VEĽKÁ PORÁŽKA ÚNIE

Euroskeptickým stranám sa podarilo dosiahnuť v talianskych parlamentných voľbách historické víťazstvo

Foto TASR/AP
Dátum 26.03.2018

Väčšina európskych politikov sa už dlhší čas snaží integráciu únie posunúť na ďalší level a pozvoľna sa tak vydať smerom ku kontinentálnemu superštátu, v ktorom by bola suverenita jednotlivých členských republík limitovaná silnou centrálnou vládou. Minulý rok však predstavoval pre takéto ambiciózne plány nemalé riziko: po brexite sa totiž predpokladalo, že zjednocovanie Európy povedie tandem Nemecko-Francúzsko – a v oboch týchto krajinách sa konali dôležité voľby, ktoré mali rozhodnúť o budúcnosti celej únie. Vo Francúzsku mohla zvíťaziť v boji o Elyzejský palác nacionalistická kandidátka Marine Le Penová, ktorej zvolenie by znamenalo utlmenie – ak nie rovno koniec – integračných snáh minimálne na najbližšie roky.

Salvinimu k víťazstvu okamžite pogratuloval známy holandský euroskeptik Geert Wilders; francúzska politička Marine Le Penová zase napísala, že „Európska únia prežíva veľmi zlý večer“.

Našťastie pre Brusel si však francúzski občania vybrali zanieteného „Európana“ Emmanuela Macrona, ktorý projekt centralizovanej EÚ vrelo podporuje. Ďalšou ťažkou skúškou boli septembrové voľby v Nemecku, ktoré sa skončili obrovským fiaskom tradičných vládnych strán: stredopravej CDU, ktorú vedie kancelárka Angela Merkelová, jej sesterskej strany CSU a tiež stredoľavej SPD vedenej Martinom Schultzom. Všetky menované strany zaznamenali najhorší výsledok za posledné polstoročie, čím boli poznačené aj následné rokovania o zostavení vlády, ktoré sa skončili až začiatkom tohto marca. Merkelová sa so sociálnymi demokratmi nakoniec dohodla na vytvorení tzv. veľkej koalície a situácia pokojne nabehla do pôvodných koľají: zdalo sa, že všetko je konečne na správnej ceste. Macron bol pripravený otvoriť rokovania so staronovou nemeckou kancelárkou o budúcnosti Európskej únie a (dnes už bývalý) predseda SPD Martin Schultz ohlasoval Spojené štáty európske, ktoré mali vzniknúť už v roku 2025. Všetci však zabudli na jednu (ne)významnú drobnosť: na tretí ekonomicky najsilnejší a najľudnatejší štát EÚ. Na Taliansko, kde sa štvrtého marca konali parlamentné voľby. Zvíťazili v nich totiž euroskeptické strany odmietajúce ďalšiu integráciu, čím spôsobili škrt cez rozpočet všetkým ambicióznym eurokratom.

Etnické nepokoje

Pred voľbami bolo Taliansko svedkom neobvyklej vlny násilností. Dejiskom veľkej a miestne pomery dobre osvetľujúcej drámy sa stala Macerata, malé mestečko v strede Apeninského polostrova, kde prišlo začiatkom roka k vražde 18-ročnej Talianky. Jej pozostatky boli objavené rozsekané v dvoch kufroch – za tento brutálny čin bol zodpovedný migrant z Nigérie, ktorý si vo svojej novej domovine privyrábal ako drogový díler. Taliansko už dlhší čas zažíva na svojom území veľký nápor migrujúcej masy ľudí z Afriky, prichádzajúcich sem cez Stredozemné more. A keďže mnohí z „utečencov“ nemajú nijakú kvalifikáciu, po získaní azylu sa nedokážu zamestnať a zaradiť na pracovnom trhu. Je preto logické, že časť z nich sa rozhodne vydať na dráhu zločinu, čo sa končí obvykle fatálnymi následkami. Udalosť v Macerate však tentoraz vyvolala reakciu aj u miestnych Talianov: jeden mladý muž túto tragédiu zobral osobne a rozhodol sa prisťahovalcom pomstiť. A tak na niekoľkých príslušníkov africkej komunity v meste začal strieľať. Našťastie nikoho nezabil, poranil však šiestich ľudí. K svojmu činu sa následne aj sám priznal – pri zatýkaní mal na pleciach zavesenú taliansku vlajku a podľa polície dokonca hajloval. Za jeho motívom sa podľa dostupných informácií teda skrýval skutočne rasizmus. Prekvapivé nebolo ani to, že celú túto udalosť sa jednotlivé politické strany rozhodli využiť vo svojej kampani.

Pred voľbami boli veľmi aktívne aj rôzne extrémistické skupiny. Regionálneho šéfa strany Forza nuovo (Nová sila), ktorá býva obviňovaná zo sympatií k fašizmu, v sicílskom Palerme napadli, spútali a dokopali zahalení muži. Celý incident si navyše nakrúcali na mobil. „V Palerme sú ľudia, ktorí sa neboja bojovať proti fašizmu,“ stálo v odkaze, ktorý spoločne s videom zaslali do viacerých médií. Nad iróniou svojho konania – teda že bojujú násilím proti násilnej ideológii – sa asi veľmi nezamýšľali. Ale tak to býva vlastne vždy.

Neistý triumf pravice

Ako to už je v talianskej politickej tradícii zvykom, strany, ktoré sa uchádzali o hlasy voličov pre svojich poslancov a senátorov, boli rozdelené do dvoch hlavných politických blokov: na stredoľavú a stredopravú koalíciu. Premiérom sa má v prípade víťazstva stať ten predseda spomedzi jednotlivých koaličných strán, ktorého subjekt získa najväčšiu podporu ľudí.

Pravicová koalícia získala až 37 percent hlasov a skončila na prvom mieste. Všetci pritom očakávali, že ju povedie strana Silvia Berlusconiho Vpred Taliansko (FI), ale väčší úspech sa prekvapivo podarilo dosiahnuť radikálnej Lige severu, ktorú vedie Matteo Salvini, nová tvár talianskej politiky. Keď boli známe výsledky, Berlusconi potvrdil, že svojho koaličného partnera podporí v boji o post predsedu vlády. Aj Salvini vyhlásil, že na premiérske kreslo má právoplatný nárok a bude sa pokúšať zostaviť vládu. Ani so svojimi spojencami však nemá dostatočný počet poslancov, aby získal dôveru parlamentu, a preto sa bude musieť s ponukou na spoluprácu pravdepodobne obrátiť na jedného zo svojich rivalov.

Steve Bannon, bývalý poradca amerického prezidenta Donalda Trumpa, sa vyjadril, že víťazstvo Ligy je rovnaký úspech ako ten Trumpov v roku 2016 a že predstavuje pre európsku politiku „zemetrasenie“, ktorého skutočné následky ešte len prídu.

Talianske voľby pozorne sledoval celý svet. Salvinimu k víťazstvu okamžite pogratuloval známy holandský euroskeptik Geert Wilders; francúzska politička Marine Le Penová zase napísala, že „Európska únia prežíva veľmi zlý večer“. Steve Bannon, bývalý poradca amerického prezidenta Donalda Trumpa, sa vyjadril, že víťazstvo Ligy je rovnaký úspech ako ten Trumpov v roku 2016 a že predstavuje pre európsku politiku „zemetrasenie“, ktorého skutočné následky ešte len prídu. Samotnú Ligu severu pritom jej odporcovia a mnohé médiá často označujú za extrémistickú či krajne pravicovú, pretože odmieta masovú migráciu a silnejšiu Európsku úniu. No dnes, keď je slovo „fašista“ a „extrémista“ iba obyčajnou hanlivou nálepkou bez hlbšieho (či pôvodného) významu, asi nikto nie je skutočne prekvapený, že práve na kandidátke Salviniho strany sa podarilo dostať do talianskeho senátu prvému senátorovi tmavej pleti. Toni Iwobi, prisťahovalec z Nigérie a majiteľ úspešnej IT spoločnosti, žije v Taliansku už 38 rokov a tvrdí, že migrácia musí prestať. Je to len ďalšia ukážka toho, ako selektívne médiá pristupujú k etnickým menšinám. Ak totiž nezapadajú do ich vopred vytvoreného názorového rámca, alebo len nesúhlasia s ich pokriveným videním sveta, na diverzite a pokroku zrazu nezáleží – sú rovnako zlí ako každý iný biely heterosexuálny muž.

Netradiční populisti

Stredoľavá koalícia, ktorá pozostávala zo šiestich menších strán a viedla ju Demokratická strana expremiéra Mattea Renziho, skončila so svojimi necelými 23 percentami až na treťom mieste. Predbehlo ju dokonca aj populistické Hnutie piatich hviezd (M5S), ktoré získalo 32 percent. V roku 2009 ho založil známy komik a bloger Peppe Grillo a teraz ho do volieb viedol jeho chránenec Luigi Di Maio. Je to skutočne netradičný politickým subjekt – len ťažko by sme v Európe hľadali stranu, ktorá by mu bola aspoň trochu podobná a ktorá by bola aj napriek svojej nejasnej ideologickej orientácii taká populárna. M5S samo seba prezentuje ako antiestablišmentové, požaduje deportovať nelegálnych imigrantov a mnohí ho tiež označujú za euroskeptické. Podporuje priamu demokraciu a väčšiu elektronizáciu spoločnosti, je však tŕňom v oku všetkým tradičným, systémovým stranám, a to nielen svojím odporom k masovej imigrácii, ale aj postojom k zahraničnopolitickým otázkam, keďže jeho predstaviteľom sa nepozdávajú americké zásahy na Blízkom východe a spochybňujú tiež členstvo Talianska v NATO. Pre slovenského pozorovateľa môže byť zaujímavá (a veľmi zábavná) aj tá informácia, že jedným z podpredsedov hnutia je neapolský rodák Roberto Fico, mladá a v budúcnosti nepochybne žiarivá hviezda talianskej politiky.

Keďže sa nikomu nepodarilo zhromaždiť dostatočný počet mandátov a spojenectvo je tak na vládu nevyhnutné, ostáva preto otázne, kto s kým nakoniec pôjde. Zatiaľ je však isté len to, že Taliansko čakajú mesiace politickej nestability, ktoré môžu vyústiť aj do predčasných volieb. Vylúčiť však nemôžeme ani širšiu pravo-ľavú alianciu alebo menšinovú vládu stredopravej koalície za podpory Hnutia piatich hviezd. Na veľký strach Bruselu totiž obe zoskupenia prechovávajú negatívny postoj k európskej integrácii a nevylučujú ani možnosť vystúpenia Talianska z eurozóny. A to môže byť začiatok konca sna o jednotnej Európe.

 

 

 

 

Fotogaléria

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.