V TOVÁRNI NA SMRŤ

Aj neslávne známy Osvienčim mal svojich hrdinov

Foto KRISTIÁN MAJZLAN
Dátum 15.10.2019

Na ceste po krásach južného Poľska možno naraziť aj na nie veľmi poetické a príjemné miesta. A občas aj na doslova miesta hrôzy. Takým je múzeum v Osvienčime, bývalý nacistický vyhladzovací tábor Auschwitz.

Osvienčim je priemyselné mestečko a za múrmi, resp. ostnatým drôtom dnešného múzea nič nenasvedčuje tomu, že sa jeho názov ešte pred pár rokmi vyslovoval potichu či dokonca so strachom. Aj napriek hrôzam, ktoré sa tu odohrávali, sa miestni nemôžu sťažovať na nezáujem turistov. Naopak. Toto mesto patrí medzi najnavštevovanejšie na svete i vďaka silnej osvetovej kampani, ktorá odkazuje na jednu z najväčších tragédií tejto planéty – na holokaust. No nielen na to. Masové popravisko je tragickým miestom skonu aj iných národov, nielen židovského. Tábor pre preplnenosť väzníc určených pre poľských politických väzňov sa nakoniec pretransformoval na továreň na smrť, ktorá zabila obrovské množstvo ľudí. Pýtate sa prečo? Ani najlepší znalci metafyziky na to dodnes nenašli odpoveď. Pokúsme sa aspoň trochu načrieť do tajomstiev tohto obrovského medzinárodného cintorína. Tu totiž nezahynuli iba ľudia. Presne namierená guľka do čela obete nemala svoje genocídne úmysly len na tzv. bloku smrti, teda medzi barakmi 10 a 11 v Osvienčime 1. Nacizmus na pôde tohto vražedného zariadenia zabíjal ľudské charaktery, dobro, lásku a pozitívne hodnoty. Naopak, zasial a úspešne žal nenávisť, zlobu a ťažké zločiny proti humanite, ľudskosti. No aj napriek týmto ohavnostiam, ktoré peklo na zemi splodilo, sa nám tu ukazujú charaktery ľudí, ktoré sú príkladmi pre všetkých. Ide o známych bývalých väzňov v spoločnosti tých, ktorých mená ostanú skryté pred zrakmi historikov.

Mučeník

Pozornosť vzbudzuje predovšetkým svätý františkán Maximilián Kolbe, pravdepodobne najznámejší väzeň tábora smrti. Tento muž však nezomrel ako mučeník náhodne. Od detstva bol zbožným chlapcom, dokonca zažil aj priamo mystický zážitok, ktorý ho poznačil na celý život. Panna Mária mu pri zjavení dala dva vence. Červený znamenal mučeníctvo a biely čistotu.

Tábor pre preplnenosť väzníc určených pre poľských politických väzňov sa nakoniec pretransformoval na továreň na smrť, ktorá zabila obrovské množstvo ľudí.

S týmto sa zdôveril svojej matke, ktorá to neniesla ľahko a silne jej to pripomínalo Simeonovo posolstvo, ktoré poznáme z Biblie. Táto žena svoje deti vychovala prísne, ale láskavo a cez vojnu, ktorú prežila, zažila to, čo je jedna z najhorších vecí pre všetky matky – prišla o všetky svoje deti vrátene syna Rajmunda, ktorého poznáme pod rehoľným meno Maximilián. Ten po vstupe do kláštora františkánov vyštudoval teológiu, pričom v roku 1918 bol v Ríme vysvätený za kňaza. Neskôr založil mariánske hnutie, vydával časopis na počesť Nepoškvrnenej Panny Márie a šíril k nej úctu na každom kroku. Takisto ako misionár založil odnož tohto hnutia v Japonsku, kde pôsobil v meste Nagasaki. Ide o jednu z najväčších japonských katolíckych enkláv a toto mesto bolo aj cieľom pri útoku atómovej pumy. Žeby náhoda...? Po návrate z Japonska sa začali krušné časy nielen pre Kolbeho a spolubratov, ale pre celé Poľsko a aj Európu. Po vypuknutí vojny sa kláštor minoritov stal cieľom utečencov. Kolbe pomáhal každému, ako mohol, no príchod príslušníkov SS do Niepokalanówa neveštil dobrý koniec pre tohto statočného muža.

Na krížovej ceste

Po pobyte v Pawiaku, kde bol ponižovaný pre svoju úctu k Panne Márii a kde sa ho dokonca zastal aj židovský spoluväzeň, bol transportovaný na posledné zastavenie svojej osobnej krížovej cesty – do Osvienčimu. Tam ho kruto mučili. Niekoľkokrát bol priamo ohrozený na živote. Najmä sadistický dozorca Krott ho takmer prizabil, keďže mu schválne nariaďoval nesplniteľné pracovné normy, ktorých nesplnenie strestal takou bitkou, že si väzni mysleli, že Kolbe následný pobyt v táborovej nemocnici neprežije. Prežil, aby zachránil ďalšieho spoluväzňa, a nielen to. Jednou z najnepríjemnejších vecí pre chod tábora bola tá skutočnosť, ak sa niekomu podarilo utiecť. Vtedy sa rozpútalo peklo, pretože aj SS malo obavy, že sa prezradia skutočnosti, ktoré by svedčili o prísne utajených programoch genocídneho charakteru pred okolitým svetom. Osvienčim bol totiž izolovaný, no napriek mimoriadnym bezpečnostným opatreniam sa útek konkrétnemu šťastlivcovi podaril. Väzni z jeho bloku však boli týmto odsúdení na kruté zaobchádzanie počas pátracej akcie. Po niekoľkých trestných apeloch sa veliteľ úseku, kam patril aj blok 14, neslávne známy SS dôstojník Karl Fritzsch, inak sudetský Nemec, dostal k masovej exekúcii, ktorá bola klasickou pomstou za útek väzňa. Išlo o najhoršiu smrť, aká v tomto tábore existovala – hladom a smädom. O bunkri hladu z bloku smrti sa šírili medzi väzňami hrozné reči. Mnohí odsúdenci tam pred smrťou zošaleli a z jeho útrob sa ozývali výkriky zúfalstva. Karl Fritzsch spolu s Gerhardom Palitschom nekompromisne vybrali desať ľudí na smrť. Keďže v Osvienčime ste nemali meno, ale len číslo – posledný vybraný väzeň s označením 5659 začal silno plakať za ženou a deťmi, ktoré už neuvidí.

Väzeň číslo 16670

Netušil, že sa mýlil. Jeho nárek totiž vyrušil väzňa 16670, teda otca Kolbeho. Ten smelo predstúpil pred Karla Fritzscha, ktorý sa rozčúlil za porušenie táborovej disciplíny – vystúpiť z radu bez povolenia mohlo znamenať rovno popravu. Kolbe však na krik odpovedal pokojným hlasom a slušne poprosil Fritzscha o výmenu za posledného väzňa, teda toho, ktorý plakal. Číslu 5659 svitla nádej na záchranu, no Fritzsch váhal, či také niečo vôbec prijať.

Nacizmus na pôde tohto vražedného zariadenia zabíjal ľudské charaktery, dobro, lásku a pozitívne hodnoty. Naopak, zasial a úspešne žal nenávisť, zlobu a ťažké zločiny proti humanite, ľudskosti.

Dnes vieme, že šlo o seržanta poľskej armády Francizska Gajowniczka. Nastalo hrobové ticho, pretože aj pre dôstojníkov SS to bol šok a niečo, čo nezažili ani nepredpokladali. Fritzsch výmenu prijal, no sám sa opýtal Kolbeho, kým vlastne je. Ten mu láskavo odpovedal, že je katolícky kňaz, pričom tento odsúdený, za koho chce ísť, má ženu a deti. Väzni sa museli pred vstupom na popravu zobliecť donaha a ich kati im pri zatvorení dvier so sadistickým rehotom na rozlúčku povedali, že si tam môžu poschnúť ako tulipány. Väzňov ešte vyšetril lekár z SS, ktorý sa vyjadril, že Kolbe ako človek, ktorý prekonal tuberkulózu a objektívne je telesne najslabší, iste zomrie ako prvý. Nevedel však, že sa stane pravý opak. Kolbe totiž zomrel ako posledný. Je to zvláštne, ale bunker hladu sa počas jeho pobytu premenil na chrám. Namiesto zúfalých výkrikov sa odtiaľ ozývali modlitby a národné poľské a zároveň mariánske katolícke hymny. Kolbe dokonca tým, ktorí boli veriaci, udelil aj spoveď a odprevadil ich tak do večnosti. Možno aj preto Boh chcel, aby umrel ako posledný.

S modlitbou na perách

Zaujímavé je, že k bunkru bol prísny zákaz sa čo i len približovať a vôbec sa o väzňov zaujímať. No presné informácie máme. Postaral sa o ne Bruno Borgoweic. Väzeň, ktorý mal výhodu v tom, že bez akcentu hovoril plynule po nemecky, sa prihlásil za tlmočníka, čo bolo nebezpečné – nacisti sa totiž zvykli zbaviť svedkov zločinov. Borgowiec bol však ako väzeň 1192 natoľko šikovný, že sa mu podarilo so šťastím prežiť. Ako spojku medzi väzňami a SS si ho vybrali na preklady požiadaviek väzňov a rozkazov dôstojníkov, ktorí do bunkra chodili raz za deň na kontrolu. Borgowiec po vojne pod prísahou povedal všetko, čo videl a zažil. Okrem iného aj to, že za vysluhovanie sviatostí bola okamžitá poprava. Kati vedeli, že aj tak mu nič horšie urobiť nemôžu a že guľka by bola len milosťou, takže napriek zlosti dôstojníkov sa Kolbe naďalej modlil a spovedal väzňov. Ďalej Borgowiec svedčil, že ako jediný, ako najstatočnejší z celej skupiny, nikdy nepýtal ani vodu, ani chlieb, hoci ostatní úbožiaci na kolenách prosili o kúsok jedla... Odpoveďou ich vrahov bol kopanec. Nechápali, čo je toto za väzňa – namiesto toho, aby ich nenávidel, ich ten „kňažúr“ žehnal, vždy sa usmieval a modlil sa za nich. Na nenávisť odpovedať láskou bolo totiž zmyslom Kolbeho života. S modlitbou na perách stále dýchal a doslova „mlel z posledného“. Netrpezlivý veliteľ bloku 11, kde sa cela smrti nachádzala, však jasne prikázal lekárovi, že by to s ním už radšej skoncoval. Vraj už bunker hladu potrebuje pre ďalších väzňov. Injekcia fenolu poslala v predvečer sviatku Nanebovzatia Panny Márie tohto mučeníka priamo k nej.

Obdiv aj pochybnosti

Túto celu postupne navštívili traja pápeži v rokoch 1979, 2006 a naposledy v roku 2016 na znak úcty k tomuto hrdinovi. Jeho skutok je predmetom diskusií dodnes, a to aj v katolíckom prostredí, kde je obeta života za druhého podľa evanjelia považovaná za najväčší prejav lásky, no stále to budí obdiv. V prostredí neveriacich ľudí je toto skôr hrdinstvo ako martýrium. No objavilo sa aj nemálo pochybovačov. Či nešlo o akt rituálnej samovraždy, prípadne deficitu psychického zdravia, čomu sa v takomto sociopatologickom prostredí ani niet čo diviť. Niektorí bývalí väzni dokonca pochybovali, či by bol taký sadista ako Fritzsch vôbec schopný prijať výmenu, a to boli ľudia, ktorí ho priamo zažili... No františkáni sa silnou osvetou nakoniec zasadili o kult tohto svätca najmä pred pápežmi Pavlom VI. či jeho krajanom Jánom Pavlom II., ktorí ho vyhlásili najprv za blahoslaveného a neskôr za svätého. Pri obradoch bol prítomný aj zachránený Gajowniczek, ktorý takto od Kolbeho dostal navyše 54 rokov života, keďže zomrel až v roku 1995.

Za zmienku stojí ešte jeden koniec života na pôde tohto tábora. Ide o jeho najznámejšieho hlavného veliteľa Rudolfa Hössa. Ten zomrel v Osvienčime vo veku 47 rokov ako popravený muž, rovnako ako Kolbe, ktorý mal v čase smrti v tábore tiež 47 rokov. Kolbe v detstve uvažoval, že sa stane vojakom  z povolania. Höss zasa chcel byť kňazom. Obaja zomreli na tom istom mieste v opačnom povolaní a v rovnakom veku, než si zvolili. Žeby náhoda? Tie vraj neexistujú...