VOJNOVÍ ŠTVÁČI ČI MIEROTVORCOVIA?

Akýkoľvek úspech vyžaduje talent a prípravu. Tieto náležitosti musí spĺňať aj „vojnový štváč“. Kto je však „vojnový štváč“? V Krátkom slovníku slovenského jazyka je „štváč“ pejoratívne označenie toho, „kto štve“. V súvislosti so stým výročím začiatku prvej svetovej vojny uverejnili jedny slovenské noviny v r. 2014 text Vojnoví štváči pred 100 rokmi slávili úspech. Je zaiste zaujímavé, že 24. júla 1914 vyšiel v slovenskom Národnom hlásniku článok Hyeny chcú vojnu. Napísal ho Ivan Dérer, po vojne známy čechoslovák a sociálnodemokratický minister, a dostal sa nakrátko do väzenia nielen on, ale aj zodpovedný redaktor Hlásnika, spisovateľ Jozef Gregor-Tajovský. A začiatkom tohoročného marca sme sa dočítali, že podľa maďarskej vládnej propagandy sú Slováci (ako celok?) vojnoví štváči. Súviselo to so stanoviskami súčasných slovenských vládnych predstaviteľov vo vzťahu k udalostiam na Ukrajine.

Logika hovorí, že vojnový štváč je ten, kto štve do vojny, či inak ju podporuje, kto nehovorí o mieri, ale o vojne, prípadne tvrdí, že mier sa dosahuje vyzbrojovaním jednej z bojujúcich strán, takže vlastne „mierotvorca“? Ktože to u nás „patrí do radu osôb“, ktoré majú podobnú rétoriku? Nuž takmer celá vládna chunta so správkyňou paláca na čele. Medzi tými, ktorí najvýraznejšie „bojujú za mier zbraňami“, je dočasný predseda vlády, ďalej dočasne poverený minister (teda povereník?) zahraničných vecí a zároveň člen mocnej Trilaterálnej komisie, kde sa hlasovalo napríklad o bombardovaní Juhoslávie v roku 1999, Rastislav Káčer.

Protištátna skupinka

A to sme z hľadiska poradia zaiste ublížili ministrovi – povereníkovi vojny – na papieri „obrany“, aj keď celú obranu tohto štátu už demilitarizoval. Ide o nevojaka s modrou knižkou Jaroslava Naďa, ktorý má za sebou či vedľa seba ďalších „mierotvorcov“: štátneho tajomníka Mariana Majera, ich poskoka v parlamente Juraja Krúpu, šéfa bezpečnostného výboru NR SR, ale aj riaditeľku kancelárie ministra – povereníka Moniku Masarikovú.

Niektorí aktivisti si dali námahu a odhalili zaujímavé, pred verejnosťou utajované skutočnosti, vzájomné prepojenia ľudí okolo vplyvného „malého Naďa“. Dokonca, možno by podaktorý z nadšencov na špeciálnej prokuratúre aj povedal, že sú v podstate „organizovanou protištátnou skupinou“.

Všetkých uvedených pánov a dámu spája Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku (SSPI), ktorý zakladal Jaroslav Naď (a bol jej riaditeľom v rokoch 2016 – 2018) spoločne s Marianom Majerom, určitý čas tiež jej riaditeľom, rovnako riaditeľkou bola aj Monika Masariková. Juraj Krúpa bol v rokoch 2016 – 2019 programovým riaditeľom pre bezpečnosť a obranu v tomto Naďovom spolku a podarilo sa mu presvedčiť médiá, že je „hlavným odborníkom“ na medzinárodnú i domácu obrannú a bezpečnostnú politiku. Ešte väčšieho odborníka Naďa si všimol šéf eseročky OĽaNO Matovič a urobil z neho tieňového ministra obrany tohto „masového“ hnutia, hnutia, ktorého auto parkovalo pri objekte US ambasády hneď ráno po voľbách na konci zimy 2020.

Prepojenie na mimovládky

Prepojenie týchto ľudí a ich mimovládok s USA, s agresívnou svetovou veľmocou, ktorej vojny si podľa Eduarda Chmelára od roku 1945 vyžiadali viac ako 20 miliónov ľudských životov, je očividné. SSPI oficiálne spája „expertov“ na otázky bezpečnostnej a obrannej politiky z vládnych, mimovládnych, súkromných a akademických inštitúcií. Zameriava sa na výskum „aktuálnych bezpečnostných výziev“ a „odhaľuje šírenie mýtov o zahraničnej politike Slovenskej republiky“. Je výdatne dotovaný aj štátom, aj „neštátom“. V lete 2020 dostal Naďov inštitút (už bol ministrom!) grant 51-tisíc eur. Ten odklepla „firmička“ Slovak Aid, ktorá rozdeľuje štátne peniaze na rozvojovú pomoc a jej zriaďovateľom bolo ministerstvo zahraničných vecí v čase, keď ho viedol Ivan Korčok, bývalý veľvyslanec v USA.

Týchto ľudí spája aj ďalšia mimovládka – GLOBSEC. Naď bol v rokoch 2014 – 2015 jej expertom na obranu a medzinárodnú bezpečnosť v rámci GLOBSEC Policy Institute. A Majer bol vedúcim programu bezpečnostnej a obrannej politiky v rámci tých istých štruktúr.

Všetkých týchto „našich“ mužov vyškolili v Marshallovom európskom centre pre bezpečnostné štúdie, ktoré založili ako spoločný nemecko-americký projekt, priamo riadený Ministerstvom obrany USA. Centrum vzniklo po neúspešnom pokuse o prevrat v Rusku v auguste 1991. Vtedy USA a ich obranní špecialisti „identifikovali“ potrebu takejto inštitúcie. Európske velenie armády USA (EUCOM) začalo spracúvať návrhy na rozšírenie obranných a bezpečnostných kontaktov s „rozvíjajúcimi sa demokraciami strednej a východnej Európy a Eurázie“ s cieľom pozitívne ovplyvniť rozvoj bezpečnostných štruktúr „vhodných pre demokratické štáty“.

Likvidácia národných armád

Absolventi zo 157 štátov sveta, ktorých počet za 30 rokov dosiahol 14-tisíc, pracujú v prospech obrannej a zahraničnej politiky USA a získavajú vysoké pozície predovšetkým v štátoch bývalého sovietskeho bloku. A ovplyvňujú smerovanie týchto štátov v zahraničnej a „obrannej“ politike. Robia tak cez rôzne mimovládky, tretí sektor, platený zo zahraničia, teda ľudí a spolky, ktoré sú v USA, Izraeli či Rusku povinne označené ako „cudzí agenti“.

Všetci títo naši „mierotvorcovia“ boli školení týmto centrom, teda Ministerstvom obrany USA. Okrem toho niektorí z nich absolvovali výcvik a kurzy na Ministerstve zahraničných vecí USA, na škole NATO v Oberammergau či na Akadémii obrany NATO v Ríme.

Sú dostupné informácie o profesionálnej kariére týchto ľudí, a to na rôznych pozíciách na Ministerstve obrany SR, ale aj v štruktúrach NATO, napríklad v Stálej delegácii SR pri NATO. Jaroslav Naď vyhral na toto miesto „výberové konanie“ ako jediný uchádzač a v Bruseli pôsobil v rokoch 2012 – 2013.

Zrejme treba tieto veci poznať, lebo potom nemáme dôvod žasnúť nad činmi našich vládnych predstaviteľov, a uvedomiť si aj márnosť úsilia presvedčiť ich v súlade so zdravým rozumom o skutočných potrebách bezpečnosti a obrany Slovenska. Uvádzajú do praxe zámery, ktoré sa rodia veľmi ďaleko od „Bratislavy“ a od našich formálne vlastne ani neexistujúcich národnoštátnych záujmov.

Cieľom presadzovateľov Nového svetového poriadku (NWO), ktorých vôľu plnia, je likvidácia národných armád. To je dôvod, prečo vo všetkých štátoch bývalého sovietskeho bloku došlo k zrušeniu základnej vojenskej služby, likvidácii vojsk, rozpredaniu/darovaniu techniky a zbraní, a zvyšky armády sa pretransformovali do malých expedičných zborov fakticky len na zachovanie ilúzie armády v očiach obyvateľstva. Štáty sa tak stali celkom bezbrannými proti uskutočňovaniu NWO so všetkými jeho obludnými riešeniami. Naše Slovensko je v tom príkladne vzorové. Už vlastne ani nevieme, či ešte máme vlastnú armádu a bojaschopné vojenské vybavenie.