VÍRUSOM ZASIAHNUTÁ ĽAVICA

Po rozbití sociálnej demokracie nás čaká pažravá globalizácia a servilnosť voči americkému militarizmu

Foto TASR/MARTIN BAUMANN
Dátum 12.07.2020

Nech mi je odpustené, no v úvode komentovania aktuálneho diania v politickej strane Smer-SD musím načrieť do „pradávnych“ spomienok spred Novembra 89. Ukazuje sa totiž nepoučiteľnosť neskúsených mladých politikov, ktorí sa opakovane – v každej generácii – stávajú nástrojom manipulácie oligarchických postáv stojacich v tieni... Treba im pripomínať slová klasika: „Tí, čo sa nepamätajú na minulosť, sú odsúdení na to, aby ju znova prežili.“ Situácia na Slovensku na jar 2020 nesie niekoľko príbuzných stôp spoločensko-politického prevratu z Novembra 1989.

Volanie po zmene

Vtedy pred 31 rokmi sa prežil opotrebovaný režim reálneho socializmu, Komunistická strana Československa s 2,5 miliónom členov sa pod tlakom zvonku i zvnútra musela stiahnuť z čela politického peletónu. No na aktuálnu situáciu reagovala vtedajšia zmätená verchuška s osamelým „kolom v plote“ aktívne už o niekoľko dní. Permanentne zasadali členovia predsedníctva, v piatok 24. novembra 1989 sa na mimoriadnom zasadnutí zišiel ÚV KSČ. Generálny tajomník Miloš Jakeš ustúpil tlaku a prenechal svoju pozíciu novej tvári. Danajský dar z jeho rúk prevzal mladší Karel Urbánek. Síce na pohľad sympatickejší a usmievajúci sa, no úplne odtrhnutý od reality a neschopný riešiť zložitú situáciu v strane aj v spoločnosti. Komunisti dokonca v zmenách rýchlo pokračovali a už 26. novembra 1989 zvolali ďalšie mimoriadne zasadnutie ÚV KSČ, na ktorom prišli o funkcie ďalší čelní funkcionári štátostrany: Jozef Lenárt, Miroslav Štěpán i Miroslav Zavadil. Ubehlo len zopár dní a už 7. decembra 1989 dovtedy neohrozenú členskú základňu mocnej politickej štátostrany šokovala správa, že predsedníctvo ÚV KSČ svojho nedávneho vodcu Miloša Jakeša vylúčilo zo strany! A potom prišli masové personálne výmeny na všetkých riadiacich postoch v spoločnosti. Na ministerstvách, v organizáciách verejnej správy, závodoch, školách i nemocniciach. Objavili sa Cibulkove zoznamy, aby tisíce ľudí diskvalifikovali biľagom a zamedzili im možnosť účasti na veciach verejných... Štát začal riadiť neznámy a svojrázny pivný tramp, ktorý urobil vždy opak toho, čo na verejnosti deklaroval. Prečo to spomínam?

Oligarchovia rozdali žetóny

Aj na konci marca 2020 rozhodujúca časť slovenských voličov vypočula volanie po zmene. A tak sa trnavský táraj s diagnózou poloblázna so štvorčlennou stranou dostal na čelo vlády. Máme tu Matovičovo skalpovanie, bavíme sa na Remišovej pexese i na tom, ako si „Kiskova bábkoherečka“ Veronika obliekla bezpečnostné GATE na úrade vlády... Pod rúškami i bez nich škrípeme zubami nad pokusmi nekompetentnej vlády učiť sa riadiť veci verejné na živých občanoch. Mediálne krágľovanie, zastrašovanie, ranné prepady čierneho zakukleného komanda i otvorené vyhrážky koaličných politikov nepohodlným oponentom padli na úrodnú pôdu. Lebo najsilnejšia opozičná strana Smer-SD sa rozhodla zahodiť 18,29 percenta hlasov, ktorými ju ľavicoví voliči – odkázaní na sociálny štát – udržali (napriek všetkému) v hre o demokraciu. Netrpezliví oligarchovia v kasíne moci nenechali nič na náhodu a rozdali žetóny. Nemôžu a nebudú predsa riskovať svoj biznis, zisky, obraty, oslabovať svoj vplyv a moc. V čase, keď sa pri ústavnej väčšine žiada posilnenie opozície, zvýšenie bdelosti aj hlasu v parlamente, usmievavý volebný líder strany Pellegrini nekomunikuje priamo so zakladateľom a straníckym šéfom Ficom. Zvoláva radšej tlačové konferencie a cez médiá ho vyzýva na odchod z vedúcej pozície. Nevie alebo zabudol, že voliči dali smerákom tie hlasy ako najskúsenejšej politickej strane, ktorá dosahovala výborné výsledky po celé obdobie od prevzatia štafetového kolíka po SDĽ v roku 1999? No dali hlasy jednotnej, stmelenej ľavicovej strane s víziou ako akcieschopnému a hodnotovému politickému subjektu. Nepremyslené kroky „Pelleho skupinky“ však – podľa mňa – nenesú len znaky obvyklých vnútrostraníckych pochodov prameniacich z dlhoročnej únavy a politickej korózie. Postrehol som v nich narcistické prvky, črty korupčného a účelového správania na objednávku. I očividnú snahu akejsi nanútenej očisty a dištancovania sa za vopred prisľúbené výhody. Tie však zvyčajne bývajú v tajnej dohode zrady upísané krvou.

Politologické bezvedomie

Tlak médií a milionárov v Matovičovej vláde priniesol ovocie. Hlavná línia sa sústredila na prenasledovanie, stalkerstvo (ktoré je v každom právnom štáte zločinom!) a likvidáciu Roberta Fica. Politicky, spoločensky aj fyzicky. Svoje zohrala neskúsenosť i politologické bezvedomie mnohých aktérov súčasného verejného života. Veď údajná Podmanického platforma nebola ničím viac ani menej ako len bežnou „hlasovacou“ koalíciou, uplatňovanou v každom demokratickom parlamente na svete. Reči o trieštení strany, o zrade hodnotovej orientácie či o spojenectve s ľudovcami boli dobre cielenou mediálnou intrigou. Časť vedenia sociálnodemokratickej strany na ňu naletelo. Lebo chcelo, lebo len na to čakalo. „Samozrejme, že sme dotrhaní a unavení. Smer potrebuje nových bojovníkov, ale nie teoretikov a slniečkarov,“ vyhlásil Robert Fico, ktorý už v máji 2020 pripúšťal zmeny v strane. V denníku Pravda ďalej tvrdil, že ju treba podľa neho posilniť. A nad spôsobom, ako to urobiť, by sa mali zamyslieť aj iní členovia a funkcionári. Predseda Smeru uvádza, že vie, čo robiť a je pripravený zmeniť aj model svojho správania. Podpredseda parlamentu a podpredseda strany Smer Peter Pellegrini si jeho slová preložil ako slabosť a pocítil v nich svoju veľkú šancu. Na tlačovom brífingu 26. mája 2020 vyhlásil: „Robert Fico by mal odísť z postu predsedu strany Smer. Iba tak sa môže vyhnúť osudu Vladimíra Mečiara či Mikuláša Dzurindu, ktorému sa vždy vehementne bránil.“ Štiepenie v Smere odštartoval Podmanického odchod zo strany i z poslaneckého klubu a Matovičovci sa na tom všetkom dobre zabávajú.

Zašpinená bielizeň sa má prať doma

Uvedomujú si to najmä starší a skúsení „harcovníci“, ktorí však, samozrejme, na slovenskej mediálnej scéne nedostávajú rovnaký priestor ako najatí rozbíjači. Podľa poslanca Dušana Jarjabka si „Smer-SD podpílil konár; v opozícii by mali riešiť problémy, ktoré rieši verejnosť, a nie sa stranícky doťahovať“.Podpredseda strany a bývalý župan Juraj Blanár mu dáva za pravdu: „Výzva Petra Pellegriniho, aby súčasný predseda strany Robert Fico odišiel z jej čela, dokazuje, že mu nejde o budúcnosť strany. Tento krok nemá nič spoločné s demokratickými princípmi strany.“ A bývalý minister Juraj Draxler sa pridáva tiež: „Pellegrini a jeho družina sa pokúsili o výstrel z Auróry, namiesto toho si, zdá sa, strelili do kolena. Zvnútra strany prebubláva, že aj tí, ktorí sa chceli k prevratu pripojiť, sa po extrémne negatívnych reakciách členov a sympatizantov stiahli.“ Na škodu parlamentnej demokracie, celej slovenskej politickej scény, no najviac 2 miliónov odhadovaných voličov ľavice je skutočnosť, že táto diskusia lieta éterom médiami a nie na straníckom sneme. Ukázalo sa, že štiepenie Smeru-SD bolo neodvratné, veď slovenskí politici – rovnako ako súrodenci, dlhoroční priatelia i partneri v podnikaní sú pre peniaze, pozemky, majetky či lepší biznis schopní otočiť sa chrbtom aj k svojim najbližším. Otázka nebola, či si momentálne populárnejší Pellegrini založí svoju stranu (drozdy na Záhorí si o tom hlasno trilkovali od apríla), alebo či sa iniciátorom podarí rozvrátiť posledný zvyšok ľavicovo-konzervatívnej strany v slovenskom parlamente a vyštvať z nej Roberta Fica.

Kto zdvihne z prachu ľavú rukavicu?

Otázka je, kto vypočuje volanie po vzniku nefalšovanej, autentickej sociálnej demokracie pod Tatrami v čase nástupu hospodárskej krízy a nárastu masovej nezamestnanosti. Stanú sa ľudia práce (ale najmä tí bez práce), najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva i ľavicovo cítiaci a mysliaci občania politickými sirotami? Výsledkom budú otvorené stavidlá kapitalistickému liberalizmu, pažravej globalizácii a servilnosti voči americkému militarizmu. Totalitný valec tretieho tisícročia sa môže rozbehnúť a s plnou ničivou silou zrovnať všetko, čo mu stojí v ceste. A či sa pri volebných urnách stretneme predčasne alebo až v roku 2024, perspektíva slovenskej ľavice bledne ako mesiac v letnom júnovom ráne...

Lebo práve 10. júna 2020 ohlásil v Banskej Bystrici Peter Pellegrini svoj odchod zo strany Smer-SD. Napriek tomu, že Fico mu tesne predtým ponúkol svoju stoličku šéfa strany. Ako hlavný dôvod svojho rozhodnutia expremiér Pellegrini uviedol: „Neviem si predstaviť ďalšiu spoluprácu v tandeme s Robertom Ficom, sú to dva svety, ktoré sa nevedia spojiť.“ „Je to svet minulosti a budúcnosti,“ dodal. Vzápätí sa k nemu z poslaneckého klubu v parlamente pripojilo ďalších 10 členov opozičnej ľavicovej partaje. Konanie bývalého premiéra však poslanec NR SR Ľuboš Blaha označil za prejav politickej nevyspelosti a zakladanie novej strany ako niečo „balkánske“. „Peter rozbil ľavicu a nálepky rozbíjača sa už nikdy nezbaví. Ešte by som pochopil, keby odchádzal z nejakých dramatických ideologických dôvodov, ako sa kedysi štiepili komunisti a sociálni demokrati – ale toto je čisto o mocenských ambíciách,“ dodáva Blaha.

Paradox doby

Slovenskí komunisti sa rozhodli v marci 2020 opustiť bojisko a do volieb po prvý raz v histórii vôbec nekandidovali. Bývalý nominant strany Smer-SD v ministerských kreslách zdravotníctva i vnútra Tomáš Drucker si založil vlastnú stranu Dobrá voľba, ktorá však od voličov získala len 3,06 percenta, A Socialisti Eduarda Chmelára? Iba 0,55. Ak zopár skúsených a čestných osobností s čistými košeľami z tohto politického spektra nedokáže okamžite odhodiť svoje nezmerateľné egá, slovenskú ľavicu čaká zaslúžená kremácia. Paradoxom doby môže byť, že jej na „funuse“ bude na trombón vyhrávať Boris Kollár. Ten, ktorý štiepenie v Smere glosoval otázkou: „Ktovie, či s Pellegrinim odchádzajú zo Smeru aj oligarchovia?“ Nie nepodstatná téma...

Veď Boris Kollár ako šéf strany Sme rodina už teraz v Matovičovej vládnej koalícii nastoľuje z vplyvného kresla predsedu parlamentu sľuby aj témy ľavicovej agendy i črepiny z rozbitej vázy národných záujmov. No hrozbou pre liberálno-konzervatívne subjekty môže byť práve budúca Pellegriniho strana. Tá môže potenciálne vysávať – okrem ľavicových voličov – rovnako aj sklamaných voličov OĽaNO, SaS či sublimujúcej Kiskovej straničke Za ľudí. Preto tie trúchlivé tváre na pravej strane politického spektra.

Učiteľ hudby pohreb slovenskej ľavice nestihne a nebude toho, kto postrehne falošné tóny jeho Trauermarschu… V závere rozlúčkovej reči hádam však zaznie aspoň myšlienka Williama Shakespeara: „Zbabelci umierajú často ešte pred smrťou, hrdinovia zakúsia smrť len raz.“

PRÁVE STE DOČÍTALI ODOMKNUTÝ ČLÁNOK:

 

Ak sa Vám článok páčil a máte naďalej záujem čítať pravdivé a nezávislé texty staňte sa naším predplatiteľom a získajte množstvo výhod:

 

https://www.extraplus.sk/extraplus/predplatne