Z KRESŤANSKEJ LÁSKY

Grünmandlovci prežili len vďaka dobrotivým Gbeľanom

Foto ARCHÍV
Dátum 14.04.2019

„Od začiatku roka 1945 sme počuli v tichých nociach vzdialenú kanonádu. Bola to obrovská ofenzíva Červenej armády – aj keď bol front vzdialený niekoľko sto kilometrov, boli sme nadšení a plní nádeje, že nás konečne oslobodia. Prišla jar roku 1945.“ Úryvok zo svedectva Pavla Grünmandla, ktorý prežil niekoľko rokov svojho detstva skrývaním sa. Len vďaka dobrým ľuďom sa dožil nielen konca vojny, ale i dospelosti. Žiaľ, jeho sestra, babka a ujo už toľko šťastia nemali.

Továrnik

Herman Grünmandl založil v roku 1905 tehelňu v Gbeloch. Dával prácu niekoľkým desiatkam Gbeľanov a bol známy príkladnou starostlivosťou o svojich zamestnancov. Medzi miestnymi mal dobré meno až do svojej smrti v roku 1939. Grünmandlovci sa počas svojho života v Gbeloch priatelili s Johanou Budínovou, ktorá v roku 1939 opustila Gbely a zamestnala sa v dome ich syna Vladimíra a nevesty Bely ako opatrovateľka ich dvoch detí – deväťročnej Gertrúdy a päťročného Pavla. Rodina žijúca v Bratislave mala od začiatku vojny falošné doklady potvrdzujúce ich árijskú príslušnosť, napriek tomu ich však v roku 1942 naložili do transportu vyrážajúceho z Patrónky. Smrti unikli len o vlások vďaka úplatku.

Ochránila ho hádka

Vladimír a Bela rozhodli, že podobnú situáciu už viac nemôžu riskovať. Rozdelili rodinu a zatiaľ čo oni sa schovávali na rôznych miestach v okolí Bratislavy, deti prežili niekoľko mesiacov skrývajúc sa v Krupine. V auguste 1944 sa deti vrátili do hlavného mesta. Grünmandlovci dali Johane peniaze, za ktoré si v bratislavskej Dúbravke prenajala byt a vydávala sa za matku Gertrúdy a Pavla. Deti žili chvíľu takmer normálnym životom. Počas jedného z mnohých pohonov na židov však Gertrúdu chytili práve v prenajatom byte vyčkávajúc na zvyšok rodiny. Možno náhoda a možno osud zariadil, že práve v to ráno sa súrodenci pohádali, a to mladšieho brata zachránilo. Potĺkal sa až do noci medzi panelákmi nevediac, čo sa deje s jeho sestrou, nevediac, že sa tým zachraňuje pred gestapom. Gertrúdu odviedli do koncentračného tábora v Seredi a odtiaľ putovala zrejme do Auschwitzu, odkiaľ sa už nikdy nevrátila. V rovnakom období gestapo odviedlo na smrť aj Gertrúdinu starú mamu Katarínu a jej syna Konštantína.

Návrat ku koreňom

Po tejto hroznej udalosti sa rodičia rozhodli s Pavlom odísť z Bratislavy a hľadať úkryt v rodnej obci Gbely. Vladimír vedel o dobrom mene svojho otca medzi miestnymi obyvateľmi práve vďaka tehelni, ktorá živila mnohé tamojšie rodiny. Prostredníctvom prednostu stanice a zároveň priateľa sa im podarilo nájsť útočisko v rodinách Rehákovcov a Jurkovičovcov. Ľudovít Rehák a jeho manželka Ľudmila, ako aj Ernest Jurkovič so svojou manželkou Annou žili z poľnohospodárstva. Ľudmila s Annou boli sestry a medzi oboma rodinami vládli blízke vzťahy. Ich domy stáli oproti sebe. Obe rodiny po súhlase pomôcť rodákovi z obce urobili skrýšu. Zamurovaním izby a dômyselným rozmiestnením nábytku vytvorili priestor, ktorý bol vhodný na schovávanie prenasledovaných. Hoci ich hlavný úkryt bol u Jurkovičovcov, Grünmandlovci sa skrývali raz tu, raz tam. Rodičia vychádzali von len v noci, ale Pavol sa často hrával vonku. Ako dospelý si spomenul, že k nemu viackrát pristúpil niekto z obce s tým, že vie, kto je a kde sa skrývajú jeho rodičia. On však otcovi nikdy nič neprezradil, pretože sa ako dieťa nechcel viac sťahovať a vzdať sa slobody na ulici. Až po mnohých rokoch si uvedomil, že hoci celá dedina vedela o ich úkryte, nikto ich nikdy neudal.

Zvládli sme to

Ku koncu vojny vtedy už desaťročný Pavol ochorel na zápal pľúc. Jeho rodičia, zúfalí zo straty svojej dcérky a z choroby syna, ale aj z toho, že ich vojna obrala i o posledný halier, rozhodli sa vzdať. Zabránili im v tom ich dobrodinci. Povzbudzovali ich starostlivo ošetrujúc Pavla, ktorého napokon vyliečili. Upokojovali Grünmandlovcov slovami, že aj keď bez peňazí, u nich v dome hladovať nebudú. To všetko posilnilo prenasledovaných, aby sa nevzdali boja o záchranu a len vďaka ich dobrodincom, ktorých k tomuto konaniu viedla ľudskosť a kresťanská viera, sa im podarilo prežiť.

„Pamätám sa na niekoľko prípadov, v ktorých ruský vojak išiel po ulici, videl dieťa, zastavil ho a so slzami v očiach ho začal bozkávať a objímať, otvoril svoj batoh a hľadal niečo, aby to dal dieťaťu. Boli vojaci, ktorí dali deťom kocku mydla alebo kúsok cukru; v prípade, že nič nenašli, vytiahli z čižmy tabakové lístky a dávali ich deckám. Tu a tam vysvetlil jeden z vojakov ľuďom, že už dlhé roky nevidel svoje vlastné deti doma a nevie nič o ich osudoch,“ spomína na koniec vojny v Gbeloch Pavel Grünmandl, ktorý v dospelosti prijal meno Haim Budín.

„Zvládli sme to!“ Anna jasala po oslobodení dediny rovnako ako každý. Na návrh záchrancov zostali Grünmandlovci ešte nejaký čas v Gbeloch u Jurkovičovcov, kým sa situácia trochu upokojila. Lúčenie vraj bolo dojímavé. Čoskoro po návrate zachránených do ich domu v Bratislave sa objavila i Johana a viac sa od nich neodlúčila. Emigrovala s nimi do Izraela a žila po ich boku až do svojej smrti. Je pochovaná na kresťanskom cintoríne v Haife. Bela Grünmandlová si písala s rodinami záchrancov ešte dlhé roky a vzťahy ich potomkov pretrvávajú dodnes. Pamätník Jad Vašem v Jeruzaleme udelil 18. decembra 2005 manželom Ľudovítovi a Ľudmile Rehákovcom, Ernestovi a Anne Jurkovičovcom a Johane Budínovej vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi.

Príbeh manželov Rehákovcov, Jurkovičovcov i Johany Budínovej, ako i ďalšie osudy výnimočných ľudí nájdete v publikácii Encyklopédia Spravodlivých medzi národmi, II. zväzok, ktorú v roku 2018 vydalo SNM – Múzeum židovskej kultúry v spolupráci s múzeom Yad Vashem – The World Holocaust Remembrance Center.