VOLEBNÁ ARÉNA

Hoci sa o úrad hlavy štátu budú na Slovensku usilovať kandidáti až na jar roku 2019, vrece s ambicióznymi uchádzačmi sa roztrhlo už pred začiatkom letnej uhorkovej sezóny.  Prezidentské voľby sú obvykle v demokratických spoločnostiach vážnou i serióznou politickou udalosťou, hoci ich zväčša sprevádzajú rôzne extempore i diskutabilné, ba aj úsmevné prejavy politických súperov. Vraví sa, že bez zábavy sú ľudia smutní... A veru, zdá sa, že po vyhláseniach terajšieho prezidenta Andreja Kisku aj bývalých premiérov (a už aj neúspešných kandidátov na post hlavy štátu) Roberta Fica i Ivety Radičovej, že do volebnej arény tentoraz nenastúpia, bude priama voľba predstaviteľa republiky skôr len ľudovým rozptýlením. Akýmsi predskokanom pred májovými Majstrovstvami sveta 2019 v ľadovom hokeji v Bratislave a Košiciach. Chtiac-nechtiac sa tak ponúka niekoľko porovnaní.

Narcisti aj kšeftári

Pravda, tréner hokejovej reprezentácie SR Craig Ramsay má ešte na oznámenie nominácie dostatok času. Isté však je, že na svetovom šampionáte nebude za náš národný tím štartovať svetová elita zastúpená takými menami ako Marián Hossa, Marián Gáborík, Zdeno Chára, Richard Pánik, Tomáš Tatar, Andrej Sekera, Tomáš Jurčo alebo Jaroslav Halák. Verím však, že realizačný tím generálneho manažéra Miroslava Šatana pomôže hlavnému koučovi zostaviť dôstojný káder, ktorý potvrdí  príslušnosť Slovenska k svetovej hokejovej elite.

Ak by sme sa však pozreli na mená tých, čo sa do polovice júna „prihlásili u súdruha Žinčicu, lebo zatiaľ neboli ešte slovenským prezidentom“..., isto by takýto tím vypadol rovno až do C-kategórie...

V základnej zostave by z tých doterajších trinástich mohli zahrať iba Eduard Chmelár, František Mikloško, Štefan Harabin, Béla Bugár a Marian Kotleba. Ostatní prihlásení do reality šou „Slovensko sa modlí za prezidenta“ ako Oskar Fegyveres, Zuzana Čaputová, Milan Krajniak, Robert Mistrík, Radovan Znášik, Juraj Zábojník, Róbert Švec či Bohumila Tauchmannová by neobstáli ani len v úlohe „nosičov vody“. Lebo sú to účeloví stand-upoví komici, narcisti alebo obchodníci. Kšeftári kalkulujúci so svojim zviditeľnením sa a s predajom odstúpenia v prospech konkurenta.

Čaká sa teda na mená lídrov či strelcov do prvej päťky, ktoré sa môžu vynoriť zrejme až po školskom zvonení. Ale ani nemusia. Veď sa vraví, že každá krajina má takého prezidenta, akého si zaslúži! Po tom, čo sa v krajine pod Tatrami stalo vo februári 2018 a po tom, čo sa dialo na „slušných“ námestiach slovenských miest, po tom, čo sa deje v parlamente i na našich – traktormi okupovaných – cestách doteraz, mal by sa víťazom reality šou stať pravdepodobne Tom Nicholson. Takého prezidenta by si totiž zaslúžili všetci pouliční a treťosektoroví kádrováci. Všetci tí, ktorí na každého občana tejto republiky zhromažďujú i prechovávajú špinu a diskreditačné materiály.

Eso v rukáve

Politické strany však nedisponujú humorom. Preto zrejme budú počas letných prázdnin horúčkovito uvažovať, aké eso zo svojho rukáva vytiahnuť, aby ohúrili voliča. Žiaľ, také na Slovensku momentálne nežije. Ak som už zvolil prirovnanie najbližších prezidentských volieb k hokeju, naporúdzi je ešte jedno. Spomínate si na organizovaný a účelový bojkot 52 hokejistov voči národnému tímu s trénerom Zdenom Cígerom v období boja o prezidentský hokejový trón v roku 2015 a 2016? Tentoraz by sa mohlo udiať dosiaľ nevídané. Ak by tréner vyhlásil bojkot nespôsobilému mužstvu. V prezidentských voľbách je totiž trénerom národ. A ten by musel myslieť aj konať inak ako doposiaľ.

„Slovenská republika dospela do stavu, keď sa toľko spomínané budovanie dôvery v štát nedá začať ani výmenou vlády, ani prijatím čiastkových zákonov, ani zmenou administratívnych pravidiel, ale len tak, že si tento štát doslova založíme odznova: prijatím novej ústavy a ustanovením druhej republiky. Nová ústava (ktorá musí byť schválená v referende ako základný zákon štátu) by mohla nielen zmieriť rozdelenú slovenskú spoločnosť, ktorej časť je stále frustrovaná spôsobom rozdelenia Česko-Slovenska, ale aj zosumarizovať doterajšie skúsenosti poznačené príliš častými, až nedôstojne rýchlymi ústavnými zmenami. ... Potrebujeme vytvoriť efektívny systém mocenských bŕzd a protiváh, ktorý je základom budovania akejkoľvek dôvery v spravodlivosť, demokraciu a právny štát.“ Takto načrtol svoju víziu jeden z prezidentských kandidátov Eduard Chmelár vo verejne prednesenej Tieňovej správe o stave Slovenskej republiky 14. júna 2018 v Primaciálnom paláci v Bratislave.

Vírus svetoobčianstva

Na rozdiel od bábkového prezidenta Andreja Kisku, ktorého predvídateľná, spolitizovaná Správa o stave republiky prednesená deň predtým v parlamente ničím neprekvapila, Eduard Chmelár pôsobí ako mierotvorca: „Som presvedčený, že ambíciou Slovenska by malo byť dosiahnuť skôr 2 percentá výdavkov na vedu a výskum, čo je priemer EÚ, ako dosiahnuť 2 percentá na armádu. Reforma nášho školstva, ktoré za vlády Márie Terézie určovalo trendy v celej vyspelej Európe, no za 250 rokov sa v ňom nič podstatné nezmenilo, nie je len vecou peňazí. ... Slovensko patrí medzi štáty OECD s najnižšími výdavkami na vzdelávacie inštitúcie v pomere k HDP. Predbehlo nás nielen Rusko, ale aj Čile, Argentína či Mexiko. Ešte horšie sme na tom s platmi učiteľov, ich úrovňou sa približujeme k Senegalu. S výdavkami na úrovni Latinskej Ameriky a s platmi na úrovni Afriky nemôžeme dosiahnuť úroveň západnej Európy.“

Zdá sa, že súčasná rozdelená spoločnosť Slovenskej republiky stratila sebaobranné mechanizmy. Je nakazená vírusom nenávisti, odporu, svetoobčianstva, Majdanom a otrávená zhnitým liberalizmom v predsmrtnej agónii.

Takže zázrak nečakajme. Namiesto toho, aby sa najsilnejšie strany rozhodli podporiť výrazného a ničím nezaťaženého nezávislého kandidáta, budú chcieť tradične napínať svaly a falošne nás presviedčať o ich neomylnom recepte na choroby spoločnosti a o supermanovských schopnostiach svojho partajného nominanta. Opäť sa prihlásia dve desiatky kandidátov navzájom si kradnúcich a trieštiacich hlasy voličov. A potom príde vo finále mohutné masírovanie mainstreamových hejterských médií nabádaním voličov na osvedčenú „voľbu menšieho zla“... Majitelia stávkových kancelárií si mädlia ruky a už teraz leštia trezory.

Takže akého prezidenta si Slovensko zaslúži? Takého, akého si (po Kiskovi) v priamej dvojkolovej voľbe zvolí na jar v roku 2019. Požijeme, uvidíme...