V ZNAMENÍ KRÍŽA

Počas druhej svetovej vojny pomáhala prenasledovanému obyvateľstvu v značnej miere i cirkev. Kláštory ukrývali siroty a matky s deťmi, kňazi v tajnosti krstili židov a niektorí, riskujúc pri tom trest smrti, zahŕňali do svojich kázní výzvy na pomoc štvancom. Minulý rok sme v augustovom vydaní Extra plus predstavili našim čitateľom príbeh biskupa Pavla Petra Gojdiča, ktorý priamo či nepriamo prispel k záchrane až tisícpäťsto ľudí. Jedným z jeho nasledovníkov bol gréckokatolícky kňaz Michal Mašlej, pomáhali však aj rímskokatolícki a evanjelickí duchovní a v značnej miere i ľudia z farností.

Mlčiaca dedina

Michal Mašlej pôsobil od roku 1930 ako gréckokatolícky farár v zapadnutej dedinke Oľšavica neďaleko Levoče. Našlo tu útočisko niekoľko židovských rodín, ktorých členov kňaz na požiadanie pokrstil. Domáce obyvateľstvo otvorilo skrývajúcim sa ľuďom náruč dokorán, k čomu prispeli práve Mašlejove horlivé kázne. Prosil domácich, aby pomáhali prenasledovaným a kŕmili hladujúcich. Dedinčania si svojho farára nesmierne vážili a s pokorou robili, o čo ich žiadal. Samotný kňaz sa však neobmedzil len na slová. Sám sa aktívne podieľal na skrývaní židov, sledoval ich osud a radil im, keď boli na neho odkázaní. Postupne sa stal hlavou záchrannej akcie v dedine. Na svojej fare ukrýval rodinu Hartmannovcov – Alisku, Mikuláša a jeho švagrinú ešte pred vypuknutím Slovenského národného povstania. Pohon na partizánov a židov v roku 1944 neobišiel ani Oľšavicu. Priblížením sa frontu prišla do dediny nemecká vojenská jednotka. Zhruba tri desiatky esesákov prehľadávali domy, stodoly, drevárne a sýpky, ale márne. Medzi obyvateľmi sa nenašiel jediný udavač, vďaka čomu nebol nikto odhalený. Michal Mašlej sa pred koncom vojny postaral o umiestnenie ďalších prenasledovaných židov v rodinách, ktoré dovtedy židov neskrývali.

Oslobodení

Medzi ľuďmi, ktorí hľadali záchranu v obci, bola aj rodina Fuchsovcov pochádzajúca zo Stropkova – lekárnik Ľudovít, jeho manželka Irena a ich syn Andrej. Michal Mašlej našiel rodinu, ktorá im poskytla úkryt, a vybavil im aj falošné doklady potvrdzujúce ich árijský pôvod. Do dediny prichádzali prenasledovaní pred vypuknutím Slovenského národného povstania a aj po ňom. Dokonca ešte v januári 1945, krátko pred oslobodením, keď už bola dedina obsadená Nemcami, podarilo sa tam prepašovať asi desaťčlennú skupinu z okolitých lesov. Bol medzi nimi aj prešovský lekárnik Ignác Kopp s manželkou a deťmi Erikou a Egonom. Všetci sa v Oľšavici dožili oslobodenia 25. januára 1945 po príchode Červenej armády. Mnohí zo zachránených boli s Michalom Mašlejom v živom kontakte aj po vojne a stáli pri ňom aj v roku 1950, keď mu štátne orgány zakázali duchovnú činnosť. Pamätník Jad Vašem v Jeruzaleme mu 15. decembra 1997 udelil titul Spravodlivý medzi národmi.

Na povale

Ľudský život na prvom mieste – to bolo životnou filozofiou aj rímskokatolíckeho farára Štefana Galla, ktorý od roku 1935 pôsobil na fare v malej dedine Ireg (dnes Jarok) pri Nitre. Pod svoje ochranné krídla vzal niekoľko ľudí, medzi nimi i štrnásťročného Róberta Quitta, ktorý po návrate zo školy do strýkovho domu našiel ho zapečatený a zamknutý. Pochopil, čo sa udialo – koniec koncov, jeho rodičia boli v tom čase už mŕtvi. Ukryl sa na fare u strýkovho známeho, ktorým bol práve Štefan Gallo.

Kláštory ukrývali siroty a matky s deťmi, kňazi v tajnosti krstili židov a niektorí, riskujúc pri tom trest smrti, zahŕňali do svojich kázní výzvy na pomoc štvancom.

Ten ho predstavoval ako svojho hosťa a aby posilnil jeho árijskú totožnosť, zamestnával ho ako miništranta. Nesnažil sa ho obrátiť na katolícku vieru a pred modlením mu hovoril, aby poďakoval bohu tak, ako je zvyknutý. Žiaľ, po niekoľkých týždňoch už dedina vedela, že Róbert je žid a hoci Štefan Gallo namietal, Róbert sa rozhodol odísť, aby svojmu dobrodincovi neuškodil. Zakrátko ho deportovali do Auschwitzu, ale prežil a po vojne a deportácii do Izraela zostal s kňazom v kontakte. Na záchranu seba a rodičov si spomína i Veronika Dubnická, predtým Schlesingerová. Keď po vyčerpávajúcom skrývaní sa v kukuričnom poli neďaleko dediny zaklopali v noci na dvere fary, ubytovali ich v hosťovskej izbe. Na druhý deň sa presunuli do bezpečnejšej skrýše, na povalu šopy. Jedlo im v nočných hodinách nosievala farárova gazdiná. Počas nasledujúcich dní pribudli na povale ďalší podnájomníci – Ernest Szemzo s manželkou Serafínou a neterou Erikou a staršia sestra Františka Schlesingera, Terézia Dukesová. Aj keď pohostinnosť Štefana Galla trvala len niekoľko dní, boli to kritické a kľúčové momenty pre prežitie všetkých siedmich skrývajúcich sa.

Prázdny kôš

Ďalšou rodinou, ktorá za svoj život vďačí Štefanovi Mašlejovi, sú Ruslerovci z Michaloviec. V roku 1944 sa dostali do bezprostrednej blízkosti obce Ireg, kde v neobrobenom teréne objavili podzemné priestory slúžiace v minulosti vinárom. Ukryli sa tu, hlad ich však prinútil poslať svoje dve malé dcérky do dediny vyžobrať trochu jedla. Sedliaci im naplnili kôš potravinami navrhnúc, aby prišli opäť, keď sa im kôš vyprázdni. Zároveň o rodine informovali svojho farára Galla, ktorý ich v pomoci Reslerovcom bez váhania podporil. Rodinu sa podarilo zachrániť. Okrem uvedených osôb zachránil Štefan Gallo v rokoch 1942 – 1945 tridsaťpäť židovských občanov. Bohužiaľ, povojnový režim si nectil humánne činy svojich občanov a jeho prenasledovaniu sa podobne ako Michal Mašlej nevyhol ani Štefan Gallo. V roku 1951 ho zatkla štátna bezpečnosť a až do roku 1955 bol internovaný v pracovnom tábore pri Kladne. Zomrel v roku 1970 vo veku 88 rokov na svojej farnosti v Žabokrekoch pri Nitre. Pamätník Jad Vašem v Jeruzaleme mu 4. júna 2003 udelil vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi.

Príbehy kňazov Michala Mašleja a Štefana Galla, ako i ďalšie osudy výnimočných ľudí nájdete v I. a II. zväzku publikácie Encyklopédia Spravodlivých medzi národmi, ktorú vydalo SNM – Múzeum židovskej kultúry v spolupráci s múzeom Yad Vashem – The World Holocaust Remembrance Center.