VOĽBY MÁME ČASTEJŠIE AKO VIANOCE

Egoizmus vodcovských typov Slovákov je taký veľký, že každý z nich radšej bude predsedom strany s výtlakom od 0,06 do 0,79 percenta, ako druhým či tretím v zoskupení s 3,45 percentami

Foto TASR/JÁN KROŠLÁK
Dátum 28.05.2019

Je až dojímavé, ako sa u nás striedajú voľby s Veľkou nocou a Vianocami. Prvé kolo prezidentských volieb bolo tesne pred Veľkou nocou a druhé kolo hneď po nej, po Veľkej noci sme už prežili aj eurovoľby, a keď budú v decembri Vianoce, volebná kampaň pred parlamentnými voľbami, ktoré majú byť koncom februára budúceho roku, bude v plnom prúde.

„Voľby máme veru častejšie ako Vianoce,“ šomrala mama, „a tak sa ľuďom už ani nechce na ne chodiť. Ale malo by sa im chcieť, lebo načo je nám potom tá demokracia...?“

Kdesi si prečítala, že sú aj také štáty, kde sa ísť voliť musí a začala sa jej tá myšlienka páčiť. No schladil som ju: „Povinné voľby by boli hlbokým zásahom do princípov demokracie a slobody.“ 

„Ach, synu, a akáže je to demokracia, keď sa hlasovacie preukazy nespočítavajú a okrem toho do volieb postavíme skoro viacej strán ako býva voličov?“

„Do volieb môže ísť každý...“ bránil som demokraciu, „toľko strán, straníčok, hnutí či zoskupení, koľko len chce, a môžu ísť aj osamelí vlci, ako dajme tomu ten herec, major Terazky Haluška s vlastnou kreatúrou...“

„Korektúrou, synu“, opravila ma mama. „Ale na taký neveľký  národ je 31 veľké číslo, Čechov je dvakrát toľko a mali iba 39 kandidátok, a pokiaľ sa nemýlim obrovskí Francúzi len 34. U nás len pronárodných a úpenlivo sa hlásiacich k Pánu Bohu bolo trinásť či štrnásť. Akoby naši stranícki vodcovia, ktorí sa tak úpenlivo hlásia k národu a k Bohu, pozabudli na skromnosť a pokoru.“

Zmohol som sa iba na konštatovanie, že takí sme, a mama otvorila kalkulačku na svojom mobile a začala spočítavať: „Nula celá 72 plus nula celá 20, plus nula celá 29, plus nula celá 62, plus nula celá nula 6, plus nula celá 79, plus nula celá 21, plus nula celá 30, plus nula celá 26... To máme spolu tri celé a 45 stotín percenta...“

Tváril som sa asi dostatočne nechápavo, keďže mi začala vysvetľovať: „Spočítala som percentuálne zisky deviatich národných straníčok a hnutí z celkového počtu tridsaťjeden záujemcov o Brusel, ktorí sami o sebe nedosiahli ani len jedno percento, dovedna by mali 3,45 percenta, pričom tieto straníčky dovedna uväznili 34 513 hlasov.“

„Ani to by im  nestačilo na mandát,“ mávol som rukou. 

„Keby sa však ich percentá a hlasy spočítali s jednou dvojpercentnou stranou, hneď by bol ďalší írečitý Slovák v europarlamente.“

„To hej, ale egoizmus vodcovských typov Slovákov je taký veľký, že každý z nich radšej bude predsedom strany s výtlakom od 0,06 do 0,79 percenta, ako druhým či tretím v zoskupení s 3,45 percentami. Ale čo už s tým, keď našinci sa nevedia uskromniť s menším válovom vo väčšom meste, ale za každú cenu chcú byť prví pri najmenšom válove... A potom je to tak, že pri stretnutí dvoch Slovákov vzniknú tri politické strany.“

„Treba napodobniť liberálov, akokoľvek by sme nemali radi ich  nápady,“ radila mama. „Pozri synu, ako ťahajú za jeden povraz, ten čo nevie povedať „r“ je im ešte aj hovorcom!“

„A zaviesť povinné voľby pod hrozbou pokuty ako v Belgicku?“ uškrnul som sa. „To sa u nás nikdy nepodarí.“

„Ak sa nezjednotia naši malí, bude to veru nevyhnutnosť...“

„... ktorej sa nikdy nedočkáme. V skutočnosti preto, že pri národe s takým konzervatívnym profilom, ako je náš, mocní a bohatí liberáli to nikdy nedovolia.“

„A oficiálne to odôvodnia tým, že by došlo k prudkému ohrozeniu našej tak tvrdo vybojovanej demokracie a slobody!“ smiala sa napokon mama.