ZÁKON NEPOZNÁ FARBU

Dcéra vychýreného hudobníka – legendy Jána Berkyho-Mrenicu sa narodila v roku 1958 v Bratislave. Jej otec pochádzal z rázovitej obce Očová, ktorú preniesol do života celej rodiny. V roku 1985 skončila štúdium teórie kultúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Neskôr pôsobila ako učiteľka a inšpektorka kultúry. V rokoch 1995 – 2002 pracovala na Úrade vlády SR na poste tajomníčky Rady vlády pre národnostné menšiny.

V decembri 2007 ju Vláda Slovenskej republiky pod vedením Roberta Fica vymenovala do pozície splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity. V júni 2009 ju tá istá vláda z tohto postu odvolala. Doteraz patrí medzi najväčšie odborníčky na problémy tejto menšiny u nás. Ako jedna z mála vie, ako je to štverať sa z prízemia až na vrchol, keď máte rómsky pôvod. Ako vraví, štyridsať rokov nevedela, čo je rasizmus. Okúsila ho až na Úrade vlády Slovenskej republiky, v čase, keď pôsobila na sekcii ľudských práv a menšín. Dnes sa venuje rodovej problematike, zákazu diskriminácie a presadzovaniu rovnosti príležitostí pre všetkých občanov bez rozdielu pohlavia, národnosti a zdravotného stavu. Anina Botošová.

Pochádzate z rómskej hudobníckej rodiny, no vy ste sa rozhodli pre iný smer. Prečo?

Predovšetkým pochádzam z výnimočnej, ľudsky čistej rodiny, kde nie etnicita hrala prím v hudobnej oblasti, ale umelecký kumšt, muzikantský fortieľ. Nedostala som do vienka taký talent ako moji súrodenci, ale napriek tomu som sedem rokov navštevovala základnú ľudovú školu umenia v hre na klavír. Ja som však musela oveľa viac cvičiť ako môj brat či sestra a veru sa mi raz stalo, že ma ocko s úsmevom na perách poprosil: „Aninka moja zlatá, prosím, necvič, keď cvičí na husličky Janík, veď vieš, aby si ho nerušila...“

Ako ste vyrastali a kto vás viedol k takému proslovenskému cíteniu až vlastenectvu?

Vyrastala som v krásnej rodine, kde úcta k ľuďom, rodine, človečenským hodnotám, láska k blížnemu bola nám od malička vštepovaná prirodzeným spôsobom. Nikdy nezabudnem na naše spoločné večery, keď maminka vyšívala slovenské výšivky, ocko hral na husličkách a my sme spievali prekrásne ľudové piesne, ku ktorým nám otec vždy povedal, odkiaľ pochádzajú. Rozprával o krásnom jednoduchom texte, ale pritom vypovedajúcom o sile národa. Vštepoval nám, aké je Slovensko čarovné, čo kopec, to iná výšivka, spôsob hry, spevu. Ako nám môže svet závidieť, aké bohatstvo vlastníme. A my deti sme sa s tým zžili. Moja mama mi vyšívala na biele blúzky, na sukne detvianske výšivky a ja som bola v škole za hviezdu. Otec pôsobil ako koncertný majster v SĽUK-u, každý program, ktorý sa tvoril pre umelecké teleso, sa skúšal u nás na Púpavovej ulici, kam k nám chodili významní umelci, tanečníci, speváci... Otec miloval folklór. Povýšil ho na piedestál a nás naučil milovať ho rovnako srdiečkom, ako ho mal rád aj on. Ak máte v srdci lásku k hodnotám, tradíciám, ku krajine, ostane to vo vás navždy. A pre mňa je Slovensko moja krajina, kde som sa narodila a kde sa cítim šťastne a slobodne.

Ako ste sa dostali na úrad vlády?

Na základe výberového konania ako Anina Botošová. Prízvukujem, že nie ako dcéra Jána Berkyho-Mrenicu. Na miesto pozície poradkyne pre menšinovú problematiku ma prijal Jozef Kalman. Práve vtedy Slovensko prijímalo všetky medzinárodné ľudskoprávne dokumenty. Bola som pri prijímaní Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín, charty regionálnych alebo menšinových jazykov, koncipovanej tak, aby chránila najmä jazyky tých národov, ktoré nemajú materskú krajinu - u nás sa to týkalo rusínskeho a rómskeho jazyka – a mnohých iných medzinárodných dokumentov. Z poradkyne som sa stala tajomníčkou Rady vlády SR pre národnostné menšiny. Aj na tejto pozícii to bola ťažká, ale veľmi tvorivá práca, postavená na symbióze s menšinami, komunikácii s nimi, ako aj na práci v teréne. Na Úrade vlády SR som pôsobila viac ako desať rokov. Práve v tomto priestore som zažila uznanie, ale aj pád, súvisiaci s ľudským faktorom a nástupom nových politických úradníkov, ktorí nepoznali, čo je odbornosť, ale uznávali len politický dres – bicyklistov.

Pokračovanie tohto článku nájdete v tlačenej verzii Extra plus.