ZLOMENÉ KRÍDLA

Narodila sa do privilegovanej vrstvy, no jej život rozhodne nevyzeral ako prechádzka ružovým sadom. Postupne prichádzala o milovaných členov svojej rodiny, ani to však neubralo na sile jej charakteru, ba práve naopak – čím viac rán jej život uštedril, tým odvážnejšie sa Anna Igumnová stavala proti nespravodlivosti v snahe ochrániť slabých a utláčaných.

Najťažšie skúšky

Koncom devätnásteho storočia tvorili Rusi a židia na území dnešného Bieloruska väčšinu. Práve tu prišla v roku 1889 na svet Anna Igumnová. Jej otec Mikhail Herzenstein konvertoval na kresťanstvo a bol zvolený do Štátnej dumy Ruskej ríše zastupujúc liberálnu Konštitučnú demokratickú stranu. O život prišiel len rok po jej založení - v roku 1906 naňho spáchali atentát členovia hnutia černosotencov, reprezentujúci krajne šovinistické a antisemitské názory. Išlo o podporovateľov dynastie Romanovovcov, ktorých osud sa naplnil o niekoľko rokov neskôr vypuknutím Veľkej októbrovej revolúcie. Práve v tom čase bola Anna s manželom a sestrou na dovolenke v Európe. Domov sa im v dôsledku dramatických udalostí už vrátiť nepodarilo. Pre manželov to bolo o to dramatickejšie, že na nich v Rusku čakala malá dcérka, s ktorou sa Anna stretla až po druhej svetovej vojne, po takmer tridsiatich rokoch. Manželia chápali, že aj po uviaznutí v Európe sa musia snažiť o normálny život. Anna získala v Berlíne doktorát z chémie a neúplná rodina sa rozhodla usadiť na Slovensku. Práve tu sa im narodil syn Juri, na ktorého však Anna ostala zakrátko sama. Jej manžel spáchal samovraždu a dlho sa zo života netešil ani Juri, ktorý vo veľmi mladom veku skonal na infarkt. Akoby nešťastia nebolo dosť, život si vzala i Annina sestra. Ani všetky tieto nešťastia ale v hlavnej hrdinke tohto príbehu nepotlačili ušľachtilosť, ľudské hodnoty a súcit s tými, ktorí sa ocitli v núdzi.

Osudné Piešťany

Winterovci bývali pri Bratislave. Hlava rodiny, doktor Žigmund Winter, odcestoval ešte pred vznikom samostatného Slovenska do Londýna v snahe získať povolenie na emigráciu do USA pre seba, manželku Alicu a dcéry Eriku a Katarínu. Ako mnohé iné rodiny, aj tú ich rozdelilo vypuknutie druhej svetovej vojny. V roku 1941 sa Alica Winterová s dcérami a svojou sestrou, vdovou Lily Tandlichovou, presťahovali do Tvrdošína. Lily sa v roku 1942 znovu vydala, tentoraz za Tivadara Grossmanna z Námestova. Vzala si k sebe aj svoju mladšiu neter Katarínu. V dome Grossmannovcov sa vtedy zamestnala ako slúžka len pätnásťročná Anna Pospíchalová - Bolibruchová. Medzi ňou a Katarínou sa vytvoril priateľský vzťah, čo židovskému dievčaťu neskôr veľmi pomohlo. Alica sa spolu so staršou dcérou rozhodla presťahovať do Piešťan. Dôvodom bola práca v Ústave reumatických chorôb. Venovala sa tajnému projektu a to zaistilo jej i dcéram výnimku z deportácií do koncentračného tábora. Práve v tom čase sa Alica Winterová stretla aj s ich budúcou záchrankyňou, vtedy 54-ročnou doktorkou Annou Igumnovou, ktorá v piešťanskom ústave pracovala ako chemička.

Úkryt vo vaničke

Po vypuknutí Slovenského národného povstania v roku 1944 Slovensko obsadili Nemci. Boli obnovené deportácie a tentoraz sa už nepripúšťali takmer nijaké výnimky. Alicina staršia dcéra Erika sa chvíľu ukrývala v evanjelickom sirotinci v Myjave, kam sa neskôr uchýlila aj jej mladšia sestra Katarína. Tento úkryt im vybavila práve Anna Igumnová a Kataríne zabezpečila aj cestu tam – vlakom a pod falošným priezviskom Zemanová. O nepravé doklady sa postaral otec jej kamarátky Anny Pospíchalovej. Sestry sa však zakrátko opäť rozdelili, pretože Erika bola nútenú vrátiť sa do Piešťan. Tu rodine opäť podala pomocnú ruku Anna Igumnová. Zabezpečila matke s dcérou úkryt v izbe starého opusteného piešťanského hotela. Cez deň sa skrývali v malej vaničke zapustenej v podlahe a z izby smeli vyjsť až po zotmení. Anna k nim chodievala každý večer nosiac im jedlo, knihy a najmä útechu. Prežili tam tri mesiace, až kým do Piešťan nevpadli nemecké vojská. Anna mala strach, že počas razií by mohli nemeckí vojaci odhaliť úkryt Alice a jej dcéry. Našla teda sprievodcu, ktorý ich odviedol do susednej dediny k hospodárovi udržiavajúcemu kontakt s partizánmi. Alica sa pridala k odboju a Erika ostala v dome hospodára, ktorému Anna platila za jej ukrývanie.

Pevná a úprimná

Začiatkom apríla 1945, po oslobodení dediny vojskami Červenej armády, mohla Erika prvýkrát po dlhých mesiacoch ukrývania sa vybehnúť na ulicu. Jej prvá cesta viedla do Piešťan, kde rozrušená padla Anne do náručia. Alica s dcérami po vojne emigrovali do USA. S Annou si celé roky dopisovali a Erike sa s ňou napokon v roku 1975 podarilo pri návšteve Slovenska opäť stretnúť. Svedectvo o týchto udalostiach poskytla svetu práve ona. Na otázku, kde podľa nej v sebe Anna našla odvahu riskovať a pomôcť tým, ktorí to potrebovali aj napriek vlastnému krutému osudu, odpovedala: „Anna sa vryla do mojej pamäte a do pamäte mojej rodiny. Vždy bola vzpriamená a pevná, skromná, úprimná a otvorená. Nenávidela klamstvá a výhovorky. Nehovorila verejne o svojich politických názoroch, ale bola vždy tam, kde ju ľudia potrebovali. Pre jej šľachetnú osobnosť, čaro a inteligenciu ju obdivovali všetci tí, ktorí ju poznali.“ Pamätník Jad Vašem v Jeruzaleme udelil 19. októbra 2010 Anne Igumnovej in memoriam titul Spravodlivý medzi národmi. Dožila sa úctyhodných 96 rokov.

Príbeh Anny Igumnovej, ako i ďalšie osudy výnimočných ľudí, nájdete v publikácii Encyklopédia Spravodlivých medzi národmi, ktorú v roku 2017 vydalo SNM - Múzeum židovskej kultúry v spolupráci s múzeom Yad Vashem – The World Holocaust Remembrance Center.