ZASTAVENIE ŠIESTE: KRAHULE

Júl 1992. Po júnových voľbách sa začali rozhovory medzi ich víťazmi: Mečiarovým HZDS a Klausovou ODS. Diskutovalo sa viac-menej od začiatku o spôsobe zániku česko-slovenského štátu. Pretože nič voľnejšie ako „autentickú federáciu“ nechceli Česi, ale aj niektorí Slováci, ktorých mená sme už uviedli v januárom vydaní v súvislosti s podpisovaním výzvy proti samostatnosti. A Slováci chceli prinajmenšom konfederáciu, „dvojdomček“. ODS išla do volieb s heslom upevniť centrálnu moc Prahy a HZDS s programom získať viac suverenity v spoločnom štáte, variantne od voľnej federácie až po úniu. No ako sa vyjadril aktívny účastník rozhovorov Augustín Húska, „pre Čechov bola naša predstava rovnosti neprijateľná“. Takže napokon jediným prienikom oboch strán sa stal – rozpad spoločného štátu. K inej dohode nedošlo. Mandát víťazných strán rozdeliť federáciu bol potom mnohokrát spochybňovaný...

Už na prvom rokovaní 8. júna v Brne obe strany zistili, že sa ich predstavy o spoločnom štáte líšia. S návrhom HZDS na vytvorenie ekonomického a obranného spoločenstva ODS nesúhlasila. „Federácia je stratená a podľa HZDS je i spoločný štát stratený,“ lamentoval Václav Klaus, ktorý 19. júna slávil 51. narodeniny a od HZDS dostal fľašu borovičky. Pod reakciou HZDS myslel zrejme postoje Michala Kováča a najmä Húsku. Toho dokonca – údajne po Klausovej „nevoľnosti“ – požiadala česká delegácia vylúčiť z rokovania.

Druhého júla bola vymenovaná „dočasná“ federálna vláda na čele s Janom Stráským, pričom išlo prvý a posledný raz v histórii o vládu s paritným zastúpením Slovákov a Čechov. A u nás sa začali intenzívne prípravy na štátnu samostatnosť vrátane zriadenia inštitúcií, ktoré dovtedy chýbali. Bolo jasné, že slovensko-české manželstvo sa končí a bolo treba chystať „vlastnú posteľ“.

Protest piatej kolóny

Nezvratným krokom na ceste k samostatnosti bolo prijatie Deklarácie o zvrchovanosti 17. júla 1992. Pritom myšlienka deklarácie sa objavila už začiatkom roka 1991. V Bratislave sa 11. marca 1991 konal veľký míting, na ktorom ohnivo rečnil Roman Kaliský, prvý podpredseda Matice. Niekoľko desaťtisícové zhromaždenie prijalo memorandum: „... vedomí si historického významu dnešnej chvíle, vyjadrujeme podporu iniciatívam smerujúcim k dotvoreniu slovenskej národnej štátnosti. Žiadame Slovenskú národnú radu, aby v duchu prirodzeného práva národov na vlastné sebaurčenie bezodkladne prijala a vyhlásila Deklaráciu o štátnej zvrchovanosti Slovenskej republiky. Žiadame Slovenskú národnú radu a vládu Slovenskej republiky, aby pristúpili k príprave Ústavy Slovenskej republiky ako k ústave zvrchovaného štátu, ktorý na základe štátnej zmluvy môže samostatne a slobodne uzavrieť zväzok s inými štátmi.“

Proti vystúpila známa skupina intelektuálov – „piata kolóna“ – v Kultúrnom živote už 12. marca 1991: „Suverenita národa je predovšetkým kategória ducha. Má najlepšie podmienky v pluralitnej demokracii, otvorenej svetu. Myšlienka mystickej národnej jednoty, stelesnená v paternalistickom národnom štáte, vedie každú spoločnosť koncom XX. storočia k izolácii, teda opačným smerom. Sme presvedčení, že pre budúcnosť Slovenska je prvoradé rozvíjanie občianskych a ľudských práv.“

Keďže pred voľbami – 7. mája 1992 – SNR odmietla návrh Deklarácie zvrchovanosti slovenského národa, ktorú predložili SNS, HZDS a Slovenské KDH, bolo treba čakať na výsledok volieb. Počas rozbehnutých slovensko-českých rokovaní rozhodlo 13. júla 1992 politické grémium SNR, že deklarácia sa bude schvaľovať nadpolovičnou väčšinou hlasov poslancov. O dva dni (15. júla) uverejnil denník Koridor Návrh Deklarácie o štátnej zvrchovanosti Slovenskej republiky, ktorý pripravil Kongres slovenskej inteligencie a podpísali ho hovorcovia: Roman Kaliský, Drahoslav Machala, Marián Tkáč. Konečné znenie, ktoré potom schválil parlament, pripravili „na nočnej zmene“ spisovatelia Ivan Hudec s Petrom Jarošom.

Na Benešov spôsob

Na rokovaní SNR, ktoré viedol predseda Ivan Gašparovič, sa zúčastnili aj predstavitelia Federálneho zhromaždenia a vlády ČSFR, cirkevní hodnostári – katolícki biskupi prijali následne podporné vyhlásenie a v kostoloch zneli zvony. Deklaráciu prijala ústavná väčšina: zo 147 prítomných za hlasovalo 113 poslancov, poslanci HZDS, SNS a väčšina SDĽ, medzi nimi aj Robert Fico. Proti bolo 24 poslancov a 10 sa zdržalo hlasovania. Mečiar označil prijatie deklarácie za kvalitatívny zlom, na ktorý Slováci čakali vyše tisíc rokov. Mal pravdu. Akoby sa práve malo dovŕšiť tisíc rokov, prorokovaných Metodom Svätoplukovi tri dni pred jeho smrťou: „Ži podľa Svätého písma a nevyháňaj mojich žiakov, inak na tisíc rokov sa staneš podnájomníkom vo vlastnom dome!“

Po tomto akte už nebolo možné rokovať o Čechmi chcenej „funkčnej federácii“. Aj preto 20. júla abdikoval Havel z funkcie prezidenta na Benešov spôsob, a keďže ďalší česko-slovenský prezident už zvolený nebol, uspokojil sa napokon Havel aj s českým prezidentským stolcom. Právomoci prezidenta prevzala federálna vláda a jej predseda Jan Stráský. Už prv, 3. júla nezvolilo Havla za prezidenta Federálne zhromaždenie na základe postoja slovenských poslancov. A tak muž, ktorý chcel 25. októbra 1990 nastrašiť Slovákov: „Kdyby se Československo rozpadlo, ocitli by jsme se v pozici největšího komplikátora nového evropského uspořádání,“ sa už v ďalších kolách na voľbách nezúčastnil a čoskoro odišiel s dlhým nosom.

Vatry zvrchovanosti

Keďže novoustanovená Mečiarova vláda ma odvolala z funkcie námestníka ministra financií, stal som sa poradcom ministra Tótha a v tejto funkcii som ho zastupoval na matičnom svetovom festivale slovenskej mládeže v Martine, práve v čase vyhlásenia zvrchovanosti. Podpisoval som tam knihu Národ bez peňazí, a šampanské doslova tieklo z plafónov. Na oslavu schválenia deklarácie boli večer na mnohých miestach Slovenska zapálené „vatry zvrchovanosti“ – táto myšlienka skrsla v redakcii Slovenských národných novín, konkrétne v hlave Petra Štrelingera. Najväčší z ohňov horel pri kostole sv. Jána na Krahuliach. Prítomná bola aj Mečiarova matka, nie však Mečiar. Minister hospodárstva Ľudovít Černák „ťahal gaštany z ohňa“: prečítal svoj pripravený prejav s tým, že je to reč Vladimíra Mečiara. Na oslavách sa zúčastnil aj vtedy mladý hokejista Žigo Pálffy. A moja dcéra Lucia odmietla s ním tancovať, nepáčil sa jej jeho účes. Aj keď je 17. júl pamätným dňom, prišli časy, že vatry už všade nehoria a ani sa netancuje. Namiesto vatier zvyknú povievať dúhové zástavy, prípadne zástavy cudzích štátov...

Odpoveď na otázku, ako sa k nášmu osamostatňovaniu správal svet, ešte odložme. Veď do konca roka chýbalo päť a pol mesiaca. Už na prvý pohľad však bolo zrejmé, že spôsob vzniku dvoch nových štátov – Slovenska a Česka – bol v porovnaní so situáciou v Sovietskom zväze a v Juhoslávii výrazne rozdielny. Mohol byť medzinárodným spoločenstvom bez problémov akceptovaný. Bol však aj ovplyvnený?

Nateraz už len dodajme, že 22. júla 1992 na stretnutí HZDS a ODS v Bratislave sa začalo rokovať o tom, ako spoločný štát rozdeliť. Aby sa potom na konci augusta v Brne dohodli detaily...