VÝNOSNÝ BIZNIS KISKOVCOV

Odchádzajúci prezident si svoju kampaň možno platil z čiernych peňazí

Foto TASR/MICHAL SVÍTOK
Dátum 14.06.2019

Prezident Andrej Kiska bol v uplynulom období obviňovaný v súvislosti s viacerými kauzami: známa je záležitosť s pozemkami pod Tatrami či problémy jeho firmy s krátením daní a neoprávnenou vratkou DPH. Do tohto radu podozrení nedávno pribudlo ďalšie. Aktivisti Ladislav Uhlár a Ľubomír Špacír tvrdia, že zo súdneho konania, ktoré prebehlo na Okresnom súde v Prievidzi, vyplýva, že firma bratov Kiskovcov zrejme v rokoch 2012 – 2013 podnikala načierno, keď pod hlavičkou inej firmy mohla na úrok požičiavať ľuďom vlastné peniaze, pričom sa na podvode mala podieľať aj talianska banka VÚB. Tvrdia tiež, že takto preprané peniaze mohli byť použité na financovanie Kiskovej prezidentskej kampane.

Podivné úvery

Quatro finančné domy patriace spoločnosti Consumer Finance Holding, a. s. (ďalej len CFH), dlhodobo poskytovali klientom pôžičky. V roku 2012 však táto firma, nevedno prečo, začala tento biznis robiť cez sprostredkovateľa, spoločnosť KTAG, s. r. o. (ďalej len KTAG), patriacu Andrejovi Kiskovi a jeho bratovi Jaroslavovi. Z hľadiska CFH išlo o úplne nepochopiteľné rozhodnutie: na svoj úkor, na svojom fungujúcom biznise, vo svojich priestoroch a cez svojich zamestnancov dať príležitosť zarábať cudzej firme ako sprostredkovateľovi. Hoci vtedajší predseda predstavenstva CFH, Ing. Jaroslav Kiska, starší brat nášho prezidenta, by nám možno vysvetlil, že to rozhodnutie vlastne nebolo až také úplne nepochopiteľné, ktovie... Pracovníci Quatro finančných domov, čiže zamestnanci CFH, sa vtedy stali zamestnancami KTAG a oficiálne mali v mene CFH sprostredkúvať úvery. Fungovalo to takto: klient prišiel do Quatro finančného domu, požiadal o úver, zamestnanci urobili sprostredkovateľský servis, poslali to vedeniu na schválenie, podpísali sa papiere, zamestnankyňa vybrala z bankomatu peniaze a odovzdala ich klientovi. Presne tak to bolo aj v prípade istej klientky, o ktorom bude reč v nasledujúcich riadkoch.

Čas plynul, CFH sa medzitým zlúčila s bankou VÚB, a. s. Spomenutá pani, podobne ako mnoho iných klientov, svoj úver (vo výške dvetisíc eur, ale to nie je podstatné) nesplácala. Po neúspešných výzvach na zaplatenie sa prípad nakoniec dostal až na súd, kde ju VÚB ako nástupkyňa CFH žalovala, že nespláca úver. Pojednávanie sa konalo vo februári 2019 na Okresnom súde v Prievidzi. Obžalovanú dlžníčku zastupoval Ladislav Uhlár, obhajca a aktivista, ktorý sa problematike nebankových subjektov venuje už nejaký čas. To, čoho sa dočkal na pojednávaní, by nezainteresovaného pozorovateľa prekvapilo: na súde právnici žalujúcej strany aj sudkyňa tlačili žalovanú stranu do dohody, že vec je premlčaná. Znie to podivne, ale právnikom VÚB (CFH) vôbec nešlo o to, aby im klientka zaplatila dlžobu, ale naopak, veľmi im záležalo na tom, aby sa celá vec hlavne rýchlo a bezbolestne uzavrela. Ale prečo?

Pokus o švindeľ

Bolo by sa to všetko veľmi diskrétne a rýchlo vybavilo, tak ako celý dlhý rad podobných konaní s mnohými neplatičmi predtým, nebyť obhajcu Uhlára. Mohol by byť spokojný, veď jeho klientka nemusela zaplatiť. Ibaže on sa rozhodol do veci vŕtať a prišiel s argumentáciou, ktorá celý prípad posunula do úplne inej roviny: tvrdil, že ak zamestnanec KTAG, s ktorým bola podpísaná uzavretá zmluva, fyzicky vybral z bankomatu peniaze a dal ich tej klientke, tak potom v zmysle zákona ten úver poskytla KTAG a nie CFH. Podľa Uhlára je poskytovateľom úveru zo zákona ten, kto fyzicky poskytne úver, bez ohľadu na to, odkiaľ peniaze má. A preto podľa neho žalujúcou stranou v spore mohla byť jedine KTAG a nie CFH (VÚB). V tejto súvislosti Uhlár upozorňuje, že KTAG nemala a nemá živnosť na poskytovanie úverov, teda nesmela túto činnosť vykonávať. Sudkyňa odročila pojednávanie a požiadala žalujúcu stranu, aby preukázala splnomocnenie, na základe ktorého KTAG vyplatila úver, zmluvu, na základe ktorej KTAG tie úvery sprostredkúvala, a aby preukázala detaily tej platby cez bankomat, z akého účtu vlastne peniaze išli. A od tej chvíle sa začali diať zaujímavé veci.

Uhlár rozpráva, čo sa dialo ďalej: „Ukázalo sa, že VÚB nevie zdokladovať svoje tvrdenie, že platba išla z účtu CFH. Do svojho vyjadrenia právnici VÚB napísali, z ktorého účtu to údajne malo ísť a predložili výpis z účtu. Ibaže, čuduj sa svete, na tom výpise bolo uvedené celkom iné číslo účtu, než je účet CFH, z ktorého tvrdili, že platba išla! A nielen to: klientka navštívila finančný dom 6. novembra 2013, a hneď aj dostala peniaze, ale ,doklad‘, ktorý VÚB súdu predložila, je až z 8. novembra 2013. A na dôvažok, ten výpis sa ani netýkal výberu v hotovosti, ale akéhosi bankového prevodu. Právnici VÚB teda celkom bezočivo podstrčili súdu papier, o ktorom azda školácky naivne dúfali, že si ho sudkyňa ani protistrana neprečítajú. Z uvedeného je zjavné, že peniaze, ktoré zamestnankyňa KTAG vybrala z bankomatu, nešli z účtu CFH. Ale kto potom je majiteľom účtu vo VÚB, z ktorého sa úvery poskytovali? Sú to Kiskovci? To zistí až NAKA, ktorá sa vecou začala zaoberať.“

Nápadne nevýhodná zmluva

Tým sa však zábava iba začína: Uhlár upozorňuje na ďalšiu zaujímavú vec, ktorou je sprostredkovateľská zmluva medzi CFH a KTAG, na ktorú sa žalujúca strana odvolávala. Táto zmluva však hovorí o niečom celkom inom – je tam iba reč o spravovaní a reklame, za ktoré má CFH mesačne platiť KTAG 13-tisíc eur. Bola teda KTAG vôbec sprostredkovateľom? Podľa zmluvy medzi klientom a CFH o pôžičke áno, pretože tam KTAG figuruje ako sprostredkovateľ... Okrem toho, zmluva medzi CFH a KTAG bola podpísaná 1. februára 2012, ale podľa Obchodného registra aj podľa výročnej správy mohla KTAG začať vykonávať podobnú činnosť až 29. marca 2012.

Ešte podozrivejšia je iná vec: vo svojej finančnej správe za rok 2013 KTAG píše, že sa firme veľmi dobre darí, že nabrali nových zamestnancov a že tri štvrtiny z celkového počtu 51, teda okolo 40 ľudí pracuje ako sprostredkovatelia. Ale z čoho ich KTAG platila? Ak si zrátame mzdové a odvodové náklady na jedného zamestnanca, aj pri minimálnej mzde to mesačne vychádza na niekoľko desiatok tisíc eur. Ako sme však spomínali, podľa zmluvy mala KTAG dostávať od CFH iba paušálnu odmenu 13-tisíc eur. Samozrejme, náklady na zamestnancov si firma dala do nákladov, výsledkom čoho bola masívna strata na konci účtovného roka. Ale ak vo výročnej správe firma spomína, že sa jej veľmi dobre darí, potom kde je zisk? Kam sa podel, aký veľký musel byť a z čoho plynul?

V anonymite

Vo výročnej správe KTAG za rok 2013, popri konštatovaní, že sa im veľmi dobre darí a súčasnom konštatovaní vysokej finančnej straty v dôsledku vysokých personálnych nákladov, sa tiež píše, že „KTAG plánuje ukončiť činnosť v oblasti samostatného finančného agenta v sektore poistenia, zaistenia a poskytovania úverov“. Ale prečo, ak to bolo také výhodné? Práve v čase, keď sa pripravovala výročná správa KTAG za rok 2013, Národná rada SR prijala zákon, že od júna 2014 sa už nebudú smieť poskytovať úvery v hotovosti. Kto to myslel s poskytovaním úverov čestne, nemal s tým problém: jednoducho len začal posielať peniaze klientom na účet. Kto však chcel aj naďalej prať peniaze cez úvery vyplácané v hotovosti, tomu ten zákon celkom skrížil plány.

VÚB teda nevedela dokázať ani to, že s KTAG mala vo veci sprostredkovania uzatvorenú zmluvu, súd prehrala, rozsudok nadobudol právoplatnosť a VÚB sa voči nemu neodvolala.

Prečo by niekto tajne dával ľuďom vlastné peniaze, tváriac sa, že sú to peniaze inej firmy? Jedna možnosť by tu bola: mohol to byť napríklad šľachetný dobrý anjel, ktorého jediným záujmom je rozhadzovať ľuďom peniaze, aby sa mali dobre (ktorému by neprekážalo, že jeho firma ide každý mesiac do ťažkej straty v dôsledku toho, že zamestnáva niekoľko desiatok ľudí), a ktorý by zároveň bol natoľko skromný, že by to radšej robil v anonymite.

Neoprávnené obohacovanie

Ale Uhlár hovorí, že je tu aj iné vysvetlenie, oveľa prozaickejšie. Ľudia splácali svoje úvery na oficiálny účet CFH. Medzi množstvom iných platieb za ďalšie produkty CFH (hypotéky, financovanie kúpy áut, kreditné karty a pod.) sem prichádzali aj splátky za pôžičky, o ktorých súd vyhlásil, že ich neposkytla CFH, ale ktosi iný. Čo sa dialo s týmito peniazmi potom? Priaznivci konšpiračných teórií by sa priklonili k možnosti, že tieto peniaze potom, ako prišli na účet CFH, sa oprané, spolu so ziskom, presunuli naspäť k ich skutočnému majiteľovi, alebo boli použité na iný účel, už očistené o akékoľvek spojenie s majiteľom – napríklad na financovanie nejakej kampane.

Uhlár hovorí: „Je veľmi pravdepodobné, že tu išlo o poskytovanie úverov načierno, bez platnej živnosti, teda o neoprávnené podnikanie a neoprávnené obohacovanie, a následnú legalizáciu príjmov z trestnej činnosti. V prípade mnohých tisícok takýchto úverov je možné hovoriť o škode veľkého rozsahu, za čo je podľa § 251, odseku 4 trestného zákona sadzba štyri až osem rokov.“ A tvrdí: „Je vysoko pravdepodobné, že práve tieto peniaze boli použité na financovanie Kiskovej prezidentskej kampane v roku 2014.“ Preto Uhlár podal na Andreja Kisku v januári 2019 trestné oznámenie a NAKA sa začala zaoberať činnosťou tejto „podnikateľskej“ skupiny.

Za zmienku azda stojí ešte fakt, že doposiaľ okrem internetového denníka Hlavné správy nijaké médium o tejto veci neinformovalo – akoby ani nestálo za reč vážne podozrenie, že človek, ktorý sa chystá v „tejtokrajine“ prevziať moc, si možno svoju prezidentskú kampaň platil z čiernych peňazí, a že jeho firma možno podniká načierno. Je však možné, že sa raz dozvieme o tejto veci viac zásluhou vyšetrovateľov NAKA.