V DOHVIEZDNY DEŇ

Akákoľvek odrobinôčka, čo ostala na sviatočnom stole, sa zmietla a odložila

Foto archív
Dátum 23.12.2018

O osobitnej príťažlivosti vianočných chvíľ niet pochýb. Ak sa viaceré dni a noci podobajú navzájom ako vajce vajcu, vianočný čas sa odjakživa vyčleňoval z celoročného stereotypu. Na Vianoce sa výrazne menili nielen dni, ale aj poldeň, vari každá hodina dňa mala osobitnú tvár.

Nesmierne rád si spomínam na detstvo u nás na Orave a Vianoce, ktoré boli jeho súčasťou. Ich príchod bolo cítiť niekoľko dní, ba až týždňov predtým, ako sa skutočne začali. Veď koľko len vecí sa muselo pripraviť pre rodinu, čo všetko sa naodkladalo, aby pri štedrovečernom stole zavládla radosť.

„Mamo, veď nám dajte!" žobronili deti, keď sa kúpili sušené slivky či hrušky.

„To na Vianoce!" znela rázna odpoveď.

V sýpke bola nenačatá geletka bryndze utlačenej tak, že sa do nej nedala ani lyžica zaboriť.

„Mamo, z tej trocha odštipnite..."

„To len na Vianoce načneme," vyhŕklo neúprosne z matere.

„Jabĺčko nám dajte!" skúšalo dieťa obmäkčiť znova kohosi.

„Potom, na Vianoce... Odtrhnem ti zo stromčeka," presviedčali rodičia svoje deti.

„Všetko iba potom, potom..." sklamane sa špúlili detské ústa. A hneď nato v ich očiach tá známa, každý rok sa opakujúca túžba: „Keby už tu boli! Ako sa ich len dočkať?"

Vianoce však prichádzali pomaly. Najprv sa zastavili v humne, kde sa pripravoval krm pre statok, aby bolo menej roboty cez sviatky. Vianočné ovzdušie sa rozhostilo vo dvore, keď sa v ňom objavil čerstvo odťatý stromček a nakoniec sa nasťahovalo do komory, pitvora a kuchyne. A práve tam sa našlo všetko, čo sa odkladalo dlho predtým: našetrená múka, ktorej na Orave nikdy nebolo nazvyš, sušené ovocie, lekvár do pečiva i na halušky, pohárik medu na oblátky. No a masť na vyprážanie šišiek. Aspoň na tento čas sa prikúpili aj jablká, do fľašky sa odložilo čosi sladkého vína. Pre starého otca mať utúlila páleného; na štedrovečernú hostinu tento trúnok ešte osobitne prihriala a pripravila.

V dohviezdny deň, teda od ranných hodín až do štedrovečernej hostiny sa však jedlo málo, celodenná strava boli iba suché, neomastené zemiaky a kapustnica.

„Deti, nejedzte veľa, na večer uvidíte zlatú hviezdu na pôjde!" opakovali rok čo rok matere, len aby po jedle bažiace deťúrence do večera všetko nerozchytali.

Na dolnej Orave zasa pripomínali: „Ak vydržíte bez jedenia do tmy, zazriete zlatého pavúka na stene. Pred vašimi očami bude priasť zlaté nite..." Inde zasa po celodennom odopieraní jedla mohli vraj zbadať zlaté vtáča, ba aj zlaté prasiatko.

Keď však deti predsa len čosi uchytili, zrnko hrozna či oriešok, alebo lizli z lekváru, mať ich zavrátila: „No len jedzte, budete mať po tvári vredy!" Tak sa vravelo, že keď sa pred štedrovečernou hodinou nevie zrieknuť jedla, do roka sa mu potom môže vyhadzovať po tele kadejaké pľuhavstvo.

K štedrovečernému stolu sa pristupovalo s úctou, nekaždodennosť chvíle sa prejavila aj v odeve. Každý z rodiny mal zvyčajne na sebe čosi nové. Preto sa v decembrovom čase šili sukne i blúzky, chlapom košele, aj deti si v rúčejšom odeve sadali za stôl. No aj teplejšia zimná obuv im hriala nohy, na hlave hrubšia čiapka. Ech, nejedna mater vtedy nedospala viac nocí, aby len pozošívala dačo pre svojich, aby len mohli zasadnúť za stôl v novom.

Pri hlahole večerného zvona sa ako prvý poberal k štedrovečernému stolu starý otec v bielej ľanovej košeli a v brunclíku s porcelánovými gombičkami.

„Poďte, v ulici už svietia! Keď neskoršie zasadneme, v lete budeme meškať s robotou," pripomínalo sa v ten večer. Starý otec pozažíhal sviečky, no slová patrili do úst starej matere. Tá rozhodila na štyri strany zopár hrachových zrniek, aby hojnosť zavládla v celom dome i v každom kúte. Keď už všetci stáli pri stole, mať najprv poznačila medom čelo každého dieťaťa a potom už nastali slávnostné chvíle, pre ktoré sa členovia rodiny vracali neraz zďaleka, dakto prekonal aj tisícky kilometrov, len aby zasadol pri štedrovečernom stole vedno s ostatnými.

Stôl mal symbolizovať hojnosť, preto sa založil jedlami, z ktorých sme v roku ani raz neokúsili. Hneď na začiatku to boli oblátky s troškou medu na vrchu, za nimi nesmierne chutila rybacia polievka. Med bol v našich očiach vždy najväčšou dobrotou, na čelách dievčat v tento večer zabezpečoval krásu a príťažlivosť. V podaktorých dedinách sa medom poznačil aj statok, aby sa v budúcom roku zveľaďoval a aby ho kupci na jarmoku neobchádzali.

Na štedrovečernom stole rozvoniavali aj iné jedlá, čo sa v roku iba zriedkakedy jedávali. Mastné pirohy i halušky na všelijaký spôsob, osobitne hrach a bôb, z misky sa parili varené slivky i hrušky. Tam, kde sa chovali ovce, bol i na masle pripravený oštiepok. V každej dedine a v každom dome zas opekance s makom. Tých sa mal každý najesť do sýtosti, lebo ak by sa od nich odťahoval, na budúci rok by sa mohlo urodiť málo zemiakov. Preto sa pripomínalo: „Najedzte sa dobre opekancov, na poli bude veľa švábky!"

Pilo sa hriato, ženy si však radšej uvarili vína so škoricou a cukrom. Deťom síce dali aj z tohto nápoja, ale víno sa pre ne muselo dlho variť, aby sa z neho stratil alkohol: Víno treba dobre povariť, nech sa z neho vyparí každá naništenina!

V rokoch nášho detstva sa žilo skromne, o prejedani nemohlo byť ani reči. Na Vianoce sa však dovoľovalo jesť koľkokoľvek. Odísť od štedrovečerného stola so žalúdkom nasýteným iba tak naoko značilo vystaviť rodinu nebezpečenstvu, že bude planý rok, nedostatok.

Hojnosť sa zvýrazňovala aj tým, že pod biely ľanový obrus mať doniesla hrsť ovsa i jačmeňa, aby sa ho urodilo čo najviac. Ak sa našiel v dome peniaz, i ten sa položil na stôl, aby sa groš rozhojnil a nechýbal po celý rok. Hostina pokračovala celý večer a tí, čo poodchádzali spievať, kdekade po domoch si mohli ešte dačo dopriať. Keď sa mládež vrátila zo spievania, znovu sa pustila do opekancov. Opekance či lokše sa však nesmeli jesť po polnoci. Ak by sa predsa tak stalo, matere nedojedencom dohovárali: „Nemali ste už jesť, teraz nám budú krty do roka zeme rozrývať. Najlepšie lúky pobabria hneď zjari...„

Štedrovečerná hostina bola bohatá, všetko sa nikdy nepojedlo. Gazdiná rátala s jedlom aj na druhý deň, preto navarila viac, na sviatočný pokoj mala aj ona nárok. Jedlá potom už len prihrievala.

Rozmanitosť vianočnej stravy spestrovalo aj pečivo, maková či tvarohová štrúdľa, zaliepance s lekvárom, s makom alebo s tvarohom. Napiekli sa vždy aj dva zlatožlté chleby, jeden z nich ostal na stole až do Nového roku. Všetko, čo sa na Vianoce navarilo i napieklo, požívalo úctu. Nesmel sa vyhodiť ani len kúštik.

Aj statku do maštale a ovciam sa kadečo zanieslo, starý otec im vždy v tento čas prihodil viac krmu: Nech aj statok vie, že sú Vianoce! V tento večer sa zvyčajne tak nažrali, že na druhý deň zužitkovali oveľa menej. Kto mal trpezlivosť a ostal okolo polnoci v maštali, mohol sa od statku kadečo dozvedieť, lebo vtedy sa vraj aj zvieratá rozprávajú ľudskou rečou.

Akákoľvek odrobinôčka, čo ostala na sviatočnom stole, sa zmietla a odložila. A keď ochorel statok alebo ak krava tratila mlieko, s vianočnými zvyškami sa okiadzalo, odrobinky sa sypali na žeravé uhlie. Dym z nich mal zahnať každé zlo.