ZAKÁZANÁ LÁSKA

Nezaujíma ju národnosť, nepýta sa, či je na ňu vhodný čas, nečaká na povolenie. Často je bolestivá a sužuje, ale zároveň dodáva ľuďom silu čeliť aj tým najväčším prekážkam. Príbeh Anny a Bernarda dokazuje, že láska má dokonca moc zachraňovať životy, stačí len štipka odvahy a šťastia.

Práca útočiskom

Zachránený Bernard Schönbrun sa narodil v roku 1919 v malej dedinke Iňačovce neďaleko Michaloviec. Ortodoxná židovská rodina s piatimi deťmi žila vo veľmi skromných podmienkach. Keď mu ako desaťročnému umrel otec, musel sa presťahoval k tete do Michaloviec a v miestnej synagóge napriek nízkemu veku odriekať namiesto otca kadiš. Počas puberty našiel zaľúbenie vo futbale a ako málo chlapcov v jeho veku i v štúdiu. Úspešne zmaturoval, začiatkom štyridsiatych rokov sa však ako žid nemohol uchádzať o kvalifikovanú prácu či pomýšľať nad vysokoškolským štúdiom. V marci 1941 ho povolali do Šiesteho pracovného práporu, v ktorom slúžil viac než dva roky. Tvorili ho mladí židovskí chlapci, ktorých využívali na náročnú fyzickú prácu. Veľkou výhodou práporu bolo, že svojich členov ochránil pred deportáciami v roku 1942. Pre zvyšok Bernardovej rodiny sa stal tento rok osudným. Všetkých odviedli do koncentračného tábora, z ktorého už pre nich nebolo návratu.

Vtedy ešte netušil, že mu práve táto žena niekoľkokrát zachráni život a prežije s ním bezmála šesťdesiat šťastných rokov.

Za všetkým hľadaj ženu

Nič však netrvá večne. Šiesty prápor zrušili v roku 1943 a Slovenská armáda si ponechala len pár vyvolených, medzi nimi i Bernarda. Pracoval ako kreslič u zememeračov a zakrátko sa dostal do Bratislavy. Pri nábreží Dunaja spoznal Annu Krajčovú, ženu svojho života. Prihovoril sa jej a otvorene priznal svoj pôvod. Mladučkej krajčírke pochádzajúcej zo stredoslovenskej obce Pukanec a vychovanej v evanjelickom duchu to neprekážalo, hoci vedela, že zapliesť sa so židovským chlapcom nebol v tom čase najrozumnejší nápad. Bola očarená mládencovým rozhľadom, inteligenciou a názormi. V to popoludnie mu dovolila odprevadiť ju domov a ako pozornosť mu pred bránu doniesla chlieb s masťou a oškvarkami. Vtedy ešte netušil, že mu práve táto žena niekoľkokrát zachráni život a prežije s ním bezmála šesťdesiat šťastných rokov.

Schönbrun alias Knežo

Počas Slovenského národného povstania Bernard zvažoval svoje možnosti. Vedel, že s menom Schönbrun je v nebezpečí, a tak si po súhlase svojho priateľa z detstva, farára Jozefa Kneža, pôsobiaceho vo Vysokej nad Uhom, sfalšoval doklady a priezvisko zmenil na Knežo. „Keď vypuklo Povstanie, zaobstaral a vyhotovil som si falošné doklady pre seba i známych. Pečiatka slovenského štátu bola ľahko falšovateľná. Len sa špeciálnym tušom nakreslil dvojkríž a tri vrchy a už to bolo. Neviem si predstaviť, koľko by bolo problémov s falšovaním českého leva,“ spomína Bernard Knežo-Schönbrun už s nadhľadom vo svojich spomienkach. Anne sa podarilo vybaviť mu ubytovanie v byte svojho známeho, pána Turzu, ktorý pracoval ako technik v internátnej škole, ani tu však nebol dlho v bezpečí. Počas jednej zo septembrových „lapačiek“ na židov ho zadržalo gestapo. „Stalo sa, že ma raz v noci zobudil esesák. Svietil mi baterkou priamo do tváre. Okamžite sme sa museli obliecť. Kým esesák odišiel skontrolovať druhú izbu, nebadane som svoje pravé doklady vopchal pod kufor na skrini a sfalšované nechal vo vrecku. Cestou na gestapo som s ťažkosťami potrhal a zjedol jeden z mojich sfalšovaných dokladov. Nezdal sa mi byť najlepšie sfalšovaný a bál som sa, že to odhalia,“ spomína. Kontrolou napokon prešiel bez ujmy skôr vďaka miernej povahe esesáka než vďaka falošným dokladom. Anna pochopila, že byt u pána Turzu viac nie je pre Bernarda bezpečný a ubytovala ho na internáte u svojej dobrej priateľky Mariany Schulzovej. V tom období bola zároveň vyhlásená povinnosť overovania dokladov totožnosti. Pre Bernarda bolo nebezpečné ísť na úrad osobne a dať si overiť svoj falošný doklad. Anne sa podarilo uprosiť správcu internátu, aby pripojil Bernardov preukaz k preukazom študentov, vďaka čomu mohol naďalej zotrvať v internáte.

Najkrajší darček

V decembri 1944 ušli Anna a Bernard do Pukanca, kde dostali najkrajší vianočný darček – 24. decembra totiž Červená armáda oslobodila mestečko. Krátko po vojne sa stali manželmi. Bernard, ktorý z úcty k priateľovi Jozefovi neprestal používať vedno so svojím aj priezvisko Knežo, túžil po štúdiu stavebníctva, z rodinných i finančných dôvodov sa však napokon rozhodol pre ekonómiu. Dlho ním lomcovala túžba pomstiť rodinu, ktorej všetci členovia zahynuli v koncentračnom tábore. Plánoval sa preto prihlásiť k Verejnej bezpečnosti, od čoho ho blízki odhovorili.

Manželia Knežovci-Schönbrunovci spolu prežili viac než šesťdesiat rokov a na svet priviedli dve dcéry – Minu a Evu. Slávili rovnako kresťanské, ako i židovské sviatky podľa rady babky z Pukanca, ktorá vnučkám vždy prízvukovala, že sa nesmú rozhádať ani s jedným Bohom.

Pamätník Jad Vašem v Jeruzaleme udelil 14. septembra 2010 Anne Knežovej-Schönbrunovej vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi. Ocenenie si prevzala osobne 2. februára 2011 v priestoroch Národnej rady SR. Jej meno bolo podobne ako tisíce ďalších mien odvážnych ľudí vytesané do Múru cti v Záhrade spravodlivých v Jad Vašem.

Príbeh manželov Knežovcov-Schönbrunovcov, ako i ďalšie osudy výnimočných ľudí nájdete v publikácii Encyklopédia Spravodlivých medzi národmi, ktorú v roku 2017 vydalo SNM – Múzeum židovskej kultúry v spolupráci s múzeom Yad Vashem – The World Holocaust Remembrance Center.