ZVERSTVÁ PÁCHANÉ ČLOVEKOM

Presný počet obetí, ktoré zahynuli v Osvienčime, nie je dodnes známy

Foto KRISTIÁN MAJZLAN
Dátum 30.08.2017

Jedno z najtemnejších miest Európy by mal aspoň raz za život navštíviť každý. Nie ako povinnú školskú exkurziu, nie aby povinne ronil potoky sĺz. Treba prísť dobrovoľne a s otvorenou mysľou i srdcom sa poprechádzať pomedzi baraky, v ktorých sa vám do duší vkradne trýznivá ťažoba. Umreli tu jeden či dva milióny ľudí? Ako? V plynovej komore, zastrelením, umučením, vyhladovaním či jednoducho „prirodzene“ – na týfus? Naozaj sa tomu nedalo zabrániť, naozaj o tom mocnosti bojujúce proti nacistickému Nemecku nevedeli? A je dnes morálne zarábať na ich smrti a vystavovať vlasy, protézy, hrebene či topánky obetí? Nielen tieto otázky sa vám budú v Osvienčime opakovane preháňať hlavou.

Označení

Počas druhej svetovej vojny vzniklo na území okupovanom Nemeckom niekoľko vyhladzovacích a koncentračných táborov. Najznámejší je práve poľský Osvienčim – po nemecky Auschwitz, v ktorom zahynulo najviac väzňov. Presné číslo je predmetom sporu. Oficiálne sa uvádza 1,1 až 1,5 milióna obetí. Veliteľ tábora Rudolf Höss však počas Norimberského procesu podpísal priznanie, v ktorom prijal zodpovednosť za smrť 2,5 milióna ľudí v plynových komorách a aj za ďalšieho pol milióna mŕtvych v dôsledku podvýživy a zlého zaobchádzania. Priznal aj to, že nevie presný počet, pretože mu zakázali zostavovať štatistiky. Nech by bola pravda akákoľvek, čo i len jeden stratený život vinou iného človeka predstavuje katastrofu odhliadnuc od času, miesta a príčiny. Pozrime sa však za múry tábora dnes, po viac než siedmich desaťročiach. Vybrali sme sa doň v sobotu, a to i napriek predpokladanému návalu turistov. Vstup je zdarma, pokým to stihnete pred desiatou hodinou doobeda, alebo ak sa rozhodnete tábor navštíviť po pätnástej a nepotrebujete sprievodcu. Medzitým je vstup možný len po zaplatení vstupného na konkrétny čas s príslušným výkladom v niektorom z ponúkaných jazykov. K dispozícii je poľský, anglický, taliansky, španielsky, francúzsky, český a dvakrát denne i slovenský jazyk, posledné dva však len v letných mesiacoch. Po zaplatení vstupného dostanete samolepku, ktorej farba sa líši v závislosti od jazyka vybraného výkladu. Túto samolepku si musíte nalepiť na viditeľné miesto na oblečení. Väčšinou si ju každý lepil na ľavú stranu hrude a asi len málokomu to neevokovalo spôsob označovania väzňov Osvienčimu na základe ich rasovej, náboženskej či politickej príslušnosti. O vhodnosti tohto systému nech si však názor utvorí každý sám. Označení a v rozpakoch sme vyčkali na čas našej skupiny a prešli popod nápis Arbeit macht frei.

Dojímavé divadlo

Pôvodne sa osvienčimský tábor skladal z troch častí. V roku 1940 bol na príkaz šéfa SS Heinricha Himmlera postavený Auschwitz I., o rok neskôr vyrástol neďaleko neho rozsiahlejší komplex – Auschwitz II. – Birkenau a v roku 1942 pribudol Auschwitz III. – Monowitz, kde si nemecká firma I. G. Farben zriadila továreň na výrobu syntetického kaučuku. Exkurzia sa začína v hlavnom tábore pozostávajúcom z množstva barakov, do ktorých postupne rad radom vchádzame a stretávame ďalšie skupiny. Všetko je perfektne zorganizované, skupiny sa plynule obchádzajú a neprekážajú si.

Interiéry jednotlivých barakov sú chladné, sivé a sterilné. Na stenách visia dobové fotografie zo života v tábore počas vojny a galéria obetí. Na fotkách sú hlavne politickí väzni. Židov vraj zväčša nefotili a často ani neevidovali. Asi najsilnejším dojmom však na ľudí pôsobia osobné predmety patriace väzňom. Sú im venované celé miestnosti a prechádzajúc z budovy do budovy tak môžete za sklom vidieť ženské i mužské oblečenie, topánky, hrebene, kufre, umelé končatiny a dokonca i ľudské vlasy, ktorých sa po vojne našlo v sklade údajne až sedem ton. Pohľad na takéto divadlo chce silný žalúdok a pevné nervy. Mnohí sa rozplačú, mnohí musia z barakov odísť. Mne po rozume neustále behala otázka, či je naozaj nutné podobné predmety vystavovať. Naozaj len takto je šanca, aby sme sa poučili z minulosti? Celý zážitok je znásobený výkladom sprievodkýň, ktoré prinášajú mrazivé fakty zo života v tábore i príbehy väzňov. Jedným z nich je i príbeh Jicchaka Ganona, ktorému Mengele vyoperoval obličku bez použitia narkózy. Hoci sa ležiac na operačnej sále modlil za smrť, napokon prežil a po vojne sa odsťahoval do Izraela. Zaprisahal sa, že už nikdy nenavštívi nijakého lekára a 65 rokov skutočne neprekročil prah lekárskej ambulancie.

Zvrhlá monštruóznosť

Auschwitz I. nie je jediným miestom, kam sa turisti počas exkurzie dostanú. Pokračovanie tvorí neďaleká Brezinka, po nemecky Birkenau, kam návštevníkov múzea prepravuje kyvadlová doprava. Monštruózna rozľahlosť tohto miesta zasiahne mnohých ako päsť do brucha. Pôvodne tu stálo tristo budov a rozloha celého areálu bola 175 hektárov, pričom naraz tu väznili aj 100-tisíc ľudí. Len ťažko sa zmieruje s faktom, že takýto komplex bol schopný vytvoriť človek s jediným cieľom – aby umučil a nakoniec zabil iného človeka. Návštevníci múzea majú v Brezinke možnosť vidieť, v akých podmienkach väzni spávali, tiesniac sa sťa sardinky na drevených pričniach. Keďže o prikrývkach mohli len snívať, jediným spôsobom ako nezmrznúť bolo pritisnúť sa k vedľajšej osobe. Strašný je i pohľad na hromadnú toaletu, ktorá paradoxne poskytovala väzňom aspoň chabé útočisko, keďže nemeckí dôstojníci sa v dôsledku strachu z chorôb tomuto miestu vyhýbali. Porodiť v Osvienčime zväčša znamenalo podpísať si rozsudok smrti, nejednému novorodencovi však poskytli úkryt práve toalety. Sú tiež miestom, ktoré dá i tomu najskeptickejšiemu popieračovi zverstiev holokaustu facku. Hádam.

Keď 27. januára 1945 vojaci Červenej armády tábor oslobodili, našli tu zhruba 7-tisíc vyčerpaných a na smrť vychudnutých väzňov. Zvyšní podstúpili tzv. pochod smrti, ktorý bol súčasťou stratégie na zahladenie stôp. Z bývalého tábora sa už v roku 1947 stalo múzeum. Ročne ho navštívi milión a niekedy i viac turistov. Aj po sedemdesiatich rokoch vyvolávajú mnohé skutočnosti otázniky a pochybnosti, predovšetkým fungovanie plynových komôr v praxi či hromadné kremácie. Nech by sa však z toho dialo čo i len pol percenta, v nijakom prípade to nemožno pochopiť, prijať či ospravedlniť.

Fotogaléria

Zákaz kopírovať texty bez súhlasu Mayer Media,
vydavateľstvo udeľuje povolenie len na použitie odkazu na originálny článok.