VŠETKO ZA NÁROD

Od narodenia Boženy Slančíkovej-Timravy uplynulo v októbri 150 rokov

Foto TASR/ARCHÍV
Dátum 30.10.2017

Vystihoval ju famózny pozorovací talent a odvaha pomenovať veci pravým menom. Svojím ostrým perom majstrovsky opisovala charakteristické črty ľudských pováh a ťala do živého, vďaka čomu si neraz vyslúžila nepriazeň okolia. Božena Slančíková-Timrava nebola len geniálna spisovateľka, ale predovšetkým žena zmietajúca sa medzi túžbou milovať nehynúcou láskou toho správneho muža a snahou bojovať za lepšie postavenie slovenského národa. Napokon zvíťazil národ, pred ktorý postavila zrkadlo v podobe svojich poviedok a noviel.

S literatúrou v krvi

Rok 1867 v našich končinách rozhodne nepatril k najfádnejším. Vo februári nastalo Rakúsko-uhorské vyrovnanie, v júni bol za uhorského kráľa korunovaný František Jozef I. a 2. októbra sa farou v Polichne rozozvučal detský plač. Nie prvýkrát, nie naposledy a nie jednohlasne. Evanjelickému farárovi Pavlovi Slančíkovi a jeho o viac než desaťročie mladšej manželke Eve Márii totiž do rodiny pribudli dvojičky Bohuslav a Božena. O tom, že na fare bolo stále veselo, svedčí najmä fakt, že Slančíkovci vychovávali 11 detí. Možno i preto sa národne uvedomelý otec rozhodol poskytnúť im základné vzdelanie doma a do mestských škôl ich posielal len kvôli zdokonaleniu nemeckého a maďarského jazyka a nadobudnutiu obratnosti v spoločenskej komunikácii. Božena sa vďaka tomu ocitla v Banskej Bystrici, kde absolvovala štvrtú triedu meštianskej školy. Už beztak hĺbavé a introvertné dievča sa zo štúdií vrátilo ešte viac pohrúžené do seba a čoraz väčšiu lásku objavovalo v literatúre. Tá bola u Slančíkovcov vo veľkej obľube – čítali sa všetky noviny a diela predovšetkým slovenských literátov. Božena milovala Hviezdoslava, ale nepohrdla ani Vajanským či Kukučínom. Zakrátko však neostala len pri čítaní a keď boli domáce práce hotové, potajomky sa venovala čoraz obľúbenejšej aktivite – písaniu.

Menejcenná

Skromnosť jej spočiatku nedovolila s niekým sa o svoje diela podeliť a všetky skončili skôr či neskôr v šuplíku. Prispievala len do rodinného rukopisného časopisu Ratolesť, ktorý Slančíkovci vydávali pre svoje vlastné potešenie. Zachovalo sa len jeho prvé číslo, v ktorom Božena – už pod pseudonymom Timrava – uverejnila báseň Ratolesť a nedokončenú prózu Na vrchoch. V Timravinej ostýchavosti pred vonkajším svetom však nebola len skromnosť. V autobiografickom diele Všetko za národ odkryla v postave Viery Javorčíkovej zákutia vlastnej duše v čase dospievania. Od sebaistej a oslňujúcej devy, akou by sa rada stala, bola totiž na míle vzdialená. Pred čitateľom sa odhalila v podobe zakríknutého, bojazlivého dievčaťa, zatieňovaného krajšími a šikovnejšími sestrami. Jej vnútorný boj s pocitom menejcennosti a zbytočnosti vystihujú slová hlavnej hrdinky Viery: „Len ja som ako handra, ktorú možno i na tú i na druhú stranu žmýkať. A to všetko preto, že si myslím, že je každý viac ako ja.“ 

Podobne ako vo Viere, aj v Božene Slančíkovej sa počas dospievania bili dve túžby – prvá bola po láske, bolestivej a spaľujúcej, celkom inej než tej z rozumu. Zároveň sa však túžila i presadiť a dokázať sebe i svetu, že predsa len dokáže viac než iba potichu stáť v kúte.

Pomalý rozbeh

A nakoniec sa odhodlala. Pod pseudonymom Timrava, ktorý odkazuje na potôčik tečúci cez jej rodný kraj, poslala v roku 1893 poviedku Za koho ísť do Slovenských novín. Téma flirtu a snahy vydať sa, spracovaná s poriadnou dávkou nadhľadu a irónie, nevyvolala priveľký ohlas odbornej verejnosti. Slovenské noviny totiž neboli ľudové, ale provládne, Timrava v nich však aj napriek tomu naďalej publikovala. Postupne tu vyšli jej prózy Darmo, Kandidát ženby, Bude dačo, Na Jurkovej svadbe, Eškut, Zvrchovaný čas či Katera, ako aj rozšírený text básne Ratolesť. V roku 1895 upozornil Michal Laciak, manžel jej sestry Ireny, na tvorbu svojej švagrinej Slovenské pohľady. O rok neskôr vyšla práve tu jej novela Pomocník, ktorá si vyslúžila prvý vážnejší kritický ohlas. A čitatelia? Tí ju buď milovali, alebo nenávideli. Väčšina dokázala oceniť výstižnosť, s akou zachytila najcharakteristickejšie črty ľudskej povahy. Úderne odhaľovala najmä negatívne vlastnosti a nebála sa vysmiať spoločnosti priamo do tváre – teda aspoň na papieri. Z jej prirodzenej ostýchavosti totiž ani vekom neubudlo, práve naopak. Nerada rozprávala, o to pozornejšie však počúvala a sledovala. Napriek slabému zraku, ktorý sa vekom ešte zhoršoval, videla ľuďom až do duše. To sa prejavilo i pri jej vrcholnej novele Ťapákovci, ktorá vyšla v roku 1914 a ostro kritizovala zaostalý a ľahostajný život nejednej sedliackej rodiny.

Slabosť pre gaunerov

S jej pracovnými úspechmi priamo úmerne stúpali neúspechy v partnerskom živote. Odmietala sa vydať z rozumu a to i napriek tomu, že ako slobodná žena bojovala s finančnými problémami. Možno už v mladosti tušila, že ostane sama, predsa len však túžila po veľkej láske. Bohužiaľ, úslužní mládenci si jej srdce získať nedokázali. Fascinovali ju „zlí chlapci“, čo zrejme vyplývalo z jej nedostatočného sebavedomia. Hoci navonok bola chladná a cudná, predsa len sa i ona šialene zamilovala. Zhubnou láskou zahorela k ľahtikárskemu čiernovlasému a čiernookému učiteľovi Jozefovi Čipkayovi. Spoznala ho už počas života v Ábelovej, kam sa po smrti otca presťahovala z rodného Polichna. Vedela, že to nemôže vyjsť – bol mladší, rád si vypil a miloval poľovačky. Nebol to zlý človek, v ničom sa však naňho nedalo spoľahnúť a podľa jeho sestry Márie to bol veľký čudák. Práve za priateľkou Máriou, ktorá žila s Jozefom v jednej domácnosti, chodievala Timrava takmer každý deň, len aby mala milovaného denne na očiach. Z lásky k nemu sa dokonca vyznala v niekoľkých svojich dielach, kde ho opisuje tak ako všetky svoje postavy – triezvo, miestami až kruto. Venovala mu pesničku Príď, Bacúr, prídi k nám a Čipkayov charakter zapožičala i učiteľovi Čiernemu v poviedke Všetko za národ, ktorý sa trochu ľahkovážne zahrával s citmi Viery Javorčíkovej. V závere poviedky akoby autorka sumarizovala svoj život prostredníctvom Viery: „Viera sa nevydala. Neumrela, hoci prišla i ľúbosť, taká, akú si sama žiadala. Láska, ktorá bola desná ako búrka, strašná ako príval, ničiaca ako požiar. Tá zobrala jej ruže z líc, hladkosť čela, mladosť postavy – lebo bola k nehodnému. Víchor prestal, búrka stíchla, požiar zhasol, a teraz Viera píše rozprávky a – slúži národu...“

Jeseň života prežila Božena Slančíková-Timrava v Lučenci u svojej netere Zlaty Petrivaldskej, dcéry brata Bohuslava. Milovala deti a absenciu vlastných si vynahrádzala spoločnosťou neterí a synovcov. Varila im, piekla a neváhala sa ísť s nimi i zabávať. V roku 1947 jej mesto Lučenec udelilo titul národnej umelkyne, spojený s finančnou odmenou a čestným dôchodkom. Z týchto peňazí založila nadáciu na podporu študentiek z chudobných rodín. Umrela o štyri roky neskôr – 27. novembra 1951, len niekoľko mesiacov po smrti svojho brata Bohuslava, s ktorým ju po celý život spájalo silné puto.