ZASTAVENIE JEDENÁSTE: PO 30 ROKOCH

Svoj nový príbeh začalo Slovensko počas silvestrovskej noci 1992. Nadšenému bratislavskému námestiu sa prihovoril premiér Mečiar. A kňaz Anton Hlinka, ktorý do roku 1989 otváral Slovákom oči prostredníctvom Rádia Vatikán i Slobodnej Európy, predniesol modlitbu za nový štát.

Po „nežnej“ revolúcii aj „nežný“ rozchod s Českom vybavil Slovensko, ktoré bolo v zahraničí málo známe, cenným politickým kapitálom. Svet uznal slovenskú samostatnosť, Slovensko sa stalo členom v podstate všetkých medzinárodných inštitúcií. „Londýn“ ako historické sídlo „riadiacich štruktúr sveta“ zrejme nemal výhrady.

Rozbeh bol sľubný. Rýchly a pre mnohých až prekvapujúco úspešný štart samostatného štátu je na prvý pohľad v protiklade so slovenskými dejinami, ktorým akoby chýbal prvok úspešnosti. Ako národu nám trvalo veľmi dlho, pokým sme sa dopracovali k vlastnému štátu. Súvisí to aj s našimi povahovými vlastnosťami, ako je krátka historická pamäť, nedôvera vo vlastné sily, pohodlnosť, individualizmus. Pre našu povahu je však typická aj prispôsobivosť na spôsob kosodreviny. Ako inak vysvetliť, že tento národ prežil aj v nežičlivých časoch?

Po 30 rokoch vieme, že žiadna nezávislá domáca alebo zahraničná politika nie je možná, pokiaľ nie je v súlade s aktuálnou globálnou politikou. Na čele štátu by mali stáť ľudia, ktorí tomu rozumejú, „myslia globálne a konajú lokálne“. Schopní rozpoznať a presadiť vlastné národné záujmy. Jedinou šancou malých je byť zásadovými a tým veľkým tam, kde sa to dá, dať najavo svoj názor a neustúpiť od neho.

Cesta k resetu

Dnes sa to „nenosí“. Slovensko je akýmsi laboratóriom na experimentálne odskúšanie nových riešení v oblasti politiky, ekonomiky, kultúry, morálky. Dokonca sa zdá, že jedným z vážnych dôvodov slovenskej samostatnosti mohol byť vznik štátu, ktorý sa nebude brániť experimentom...

Lebo na Slovensku, ktoré je montážnou dielňou nadnárodných automobilových korporácií (podiel montáže automobilov na priemyselnej produkcii dosahuje až 50 percent), sa už vyskúšalo totálne rozkradnutie majetku štátu v rámci privatizácie – na rozdiel od susedov neostala Slovensku ani jedna banka, poisťovňa, žiaden podnik energetického či sieťového odvetvia. Prežili sme to bez frflania.

Na Slovensku sa odskúšala „rovná daň“, aby sa zistili možnosti prudšieho otvorenia nožníc medzi chudobou a bohatstvom. Slováci to prežili. Tu sa skúša druhý dôchodkový pilier, a to na rozdiel od všetkých susedov. Bohatnú pritom dôchodkové poisťovne (zahraničné) na úkor budúcich dôchodcov.

Na Slovensko prišlo euro 1. januára 2009 – teda nielen skôr ako do susedných postsocialistických štátov, tam zrejme nepríde nikdy –, aby sa vedelo, ako to prijme takýto štát.

Na Slovensku sa „overili“ spôsoby ovplyvnenia výsledkov prezidentských i parlamentných volieb použitím hlasovacích preukazov (čomu sa hovorí aj falšovanie) a dosadili na čelo štátu ľudí chaotizujúcich tento štát. Ľudí ochotných plniť úlohy pilotného vyskúšania krokov na ceste k resetu sveta, o čom už nezakryte hovoria v Davose či Bruseli. Prečo ráno po parlamentných voľbách, 1. marca 2020, bolo pred US ambasádou zaparkované auto predstaviteľa víťazného hnutia OĽaNO?

Nastolenie diktatúry

Zdá sa, že na Slovensku sa skúšalo využitie koronavírusu ako nového globálneho nástroja riadenia a preformátovania štátu na nové „demokratické“ pomery. Tu sa uskutočnil experiment overovania testov na COVID-19 na nič netušiacich ľuďoch ako súčasť medzinárodnej výskumnej úlohy. Išlo o celoplošné testovanie slovenskej populácie, financované zo zdrojov Wellcome Trust („odborník“ Fauci) či Bill & Melinda Gates Foundation. Jeho autori (aj slovenský minister Krajčí) vyhlásili, že všetci účastníci masového testovania sa na ňom zúčastnili dobrovoľne(?). Údajne by mali byť súhlasy testovaných archivované. Vláda verejnosti zatajila, že plošné stádovité testovanie bola zahraničná klinická štúdia, britský experiment na Slovákoch na objednávku Bruselu.

Slovensko vo všetkých týchto prípadoch poslúžilo a slúži ako modelový štát, ktorého občania prakticky nekladú ani najmenší odpor proti mocenskému nastoleniu diktatúry v rámci tzv. pandémie. Kresťanskí Slováci mlčali, keď ich cez Veľkú noc i Vianoce po dvakrát nevpustili do kostolov. A ktovie, čo všetko sa tu ešte skúša a odskúša za mlčania všetkých, aj tzv. ľudskoprávnych mimovládok, aj cirkvi.

Zlyhal „Nesmrteľný vládca čias“, alebo „občania“, ak je po 30 rokoch všetko tak, ako byť nemalo? Kto je na vine, že zo slovenského štátu sa začala vytrácať slovenskosť skôr, ako sa stihla udomácniť? Prečo ho prenechali tí, ktorí ho chceli a zriadili, tým, ktorí ho nechceli, nemilovali a nemilujú? Ako sa stalo, že ho ovládli tí, ktorí sa 23. septembra 1991 „celým svojím bytím“ postavili proti snahám o samostatnosť Slovenska (bolo ich 891)? Prijali posty vo vláde a nehnusilo sa im byť ani veľvyslancami štátu, ktorý nechceli.

Strach z vlastenectva

Títo ľudia, občas navonok „kresťania“, okrem destabilizácie štátu stratou vplyvu na ekonomiku a odovzdaním armádnej výzbroje susedovi, pripustili aj demoralizáciu Slovenska. Otvorili brány nekresťanským protirodinným ideológiám, vedúcim k zmenšovaniu populácie. Neustálymi reformami vzdelávania zničili jeho úroveň. Vládnu nám nikým nevolené a zahraničím financované mimovládky a nikým nevolení novinári, ktorí sú zneužívaní na ohlupovanie národa a prispievajú k vzniku nevídaného fenoménu, „pocitu strachu z vlastenectva“. A tak subverzia, podvratná činnosť, cielený a riadený rozklad a rozpad štátu s cieľom dobyť územie bez boja, je už takmer dokonaná. „Niet Slovákom rady? Kto si sám nevie byť pánom, nedočká sa vlády!“ – vedel Jonáš Záborský v roku 1842.

Aká budúcnosť nás teda čaká? Dokážeme zabezpečiť prežitie národa a zachovanie jeho kultúrnej identity, čo je základný zmysel štátu? Dokáže tento päťmiliónový národ spravovať vlastný štát? Sú naše politické špičky schopné rozpoznať, čo je v podmienkach globalizujúceho sa sveta dôležité a čo treba robiť, aby prežilo Slovensko? Keďže okolité štáty o svojich predstavách nahlas uvažujú, ak Slováci reálne nezhodnotia svoje ciele a možnosti, môžu ostať len „snívajúcimi Podtatrancami“, akými až donedávna boli naši predkovia.

Vôbec si neuvedomujeme historické poslanie, ktoré zapísal Konštantín Filozof v Proglase: „Slyšite Slovo Sloveni!“ Teda: „Poznajte, udržujte odkaz Boha-Slova, od ktorého máte meno, Sloveni/Slováci!“ Štát národa s takým poslaním nemôže byť nemravný, nespravodlivý, neľudský. Národ s takým poslaním nepotrebuje hocijaký štát len pre štát. Ak by „mravný“ štát nemal mať, radšej nech žije v spoločenstve s inými národmi, ktoré také bude. Ktoré nebude Slovensko paralyzovať svojou ideológiou a inštitúciami, ako to momentálne robí EÚ.