V TIENI PLYNOVEJ KRÍZY

O energetike ako bezpečnostnom probléme sa začalo diskutovať až v posledných rokoch. Téma energií a v širšom zásob vyčerpateľných surovín úzko spojených s otázkami životného prostredia je predmetom politických diskusií od čias, keď Rímsky klub na konci šesťdesiatych rokov nastolil tému globálnych problémov.

Tým, že pôsobí príliš mnoho bezpečnostných analytikov a iných odborníkov (neraz aj neveľmi vysokej úrovne), diskusie na tému energetickej bezpečnosti sú nielen povrchné a nejasné, ale aj protirečivé. Ako takmer pri všetkom, čo sa týka života súčasnej spoločnosti, ani na problém energetickej bezpečnosti, azda okrem toho, že ide o dôležitú a viacrozmernú záležitosť, neexistuje jednotne prijímaný názor.

Všeobecne energetická bezpečnosť znamená zaistenie plynulého (nepretržitého) prístupu k energetickým zdrojom za prijateľnú cenu. Má technologickú, ekonomickú, ale aj politickú (geopolitickú) stránku.

Problémy geopolitického charakteru

Energetické zdroje – najväčší obchodný artikel predstavujú plyn, ropa a pevné palivá (uhlie) – sú rozmiestnené asymetricky, čo nastoľuje problém prepravy z nálezísk na miesta spotreby. S tým súvisí budovanie trás ich dopravy, najmä ropovodov a plynovodov, ktoré spravidla prechádzajú viacerými štátmi, niekedy aj cez more a v posledných rokoch sa stali problémami geopolitického charakteru. Vzhľadom na rozsah a zložitosť otázok energetickej politiky a bezpečnosti bude náš pohľad všeobecný a len stručne sa vyjadrí k vybraným, kľúčovým otázkam.

Žiaľ, v realite deformovane prezentovanej v západných médiách hlavného prúdu (a v ich slovenských papagájskych odnožiach), čím viac o energetickej bezpečnosti rôzni politici, ekonómovia a najmä bezpečnostní odborníci diskutujú, tým sa viac problém zamotáva a ľudia v každodennom živote mu rozumejú menej. Cítia predovšetkým narastanie cien energií, proti čomu sa nevedia brániť.

Sociálno-ekonomický a technologický rozvoj a rastúca životná úroveň sú úzko spojené so zvyšujúcimi sa nárokmi na energetickú spotrebu. Len jej malá časť je vyvolaná priamou osobnou spotrebou. Najväčším „požieračom“ energií je priemysel – inovácie vo výrobe často prinášajú vyššiu energetickú spotrebu. Rastie aj spotreba, ktorá je spojená s rôznymi sociálno-technickými stránkami života súčasnej spoločnosti najmä v stavebníctve, komunikačnej a dopravnej oblasti.

Energetika patrí k jednej z najnáročnejších oblastí hospodárstva, ale je aj oblasťou niekedy až rozprávkovo vysokých ziskov. Z toho vyplývajú v súčasnosti aj snaha o privatizáciu, liberalizácia energetického trhu a zostrujúci sa konkurenčný boj, ktorý má globálny charakter.

Narastanie napätia

Aj viaceré environmentálne problémy – najmä klimatické zmeny a otepľovanie – paradoxne prispievajú k narastaniu napätia pri spotrebe energií. Určitý protipól predstavujú „zelené“ sily (politiky), ktoré sa snažia o racionalizáciu a zníženie spotreby energií z environmentálnych dôvodov. Ich prekliatím je však neoliberálna ekonomika, ktorá aj v tomto vidí zdroj ziskov. Po vzostupe zelených strán a hnutí v Európe pred niekoľkými desaťročiami sa zelení akoby stratili. Ich agenda sa značne zmenila a neraz sa z radikálnych názorov posunuli do stredu politického spektra, kde je „pretlak“ aktérov a málo invencie. Je už len niekoľko štátov EÚ, kde zmenení zelení predstavujú reálnu politickú silu a majú šance dostať sa aj do vlád – ide najmä o Rakúsko (kde sú v novej vláde, ktorá bola vymenovaná v januári tohto roku) a Nemecko (kde sú momentálne zastúpení v niektorých krajinských vládach).

Ešte horšie to je v USA. Kto sleduje pospletané protirečivé vyjadrenia veľkohubého Donalda Trumpa, nenájde v jeho výrokoch zameraných na ruvanie sa o peniaze žiadnu myšlienku „zeleného“ charakteru. „Vyznamenal“ sa aj tým, že v júni 2017 ohlásil odstúpenie Spojených štátov od Parížskej dohody vyrokovanej na Klimatickej konferencii v decembri 2015.

Necháme bokom úvahy o tom, kto na dohode viac získal, ale pre EÚ je to určitý signál o potrebe rozvíjať s Ruskom rovnocenné vzťahy, a to nielen v energetickej oblasti, lebo bez toho nebude v Európe stabilita.

EÚ vo svojom celku patrí k tým oblastiam sveta, ktoré spotrebúvajú viac energie, ako je svetový priemer (a to dáme pokoj USA). Zvýšený záujem o energetickú problematiku Brusel prezentoval v Energetickej únii, ktorej návrh predložila v roku 2015 Európska komisia. Napriek tomu, že sa poukazuje na veľký význam energetickej politiky, ktorej cieľom je dosiahnuť integrovaný trh v oblasti energetiky, bezpečnosť dodávok energie a udržateľné energetické odvetvie, nejde o samostatnú spoločnú politiku EÚ. Naznačuje to mimoriadnu zložitosť tejto oblasti a rozdiely v pohľade (záujmoch) jednotlivých členských štátov.

Diverzifikácia zdrojov

V Bezpečnostnej stratégii EÚ v roku 2003 sa energetika ako samostatný bezpečnostný problém nespomínala. Nový pohľad na energetickú bezpečnosť sa objavil v Globálnej stratégii pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku EÚ z roku 2016. Zdôraznilo sa v nej, že únia umožňuje občanom žiť v nebývalej bezpečnosti, demokracii a prosperite, ale okrem iného ju ohrozuje aj energetická neistota.

Energetickej bezpečnosti sa venovala samostatná pasáž, z ktorej vyberieme, že „Energetická únia predstavuje integrované úsilie pracovať na vnútorných a vonkajších rozmeroch európskej energetickej bezpečnosti. EÚ sa v súlade s cieľmi energetickej únie bude usilovať o diverzifikáciu svojich zdrojov energie, trás a dodávateľov, najmä pokiaľ ide o zemný plyn“. Poukázalo sa aj na to, že Brusel sa bude snažiť o posilnenie energetickej a environmentálnej odolnosti. Žiaľ, aj v tejto stratégii sa skryto prejavuje neoliberálny ekonomický charakter EÚ, keď za jednu z úloh v oblasti pomoci partnerským krajinám pri transformácii energetiky sa považuje jej liberalizácia, ktorá – to tam však nie je takto uvedené – má pomôcť preniknúť do tohto sektora nadnárodným energetickým „mamutím“ podnikom.

NATO aj v tomto prípade svoju pozornosť zameriava na európske členské štáty, ktorých závislosť od USA chce aj tu zachovať a posilniť, hoci to zdôvodňuje celkom ináč.

Na zamyslenie je, že starostlivosť o energetickú bezpečnosť má aj NATO, kde sa spája s hybridnými hrozbami a ide o oblasť, ktorá má podobný význam ako kybernetická bezpečnosť, boj proti terorizmu, šíreniu zbraní hromadného ničenia a pod. Záujem paktu o energetickú bezpečnosť však vyplýva zrejme viac z rastu požiadaviek na energetické zabezpečenie vojenských operácií, najmä pohonnými hmotami (čo je obzvlášť náročné pri operáciách „out of area“, teda mimo územia členských štátov), ktoré sprevádza aj zvýšená finančná záťaž. NATO aj v tomto prípade svoju pozornosť zameriava na európske členské štáty, ktorých závislosť od USA chce aj tu zachovať a posilniť, hoci to zdôvodňuje celkom ináč. Nejde vraj len o problém Európy (najmä východnej), ale celého paktu. Predstava o tom, že by energetickú bezpečnosť EÚ zabezpečovalo NATO tak, ako postupuje v iných svojich bezpečnostných aktivitách, je nielen neštandardná, ale aj desivá.

Tlak USA

Vzhľadom na asymetriu nálezísk energií a ich spotreby je významným faktorom ekonomickej i bezpečnostnej stability v EÚ Rusko a obchod s ním v tejto oblasti. Reálny obchod z rôznych dôvodov sprevádzali niekedy aj ťažkosti. Aj na Slovensku si pamätáme „plynovú krízu“ zo začiatku roka 2009 spojenú so zastavením dodávok plynu z Ruska, ktorú však zapríčinil najmä postoj Ukrajiny k cenám za prepravu. Po pripojení Krymu k Ruskej federácii sa v EÚ zásadne zmenil postoj k nej, čo ovplyvnilo aj niektoré stránky spolupráce v energetickej oblasti roku 2014 a i tu sa negatívne prejavuje narastajúca rusofóbia. Okrem toho prichádza aj zvýšenému tlaku zo strany USA na odber ich skvapalneného plynu.

Čísiel o exporte energetických produktov do EÚ je neúrekom. Správa Eurostatu EU imports of energy products – recent developments z novembra 2019 uvádza, že v roku 2018 sa z Ruska doviezlo do EÚ 40,5 percenta plynu (z Nórska 36,2 percenta a Alžírska 11,2). Najväčšími odberateľmi ruského plynu sú Nemecko a Taliansko. V rope bol ruský podiel dovozu 27,3 percenta, nórsky 11,2 percenta a tretím najväčším dovozcom bola Nigéria s 8,1-percentným podielom. V inom materiáli Eurostatu z mája 2019 sa uvádza, že v rokoch 1995 až 2016 export energických produktov do EÚ vzrástol o 23 percent.

Napätie vyvolávalo, že koncom decembra 2019 uplynula platnosť desaťročnej dohody medzi Ruskom a Ukrajinou o tranzite plynu a objavovali sa už kuvičie hlasy, že zase hrozí kríza v tejto oblasti. Po dlhých rokovaniach aj za sprostredkovávania EÚ sa 31. decembra podpísala nová dohoda s platnosťou na päť rokov. Podpredseda Európskej komisie Maroš Šefčovič, ktorý bol v predchádzajúcom období zodpovedný za energetickú úniu, označil podpis dohody za víťazstvo všetkých zainteresovaných strán. Azda len ukrajinskí nacionalisti a poľskí rusofóbi mali rôzne pochybné výhrady.

Rovnocenné vzťahy

Necháme bokom úvahy o tom, kto na dohode viac získal, ale pre EÚ je to určitý signál o potrebe rozvíjať s Ruskom rovnocenné vzťahy, a to nielen v energetickej oblasti, lebo bez toho nebude v Európe stabilita. Pre Rusko majú energetické dodávky do EÚ tiež veľký hospodársky význam, hoci treba vidieť, že má aj svoje záujmy.

Pridáme hodnotenie, s ktorým nemusia všetci súhlasiť, ale stav je taký, že hoci Brusel vyvíja veľké úsilie o prijatie opatrení v oblasti energetickej politiky a bezpečnosti, nie všetko ide tak, ako si predstavuje. Zámenu ruského plynu za alternatívne energie sa dosiaľ nedarí dostatočne realizovať. Skvapalnený plyn z USA je veľmi drahý, vyžaduje dodatočné infraštruktúrne investície a objemy jeho dodávok sú malé. Ďalšie štáty, z ktorých sa dodáva vo väčších množstvách plyn do EÚ – Alžírsko, Egypt, Katar, Líbya, zápasia s rôznymi problémami a nemožno ich považovať za stabilných importérov. Ruské dodávky plynu nemožno len tak jednoducho nahradiť.

Bezpochyby treba pokračovať v úsilí o diverzifikácie dodávok plynu a iných energií do EÚ, ale zachovať aj realizmus. Januárová návšteva nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, ktorej dôvodom bola predovšetkým iránska kríza, naznačila, že Nemecko v niektorých oblastiach najmä ekonomicky súhlasí s Ruskom napriek tomu, že to vyvoláva nevôľu v USA.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave