VEČNÝ ŽID V KOŽI KRESŤANA

V našich pomeroch sa slovenský Ahasver objavil tri mesiace pred predčasnými parlamentnými voľbami, aby sa spektakulárne – na tlačovej konferencii pred kamerami a fotoaparátmi – vrátil do rodného hniezda KDH. Skoro ako ten povestný vlk v ovčom rúchu, ktorý sa vkradne do košiara s tými najhoršími úmyslami. Obrazne povedané, „večným Židom“ – nespokojencom, človekom bez spoločenského uplatnenia, večným tulákom je v mojom poňatí 76-ročný matematik RNDr. František Mikloško. Bývalý disident, po novembri 89 odrazu politik, bývalý predseda SNR a dlhoročný poslanec Národnej rady Slovenskej republiky. V roku 2019 sa neúspešne uchádzal v prezidentských voľbách o úrad hlavy štátu.

Prospešné by bolo spoznať jeho ozajstnú motiváciu návratu do politického kolotoča. I smer nitiek, visiacich teraz – po voľbách – z jeho rukávov... Oficiálne pred médiami tvrdil, že „do KDH sa vraciam na základe iniciatívy predsedu strany Milana Majerského“... Kam sa odrazu podela zásadovosť a principiálnosť? Veď kresťana Majerského musel rozviesť pápež, aby sa obratom mohol oženiť so straníckou kolegyňou, europoslankyňou Miriam Lexmann. (Pripomínam – to je tá „herečka“, ktorá oklamala voličov v predchádzajúcich voľbách do europarlamentu liftingovými bilbordmi, na ktorých sa dala omladiť o takých 15 rokov.)

Hm..., zaujímavý výťah Majerského do kresla šéfa konzervatívnej strany, údajne s kresťanskými hodnotami. No pozoruhodnejší je predsa len „výsadok“ Františka Mikloška do tyla hlavnej frontovej línie slovenskej politiky.

Tenký ľad špekulácií

Dlhodobo tvrdím, že ak by v sociálnodemokratických, kresťanskodemokratických a národných stranách na Slovensku pôsobili politici s rozmerom štátnikov, Slovensko by mohla viesť a dlhodobo úspešne spravovať stabilná vláda, popri ktorej by liberáli, progresívci ani extrémisti nemali žiadnu šancu. Možno však práve táto hrozba kohosi vyrušovala, preto bolo potrebné siahnuť po osvedčenej metóde diverzného výsadku. Priznávam, v tomto momente sa pohybujem na tenkom ľade špekulácií, keďže neodpočúvam mobilné telefóny, ba nikomu ani neodchytávam e-mailovú poštu. No Slovensko nie je taká veľká miska s volebným guľášom, aby skôr či neskôr na mastnom oku nevyplávala i nejaká tá mucha...

Vo volebnom finiši dobehlo KDH do cieľa ako piate v poradí, získalo 6,82 percenta zo všetkých odovzdaných hlasov a v NR SR má 12 poslancov (10 mužov, dve ženy). Je pravda, že Mikloškových 31 629 preferenčných hlasov (druhý najvyšší počet) pomohlo Kresťanskodemokratickému hnutiu dostať sa po štyroch rokoch do najvyššieho zákonodarného zboru. Z toho pramenilo jeho sebavedomie aj plnenie úlohy, s ktorou zrejme „výsadok“ (ako nezávislý kandidát) uskutočnil. V tajných službách aj v policajnom žargóne sa tomu vraví „infiltrovať sa“. Ešte v čase, keď nový predseda KDH Milan Majerský nevylučoval ani koalíciu so Smerom, František Mikloško nahlas vyjadroval opačný názor. Úplne vylučoval, že by táto strana vstúpila do koalície s Robertom Ficom. „Ja verím, že táto alternatíva je mimo, bola by to naša samovražda,“ vyhlásil Mikloško v relácii RTVS Interview :24.

Oponentúra zvnútra strany

Oponentúra jeho názorom zaznela hneď zvnútra strany. „Vybrať sa hneď po voľbách do opozície je tá najľahšia možnosť, KDH by malo ísť ťažšou cestou dohody s parlamentnou väčšinou“ – reagoval bývalý predseda KDH Ján Figeľ. Preferovanejšia má byť podľa neho tá zostava, v ktorej dokáže KDH viac presadiť zo svojho programu a hodnôt. Aj stanovisko KDH po rokovaní predsedníctva strany nezabuchlo definitívne dvere pred vstupom do vlády. „KDH vždy v historických momentoch uprednostnilo Slovensko pred straníckymi záujmami a bude tak postupovať aj dnes.“ Napokon bolo všetko inak.

Ak by som však položil otázku, smerujúcu k odhaleniu motívu Františka Mikloška či k predstaveniu vodiaceho herca spoza kulís – na ktorého nitiach Ferko po javisku poskakuje –, vytiahli by na mňa obvinenie z konšpirácie. Našim slovenským lovcom, ktorých Matovičovo OĽaNO zrodilo aj pestovalo v uplynulých rokoch desiatky, tresol by som po hlave (obrazne) knihou Propaganda od Edwarda Louisa Bernaysa, v ktorej nájdu aj toto: „Fakt je, že v skoro každom okamihu nášho života, či už vo sfére politiky alebo biznisu, v našom sociálnom správaní, alebo v našom etickom premýšľaní, dominuje nám relatívne malá skupina osôb, ktorá rozumie mentálnym procesom a sociálnym štruktúram más. Sú to oni, ktorí ťahajú za drôty, kontrolujúce verejnú myseľ, ktorí využívajú staré sociálne sily a vymýšľajú nové spôsoby na upínanie a smerovanie sveta.“ A ak sme sa už ponorili do literatúry, poslancom KDH, ktorí sa teraz na chvíľu zohrejú v slovenskom parlamente a ktorí nelogicky odmietli možnosť „pomôcť blížnemu svojmu“, možno v dobrej viere odporučiť slávny román, nesúci pre nich dôležitý aktuálny odkaz s otázkou: Quo vadis?