svätopluka – práve Viching, nenávidiaci všetko, čo súviselo so(staro)slovenčinou. Tak sa otvorila cesta pre starých Maďarov pod Karpaty. Maďarská historiografia používa honosný pojem „zaujatie vlasti“ (honfoglalás) pre rok 896, ale obsadzovanie podunajskej kotliny bolo len postupné a pomalé.

Zlomový v tomto procese bol osmičkový rok 1018. Vtedy Poliaci prepustili naše územie, ktoré dovtedy spravovali, prvému uhorskému kráľovi Štefanovi. Ten je zvečnený vo Viedenskej obrázkovej kronike ako prvý slovenský zástavník. Stačí na korotve, ktorú drží v ľavej ruke, a na štíte, ktorý zviera v pravej ruke, nahradiť čierny kríž bielym a čierne kopce modrými na červenom pozadí.

Trvalo však ešte zhruba osemnásť desaťročí, zvyšok jedenásteho a dvanáste storočie, kým sa uhorská hranica vyšplhala na vrcholce Karpát. Vtedy, koncom dvanásteho storočia, už Štefan dávno nežil, ale jeho idea o sile kráľovstva viacerých jazykov („Kráľovstvo jedného jazyka a mravov je slabé a vratké“) bude platiť ešte dlho. A keď platiť prestane, prichádza čas slovenčiny bernolákovskej, štúrovskej a hodžovsko-hattalovskej.

Diabolské zámery

Napriek tomu, že v histórii „keby“ neplatí, smieme sa opýtať, ako by vyzeralo Slovensko a kde by bola Nitra, keby Metodovi žiaci boli mohli pokračovať vo svojom diele. A ako by sa vyvíjali naše dejiny, keby Svätoplukovi synovia udržali vládu nad veľkou ríšou, ktorá im ostala po otcovi. To „keby“ má zmysel pre prítomnosť: naši predstavitelia by na rozdiel od veľkého Svätopluka nemali prehliadať diabolské zámery vichingovcov. Falošníci a intrigáni jeho typu totiž nevymreli. Majú inú garderóbu, aj mená, aj sídla, zväčša však tiež pozerajú za zapadajúcim slnkom. Ani tisíc rokov staré skúsenosti by sme nemali prehliadať.

Pre Nitru, sídlo najstaršieho biskupstva v strednej Európe aj kráľa Svätopluka, v ktorej potom sídlili ešte storočia údelné uhorské kniežatá, budúci králi, je významným osmičkový rok 1248. Vtedy pred 770 rokmi dňa 2. septembra kráľ Belo IV. udelil Nitre výsady slobodného kráľovského mesta z vďaky za úspešnú obranu pred Tatármi. Aby o ďalších štyridsať rokov – 13. mája 1288 – iný kráľ, Ladislav IV., daroval toto mesto Nitrianskemu biskupstvu, na ktorého začiatku bol onen  Viching. Nitra si zaslúži pozornosť aj pre udalosť, ktorá sa odohrala v roku 1096. Keď sa vtedy jeden z prúdov prvej križiackej výpravy, ktorý na území Česka a Moravy podnietil protižidovské pogromy, dostal v sile dvanásťtisíc mužov až do okolia Nitry, slovenské obyvateľstvo sa postavilo proti jeho výčinom a na ochranu nitrianskych židov a križiakov rozprášilo. Tento počin charakterizoval celé storočia slovensko-židovské vzťahy.

Cirkevné centrum Uhorska

Keď na brány strednej Európy zaklopali Turci, v osmičkovom roku 1448 (pred 570 rokmi) podnikol Ján Huňady vojenskú výpravu proti sultánovi. Jeho veľkú armádu však Turci rozdrvili na Kosovom poli a priblížili sa k srdcu Európy. O desať rokov (1458) bol za kráľa zvolený Huňadyho syn Matej I. Korvín, známy aj tým, že úradoval vo vtedajšej slovenčine pod lipou v Bojniciach a oslobodil Slovensko od lúpežných bratríkov (tí svoje lúpežne výjazdy nazývali „spanilými jazdami“).

S víťazstvom Turkov pri Moháči (1526) a následným obsadením Ostrihomu súvisí „polookrúhly“ rok 1543. Dňa 15. septembra pred 465 rokmi sa ostrihomský arcibiskup kardinál Pavol z Vardy presťahoval aj s celou ostrihomskou kapitulou do Trnavy, ktorá sa takto až do roku 1820 stala centrom cirkevnej organizácie Uhorska. Vtedy kapitulu vrátil do Ostrihomu kardinál Alexander Rudnay, ktorý o sebe hrdo povedal, že je Slovákom a Slovákom ostane aj na Petrovom stolci.

 

 

 

 

 

 

 

 

Fotogaléria

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.