ZRADNÍ SPOJENCI

NATO nemožno považovať za bezpečnostnú záruku pre Slovensko

Foto TASR/MARTIN BAUMANN
Dátum 17.08.2019

Jedna z prvých ciest prezidentky Čaputovej viedla do centrály NATO v Bruseli. Aj ona sa, podobne ako jej predchodca Kiska, rozplývala nad vychvaľovaním NATO ako piliera našej bezpečnosti i záruky bezpečnosti a hodnôt, ktoré uznáva aj ona.

Pozrime sa krátkym exkurzom do histórie, ako niektoré krajiny, ktoré sú dnes členmi NATO, v nedávnej minulosti garantovali bezpečnosť svojim spojencom. Ako rešpektovali hodnoty slobody, demokracie a ľudské práva v Európe i vo svete, v ktoré verí aj terajšia prezidentka Slovenska, ako vyhlásila.

Zákulisné štruktúry

V septembri 1938 podpisom Mníchovskej dohody Anglicko, Francúzsko a Taliansko odovzdali hitlerovskému Nemecku sudetské oblasti Československa. Zbabelo zradili svojho spojenca. V roku 1939 Nemecko v podstate zlikvidovalo Československú republiku. Naši dovtedy „spojenci“ hlboko kašľali na našu bezpečnosť a suverenitu. Aj na naše ľudské práva, slobodu a demokraciu. Ešte predtým, v marci 1938, „demokratické sily“ neprotestovali, keď Berlín zahrnul Rakúsko do Nemecka. Boli im ľahostajné práva a slobody Rakúšanov.

Vznik diktátorských režimov, fašizmu a nacizmu bol výsledkom snáh imperialistických mocností riešiť dôsledky hospodárskej krízy. Vládnuce kruhy USA, Anglicka a Francúzska sa začali usilovať o znovuzrodenie nemeckej ekonomiky, aby následne využili Nemecko proti Sovietskemu zväzu. Tu treba zdôrazniť, že anglosaské tajné služby a rôzne zákulisné ekonomické a politické štruktúry vlastne „viedli a vytvárali“ Hitlera, financovali jeho stranu takmer od samého začiatku jej činnosti. Fakticky urobili z Hitlera vodcu nemeckého národa.

Programom Nemecka bolo vtedy zlikvidovať následky prvej svetovej vojny – versaillský systém, nastoliť nemeckú nadvládu nad Európou, zničiť Sovietsky zväz, rozšíriť ekonomickú a politickú moc na niektoré oblasti v Afrike, Ázii i Amerike, pretvoriť tretiu ríšu na svetové impérium – večný reich.

Podpora agresivity

Už v októbri 1933 predstavitelia Nemecka odišli z konferencie o odzbrojení a vystúpili z Ligy národov. V roku 1935 Nemecko hrubo porušilo články Versaillskej mierovej zmluvy a vyhlásilo zavedenie všeobecnej brannej povinnosti. Tiež prijalo opatrenia na vytvorenie vojenských vzdušných síl. Anglicko, Francúzsko a Taliansko, ktoré boli garantmi Versaillskej zmluvy, proti tomu nič neurobili. Navyše, Anglicko podpísalo s Nemeckom námornú zmluvu, podľa ktorej nemecké vojenské námorníctvo nesmelo prevyšovať 35 percent tonáže anglického námorníctva (dovtedy bolo nemecké námorníctvo len neveľké). Ponorkové námorníctvo malo ešte výhodnejší pomer. Týmto vlastne anglická vláda sama narušila Versaillskú zmluvu, podľa ktorej Nemecko nemalo právo na výstavbu vojenského námorníctva. Nemecku sa robili mnohé ústupky, nenarušovali sa jeho opatrenia v zárodku a fakticky sa tým podporovala jeho agresívnosť. Snahy ZSSR vytvoriť systém kolektívnej bezpečnosti v Európe boli negované politikou Anglicka, Francúzska a Poľska.

Nemecko rýchlymi tempami militarizovalo ekonomiku, prudko sa zvýšila produkcia bojovej techniky a počty ozbrojených síl. Za Berlínom sa ponáhľal aj Rím. Taliansko snívalo o znovuzrodení „rímskej moci“ a ovládnutí Stredozemného mora a severu Afriky. V roku 1935 talianske vojska okupovali Abesíniu (Etiópiu). O rok neskôr Nemecko voviedlo vojská do rýnskej demilitarizovanej zóny, čím porušilo ďalšiu časť Versaillskej zmluvy. Sovietsky zväz navrhol použitie sankcií proti Nemecku, väčšina krajín Ligy národov však za ne nehlasovala. Takí to boli „demokrati“ a „ochrancovia slobody“.

Nástup diktatúry

V roku 1936 sa v Španielsku začala občianska vojna, „demokratické“ krajiny však zaujali pozíciu nezasahovania a nepodporili zákonne zvolenú ľavicovú vládu. Nemecko a Taliansko aktívne podporili prevrat generála Franca a s ich pomocou sa v roku 1939 ustanovila diktatúra. Ani vtedy „demokratické“ krajiny necítili potrebu chrániť ľudské práva, slobodu a demokraciu v európskom Španielsku. V roku 1940 Nemecko porazilo spojenecké vojska a okupovalo Belgicko, Holandsko a severné Francúzsko.

Ako dokážu byť spoľahliví a dodržiavať spojenecké zmluvy a dohody, to ukázali vládnuce kruhy USA a Veľkej Británie aj v priebehu 2. svetovej vojny. Ako spojenci v antifašistickej koalícii sľúbili otvorenie druhého frontu na spoločný boj proti fašistickému Nemecku, ale jeho skutočné otvorenie naťahovali až do júna 1944. Dúfali pritom, že Sovietsky zväz sa tak vyčerpá vojnou s Nemeckom, že ho bude ľahšie poraziť, alebo aspoň diktovať mu vôľu Západu po skončení vojny.

V priebehu vojny anglické a americké politické a vojenské vedenia opakovane zvažovali, ako nasmerovať Nemecko proti ZSSR. V auguste 1943 sa napríklad konala konferencia v Quebecu za účasti Roosevelta, Churchilla a vysokých vojenských veliteľov ich armád, kde prerokúvali aj úvahy, ako obrátiť ešte neporazenú moc Nemecka proti Sovietskemu zväzu. Medzi vážne úvahy patrila aj myšlienka o presvedčení nemeckého vedenia, aby umožnilo vstup anglo-amerických vojsk do Nemecka a potom sa postavili proti ZSSR. Známy je aj prípad vyjednávania emisárov USA a Anglicka s nemeckým plukovníkom Karlom Wolffom vo Švajčiarsku v marci a apríli 1945, s cieľom dohodnúť sa, ako zastaviť postup Červenej armády v Európe.

Trestajúci agresori

To je len niekoľko faktov z minulosti o dôveryhodnosti a úprimnosti myslenia a správania politických kruhov niektorých krajín, ktoré sú dnes členmi NATO. Ak by sme sa pozreli na ich správanie na konci minulého a začiatkom tohto storočia, podobných faktov by bolo ešte viac. Stačí pripomenúť rozpútanie vojny v Iraku, Afganistane, Sýrii, bombardovanie Juhoslávie, napadnutie Líbye a zavraždenie jej prezidenta. Tam sa tiež dokázali premeniť zo spojencov na „trestajúcich“ agresorov za krátky čas, v záujme dosiahnutia svojich cieľov.

Prezidentka Čaputová vyjadrila svoje nadšenie a pravdepodobne i nadšenie svojich voličov nad „pilierom bezpečnosti Slovenska“, za ktorý NATO považujú. Samozrejme, že to ocenil aj Stoltenberg – líder NATO. Fakt je však aj to, že prezidentku zvolilo len 23,8 percenta občanov Slovenska s právom voliť. Je otázne, či ostatných 76,2 percenta sú rovnako nadšení a či považujú NATO za bezpečnostnú záruku pre Slovensko. Niektoré prieskumy naznačujú, že to tak nie je. Napriek masívnej propagande médií a terajších opozičných i väčšiny koaličných politikov.

Nemala by táto väčšia časť občanov v spoločnosti uvažovať o tom, ako dať svoj postoj najavo hlasnejšie a jednoznačnejšie? Veď by nás malo prinajmenšom urážať, že hlas väčšiny ostáva udupaný a zatlačený do pozadia a hlas menšiny sa vydáva za názor občanov celého Slovenska. Čo budeme robiť, keď nás takéto „falošné“ hlasy zatiahnu do ozbrojeného konfliktu?!