VRÁTIME SLOVENSKU KORUNU

Bez peňazí by zrejme padla obloha na zem. Boli, sú a budú – navždy a večne? V roku 2010 uviedla Slovenská televízia (vtedy ešte aj s veľkým „S“, aj s malým „s“) sedemdielny dokumentárny seriál podľa môjho scenára pod názvom Navždy a večne. Každá časť sa začínala povzdychom: „Zlato, bohatstvo, majetky, moc, sláva, to všetko súvisí s peniazmi. Existuje tisíc názorov na peniaze. Ľudia ich zvelebujú i zatracujú. Bez peňazí sa však žiť nedá.“ A seriál sa končil konštatovaním, že peniaze prinášajú šťastie iba v dvoch prípadoch: ak ich darujete, alebo ak obdarujú vás.

Toto vyznávam aj teraz. A ešte sa usilujem pamätať si, že raz aj mne nad hrobom budú spievať: „Kam sa podela túžba po márnostiach? Kdeže je zhon za časným majetkom? Kde je zlato, kde je striebro?“ Aj tu, ako pri všetkom inom, platí zásadný princíp: všetko s mierou.

Isteže, detstvo poznamenáva životné osudy zásadným spôsobom – práve preto sú v „móde“ také reformy vzdelávacieho systému, teda školstva, ktoré vedú k jeho úpadku. Ja som už v ranom detstve „zberal peniaze“, nenechal som na zemi žiaden päták, poctivo som zdvihol zo zeme aj desaťhaliernik, v časoch môjho detstva mali cenu aj päťhalierniky, ale aj jednohalierniky. Obyčajný linajkový zošit stál 36 halierov. Už vtedy boli otec a dedo hrdí na šetrnosť svojho syna a vnuka a predpovedali mi „peňažnícku“ budúcnosť. Kňaz Koromház, rodák z Udavského, ktorý v Čičave vyučoval náboženstvo, ma pohladil po vlasoch (vtedy som ich ešte mal): „Marianus, bude raz z teba minister financií.“ Nemal pravdu, nebol som ministrom financií, iba námestníkom.

Symbol štátu

Námestníkom ministra som sa stal tak, že vtedajší prvý ponovembrový minister financií Michal Kováč urobil medzi zamestnancami ministerstva anketu: „Koho navrhujete...?“, a tak prvý (a aj posledný) raz – písal sa január 1990 – rozhodovali o funkciách na ministerstve financií jeho pracovníci. A o dva roky sa mi „ušla“ úloha byť pri zakladaní Národnej banky Slovenska a pri zrode slovenskej koruny. Boli to časy, keď sa písali dejiny, bolo treba konať s rozumom a rázne.

Podľa symbolov na bankovkách i minciach išlo o menu národnú a kresťanskú. Portréty Štefánika, Hlinku, Štúra, Bernoláka až po Pribinu v istom zmysle nahrádzali mladým nedostatky vo vzdelaní, denne mali „v rukách“ osobnosti, ktoré písali slovenskú históriu. (Dokonca aj Madonu, čo nešlo vtedy do hlavy Františkovi Mikloškovi: „Patrí sa chytať Madonu denne do rúk?“ – pýtal sa.) A keď sa v rukách českej speváčky Kratochvílovej pri príchode na Slovensko ocitli naše peniaze, povedala, že ona chce „peníze a né svaté obrázky“. A keďže existujú vo svete isté kruhy, ktoré symbolom veľmi dobre rozumejú, slovenská koruna musela „zmizet“. Veď boli v tom čase – v roku 2009 – ale i neskôr napríklad Česi menej pripravení na vstup do eurozóny ako my?

Vtedajšia viceguvernérka NBS Elena Kohútiková (hlavná poradkyňa donedávna „úspešného“ premiéra Hegera) sa pri 25. výročí NBS priznala, ako výdatne a úspešne masírovala spolu s Ivanom Šramkom slovenské duše a mozgy po obciach a mestách, aby presvedčili národ – a oni ho presvedčili – o užitočnosti eura. A potom dobiedzala do vtedy (rok 2018) aktuálneho českého guvernéra Jiřího Rusnoka, kedy už aj Česi prijmú euro. A Rusnokova odpoveď? Česi si ctia názor národa a nesnažia sa ho zmeniť. Česi na rozdiel od Slovenska, aj keď majú rovnako otvorenú ekonomiku, úspešne zvládajú vlastnú menu, ktorá je dôležitým nástrojom riadenia ekonomiky i symbolom štátu, takže o eure vlastne dosiaľ zatiaľ nešpekulujú.

 

 

Marián Tkáč kandiduje na poslanca NR SR za stranu Kotlebovci ĽSNS z číslom 13.

Kampaň za euro

Práve z úst Kohútikovej vyšla pri kampani za euro veta, že jeho prijatím automaticky vzrastie slovenský HDP o jedno percento. Neviem, odkiaľ to mala. A výhodou mal byť aj hrdinský pocit – my Slováci platíme takými istými peniazmi ako Nemci či Francúzi, a tiež úspora na zmenárenskej činnosti. A prílev zahraničných investícií po tom, čo sme sa všetkého cenného vrátane bánk pomerne lacno zbavili.

Euro nám však nielen vzalo nástroje menovej politiky (kurz meny, základná úroková miera), ale obmedzilo aj fiškálnu (rozpočtovú) politiku. S eurom ťažko budeme môcť napríklad kúpiť naspäť energetické podniky, a tým zabezpečiť trvalý vplyv štátu na ceny energií, pretože ohrozíme rozpočtový deficit – tri percentá HDP. Tri percentá veľkí, napríklad Taliani či Francúzi, ktorí spolu s Nemcami riadia eurozónu, samozrejme, nemusia rešpektovať. A my tiež nie iba vtedy, ak ide o také „bohumilé“ aktivity ako špáranie sa ľuďom v nosoch (testy na COVID-19) či očkovanie a s ním spojené lotérie, alebo uplácanie pospolitého ľudu. V tom sa vyznamenal vtedy aktuálne minister financií Igor Matovič, on z cudzieho chcel a naďalej by chcel rozdávať oné päťstovky, na čo úspešne lanári spoluobčanov, obyčajných ľudí z osád.

A práve tieto dva faktory: nemožnosť vlastnej menovej politiky (hlas slovenského guvernéra v rámci ECB má, obrazne povedané, hodnotu 0,7 percenta, čo je podiel Slovenska na európskom HDP) a šafárenie s rozpočtovými výdavkami (tu zarátajme popri covidmíňaní aj míňanie vo vzťahu k vyzbrojovaniu Ukrajiny) priviedli Slovensko tam, kde je. Druhý najchudobnejší štát v EÚ a štát s najvyššou mierou inflácie v tomto spolku.

Marionetky v rukách Bruselu

Chcete počuť riešenie? Vrátiť sa k slovenskej korune a nedopustiť, aby nám zase, teda naďalej, vládli hlupáci navyše ako marionetky v rukách Bruselu a istej ambasády za plotom. Jednoducho – treba odísť zo spolku, ktorý sa namiesto podpory voľného obchodu a ekonomiky venuje diktovaniu kultúrno-biologicko-ideologického správania občanov svojich členských štátov. Aby sa tak stalo, musíme sa prestať báť a nepočúvať napríklad Tomáša Tarabu z SNS (či Život NS?), ktorý straší národ clom na dovážané a vyvážané tovary. Našim občanom nielen on, ale aj tí, ktorí nechcú o nečlenstve Slovenska v EÚ ani počuť, akosi zabúdajú povedať (a možno to ani sami nevedia), že popri EÚ existuje aj EZVO (Európske združenie voľného obchodu), kde sú momentálne štyri štáty – Švajčiarsko, Nórsko, Lichtenštajnsko a Island, ktoré je prepojené so štátmi EÚ v takzvanom Európskom hospodárskom priestore (EHP). A v EHP je pohyb tovaru, služieb, ľudí i kapitálu rovnako voľný pre členov EÚ i členov EZVO, ktoré má navyše bilaterálne obchodné dohody s asi 60 štátmi sveta. Ak by sme sa stali členmi tohto spolku (spolu s Maďarmi, Poliakmi i Čechmi, o ktorých, ako som čítal, sa už uvažuje, o Slovensku zrejme „vinou“ eura zatiaľ nie), náš tovar by nebol „obťažený“ clami. Akurát by sme prišli o – diktát Bruselu. Ženeva, ako sídlo EZVO, sa do kultúrno-ideologicko-biologických otázok členským štátom nemieša.

Zrejme peniaze v akejkoľvek podobe budú navždy a večne. No my sme boli pri zrode slovenskej meny a budeme aj pri jej návrate. Isteže, veľa závisí od 30. septembra.

Autor je kandidát na poslanca NR SR za stranu Kotlebovci ĽSNS