ZÁPAS O SLOVENČINU

Magické osmičky (2)

Foto LENKA MAYEROVÁ
Dátum 18.05.2018

Po tom, čo na prelome februára a marca 868 položil pápež Hadrián II. knihy v predchodkyni slovenčiny na oltár, okamžite prišla „odplata“: uväznenie a doživotný trest pre opovážlivého biskupa Metoda od jeho bavorských „kolegov“, „milosrdné“ oslepenie Rastica ako „dar“ cisára Ľudovíta a uväznenie Svätopluka. Práve vtedy sa nemecká „pravda“ o oneskorenom pokresťančení Nitranov dostala na papier, do polemického (a podľa nemeckého historika Tönsmeyera dokonca lživého) spisu O obrátení Bavorov a Korutáncov.

Našťastie, Svätopluk bol „vierolomný“, postavil sa na čelo franských vojsk, aby ich potom pod Devínom rozprášil a ubránil svoje a Rasticovo kráľovstvo pred franskou (nemeckou) okupáciou. To posmelilo pápeža Jána VIII., aby prikázal prepustiť Metoda, a čoskoro ho dokonca povýšil na arcibiskupa pre všetkých Slovenov, moravských, nitrianskych i panónskych.

Ruka v ruke

A začala sa ďalšia kapitola zápasu o slovenčinu. Na scéne sa objavil Viching/Wiching. Metod po tom, čo ho na tlak pápeža vypustili roku 873 z bavorského väzenia, dostal od Svätopluka všetky chrámy a duchovných vo všetkých mestách a ujal sa správy moravsko-slovenskej cirkvi. „Od toho dňa veľmi učenie Božie začalo rásť a duchovní množiť sa po všetkých hradoch a pohania veriť v opravdivého Boha a od svojich bludov sa odvracať“ – čítame v Živote Metodovom. Metod pokračoval v prekladaní náboženských textov, kristianizoval Vislansko, Sliezsko, Spiš, Šariš, Zemplín, obyvateľov území, ktoré vydobyl Svätopluk. Tí dvaja konali ruka v ruke, no len dočasu.

Lebo Frankov (Nemcov) to znepokojovalo. Keď nemohli použiť vojenskú silu, lebo Svätopluk bol ozrutný a krutý, využili schopnosti švábskeho mnícha Vichinga. S tým sa Svätopluk nemúdro „spriatelil“ v čase uzatvárania forchheimskeho mieru roku 874. Uzavreli „bratstvo“ v kláštore na ostrove Reichenau, čím Viching dostal neslýchanú šancu spolu s Jánom z Benátok (budúci vodcovia latinského kléru na Veľkej Morave) pred Svätoplukom ohovárať Metoda a vyprovokovať početné spory medzi dvomi nepriateľskými tábormi, ktoré splodili. Rozdeľoval ich liturgický jazyk: latinský a slovenský. K otvorenému konfliktu medzi oboma tábormi prišlo v roku so zlomovou osmičkou na konci: 878. Vichingovci vtedy obvinili Metoda, že pri vysvetľovaní Božej Trojice hlása bludy, ale išlo najmä o slovenčinu, položenú na oltár v Ríme.

Postih gorazdovcov

Metod musel nanovo do Ríma, ale tam svoju pravdu úspešne obhájil. Pápež Ján VIII. bulou Industriae Tuae z júna 880 oznámil „svojmu milovanému synovi“ Svätoplukovi, že Metod je pravoverný a staroslovenčina môže byť bohoslužobným jazykom. A Nitra sa stala najstarším písomne zaznamenaným sídlom biskupa na východ od Salzburgu a Pasova. Praha sa ním stala až v roku 973, poľská Poznaň 968, Ostrihom okolo roku 1000. Pravda, pápež „na Svätoplukovu žiadosť“ vysvätil za biskupa pre Nitru práve intrigána Vichinga. Darmo Metod svojho podriadeného zosadil a poslal ho do „vyhnanstva“. V roku 885 krátko pred Metodovou smrťou išiel Viching so Svätoplukovým súhlasom do Ríma a tam nového pápeža Štefana V. falošne informoval o Metodovom pôsobení. A tak Štefan V. bulou Quia te zelo fidei zakázal staroslovenskú liturgiu, v domácom jazyku sa mohlo iba kázať a vykladať biblické texty.

Viching zrejme zručne využil Metodov nekompromisný postoj k dodržiavaniu desatora: vladár „povinný je so svojou ženou uspokojiť sa“. No nie desatoro, ale spor o výklad tajomstiev Svätej Trojice bol tým gordickým uzlom, ktorý rozsekol Svätopluk: „Kto prvý predstúpi a odprisahá, že správne a pravoverne verí, tomu aj cirkev odovzdám...“ Vichingovci, ktorí zrejme tento „uzol uplietli“, boli hotoví prisahať, nečakajúc ani koniec Svätoplukovej reči.

Čoskoro Metodových žiakov vyhnali. Svätopluk však zrejme súhlas na postih gorazdovcov nedal, aspoň Život Klimentov je k nemu milosrdný: „O tom však nič nevedel knieža, otrocky naklonený oným bludárom. Bol totiž práve neprítomný.“

Pod Nitrianskym hradom

Darmo Svätoplukova sláva rástla, podľa Letopisu popa Dukľanina konala sa na jeseň 885 synoda, po ktorej skončení položili Svätoplukovi na hlavu kráľovskú korunu.

Zrejme Svätopluk musel zažiť to, čo zažil, aby konečne zistil, čo za „priateľa“ má na biskupskom stolci v Nitre. V roku 891, keď už Viching dokonal, čo mal, opúšťa Nitru, zrádza Svätopluka a stáva sa Arnulfovým kancelárom.

Nitra sa stala najstarším písomne zaznamenaným sídlom biskupa na východ od Salzburgu a Pasova. Praha sa ním stala až v roku 973, poľská Poznaň 968, Ostrihom okolo roku 1000.

Toto zrejme bola pre Svätopluka priveľká rana, a tu mohol byť začiatok jeho premeny. Z hriešnika sa stal svätec. Kňaz – historik Marek Vadrna našiel v Rakúskej národnej knižnici tlač z roku 1655, barokové Menológium Svätých, blažených a preslávených mužov benediktínskeho radu, v ktorom je Svätopluk označený za svätého. Informácia je to zaiste prekvapujúca, ale dôveryhodná. Autorom rozsiahleho zoznamu svätých benediktínskeho rádu nie je totiž nijaký slovenský nadšenec, nebodaj extrémista, ale nemecký mních, prior v kláštore vo švajčiarskom Weingartene Gabriel Bucelin (zomrel roku 1681). Bucelin Svätopluka tituluje ako „kráľa mnícha vyznávača“ (rex monachus confessor) a udáva ako deň jeho sviatku (smrti) šestnásty marec. Svätopluk podľa toho „odsúdil svoje zločiny, a predovšetkým to, čoho sa dopustil voči apoštolovi zo svojho kráľovstva (Metodovi) a voči sebe (a odišiel). Bez toho, aby niekto o tom vedel, zostúpil z koňa“, ktorého zabil, a potom meč ukryl v zemi. Nato stal sa mníchom a „veľkou prísnosťou života sa očisťoval od zločinov predošlého života“. Nakoniec zomrel, aby vzdal Bohu slávu a svätému Stvoriteľovi odovzdal svoju svätú dušu.

A sú aj také domnienky, že svätý Svatokop-Svätopluk je možno pochovaný v nitrianskom chráme sv. Emeráma pod prekrúteným menom sv. Zoeradus Andreas, teda sv. Svorad Andrej. Koľkože to najvýznamnejších osobností našich dejín odpočíva pod Nitrianskym hradom? Nitra je skutočnou a nedoceňovanou Matkou slovenských miest. Na otázku, prečo si Svätopluka ako svätého nijako nepripomíname, by mali odpovedať iní.