VYMÝVANIE MOZGOV

Denník N vydáva ďalšiu zo svojich vzdelávacích príručiek pre študentova učiteľov

Foto REDAKCIA
Dátum 25.02.2019

V marci 2019 vydáva Denník N (Neznámy, Nenávistný, Nenašský, Nebotyčný... písmenko „N“ má „nebotyčne“ veľa významov) ďalšiu zo „svojich vzdelávacích príručiek“ pre študentova učiteľov. A šup s nimi do škôl! Ak však u nás platia zákony, vyučovacie príručky schvaľuje poverený štátny orgán, kam Denník N zatiaľ nepatrí. Či už?

„Po publikáciách o konšpiráciách, kritickom myslení, médiách a ČSR sa budeme najbližšie venovať téme slovenského štátu,“ chvália sa Enčáci. Majú pravdu, „slovenský štát patrí medzi najkontroverznejšie obdobia našich dejín a jeho odkaz dodnes ovplyvňuje našu spoločnosť a politiku“, a študenti by mali dostávať naozaj viac informácií, „aby tejto etape našich dejín rozumeli lepšie“. No mali by to byť informácie objektívne, aby si študenti mohli pravdu vybrať.

Mútenie vody

Môžeme však veriť v objektívnosť tohto plátka, keď už informácia o vydaní príručky je akási čudná: „Denník N pripravuje príručku na vlastné náklady, zároveň ale redakcia zbiera peniaze, aby ju mohla vytlačiť a zadarmo distribuovať medzi tisícky slovenských študentov,“ lebo „čím viac peňazí sa podarí vyzbierať, tým viac škôl a študentov príručku dostane“.

Ak to berieme doslovne (a ako inak?), príručka vyjde „na vlastné náklady“, ale „redakcia zbiera peniaze“, a dostane ju kto: študenti či školy? Lebo veď „pri štarte zbierky sa o príručky hlásilo 300 škôl“ – znamená to, že poslali na ne tie školy peniaze, a ak áno, skade ich vzali? Ale „mútenie vody“ pokračuje: „Publikácia bude mať minimálne 76 strán, s jej doručovaním začneme v marci. V mene obdarovaných škôl ďakujeme za každú podporu... Otvárame však aj nové kolo prihlasovania pre ďalšie (školy). Prihláste aj svoju školu a ak sa nám podarí vyzbierať dostatok financií, vzdelávaciu príručku bezplatne doručíme aj k vám.“ (Termín je 25. február.)

Nezáujem štátu

Takže školy dostávajú či dávajú? Ale otázka ešte závažnejšia: robia niečo príslušné orgány tohto štátu pre to, aby sa do škôl dostávali objektívne informácie? Alebo si môže hocikto, teda aj hociktoré súkromné noviny, zaplavovať naše školy hocičím?

Mal by vstúpiť do hry štát. Aký však štát má národ, ktorý je holubičí? Národ, ktorý jevďačný – ak mu niekto nasype zrno, zhŕkne sa okolo jeho nôh a zobe a zobe. Sme aj vystrašení – ak niekto silno tleskne rukami, rozpŕchneme sa na všetky strany. Ale sme aj svárliví, krutí: ak je na rímse komína miesto pre šesť holubov, toho siedmeho uďobeme, až spadne do toho komína. A sme aj odvážni, až keď už nám nič iné neostáva.

Zrno, ktoré ponúka „Neznámy denník“, je zrejme jednostranne „modifikované“, lebo tí, ktorí platia noviny so záhadným „N“, dobre vedia, že Slovač im bude obskakovať okolo nôh, a tak sypú, sypú... Náš holubičí štát by asi mal silno tlesknúť, aby sme nabrali odvahu a v záujme objektivity a vyváženosti informácií konali. Aj holuby si zaslúžia štát, ktorý plní to, čo plnia všetky súce štátny sveta: byť systémom na udržanie národa.