Foto: Pavel Kapusta

Táto noc nebude krátka

Roman Michelko: Pravica mala za sebou obrovskú mediálnu silu

Ľudovít Števko

Kým slovenskú politologickú ekvipáž fanfarónsky mediálne ťahajú Mesežnikov a Kusý, bývalí marxisti a dnes ideológovia žravého liberálkapitalizmu, oslavujúci víťazstvo pravice na Slovensku, zatiaľ z ústrania politologického disentu prichádza mladý talentovaný muž s alternatívnym pohľadom na svet.

Je absolventom Filozofickej fakulty UK, odbory filozofia, história a politológia. Bol pri zakladaní časopisu Kultúra, v rokoch 1999 - 2001 viedol spravodajstvo v rádiu Hviezda FM v Nitre, roky šéfuje Vydavateľstvu Spolku slovenských spisovateľov. Publikoval vyše 400 článkov, štúdií a esejí z politológie, sociológie, filozofie, histórie a iných spoločenských vied. Debutoval zbierkou filozoficko-politologických esejí Revoltujúci Sizyfos, za ktorú mu bola udelená prémia Ceny Ivana Kraska za najlepší literárny debut autorov do 35 rokov. V roku 2009 vydal v Matici slovenskej druhú knihu Eseje o globalizácii, ktorá sa vypredala za tri mesiace. Politológ a publicista Roman Michelko.

Odkedy vás začala zaujímať politika?
Od roku 1985, keď v Rusku vznikla perestrojka a glasnosť. Boli to vzrušujúce časy. Potom prišla revolúcia, boj o charakter federácie, boj o zvrchovanosť a vznik Slovenskej republiky. Možno to bolo volanie osudu, že som žil v prelomových dobách, že som študoval politológiu na katedre, ktorá bola v tých časoch ešte pluralitná.

Kto bol vtedy šéfom katedry a aká tam bola atmosféra?
Šéfom katedry bol Miroslav Kusý, síce jasne vyhranený politológ, ale nedá sa povedať, že by sme sa báli verejne prezentovať svoje názory. Ľudia na katedre vedeli, kto je ako orientovaný, ale akceptovali to. Atmosféra sa zmenila až potom, čo na katedru prišli Radičová a Szomolányiová. To som už bol doktorand. Prežil som tam jeden a pol roka, potom som odišiel, keďže som pochopil, že sa nachádzam v mentálne absolútne cudzom prostredí.

Rozhlasoví poslucháči možno nezabudli na vaše komentáre a diskusné relácie v zaniknutom rádiu Hviezda FM. Čo ste robili potom, keď sa toto populárne médium vytratilo z éteru?
Bol som asistentom poslanca Augustína Mariána Húsku a od roku 2003 vediem Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. V roku 2006 som sa stal jedným z troch asistentov poslanca Jána Podmanického. Medzitým som písal do Kultúry, kde som začas redigoval politologickú rubriku, písal som do Literárneho týždenníka, a pravdaže, do Extra plus. Okrem toho som predsedom Politologického odboru Matice slovenskej a ako viete, som aj podpredsedom Slovenskej asociácie novinárov.

Poďme k aktuálnemu politickému dianiu - k výsledkom parlamentných volieb. Čomu pripisujete, že na Slovensku zostavuje vládu pravica?
Pravica dokázala zmobilizovať svojich voličov oveľa viac ako koaličné strany. Doteraz to bolo vždy tak, že na vidieku bola vyššia volebná účasť ako v mestách. Dnes čísla hovoria čosi iné, napríklad Bratislava, ktorá je baštou pravice, mala až 63-percentnú účasť, naopak, Prešovský kraj mal o 10 percent menej zúčastnených voličov.

To však ešte nie je odpoveď na otázku, prečo sa tak stalo. Zrejme tu boli aj iné príčiny prehry koalície. Kto urobil chybu, kto zlyhal a naopak, kto postupoval takticky a sofistikovanejšie?
Pravica mala za sebou obrovskú mediálnu silu. Zapôsobili aj mobilizačné heslá - Zmena je na dosah! Dokážeme to! Účinne uchopila tému tzv. rozpočtovej disciplíny, témy Grécka a Maďarska a dokázala tým, že jej voliči prišli k volebným urnám v podstatne väčšej miere ako v posledných voľbách. To je kľúč k pochopeniu celej veci a zároveň poriadna facka pre Roberta Fica a jeho koaličných partnerov. Bez médií sa to jednoducho nedá.

Boli tu aj iné okolnosti, ktoré mohli ovplyvniť výsledok volieb, napríklad vznik niektorých politických strán so zjavným cieľom odobrať hlasy koaličným stranám, nemyslíte?
Áno, tieto zámery koaličné strany neustriehli. SDĽ získala vo voľbách 2,4 percenta, čo predstavuje štyri poslanecké mandáty - presne tie štyri mandáty by stačili na to, aby sa blokovala pravicová väčšina. Kotleba získal 1,3 percenta, čo sú dva mandáty odobraté SNS.

Chýbalo málo a Slovenskú národnú stranu by stihol osud HZDS. Kde sa podľa vás stala chyba?
Osud bol k tejto strane milosrdnejší ako k HZDS, ale jej chudobný volebný výsledok veští jasný odkaz - ďalej sa takto nedá. Mať jednu hlavnú agendu - ochranu Slovenska pred maďarskou rozpínavosťou - už nestačí. Ak chce SNS politicky prežiť, musí zásadne zmeniť program a podstatne rozšíriť diapazón problémov a ich riešení, ktorým sa bude venovať.

V akých oblastiach napríklad?
Mala by bojovať proti falošným pravidlám politickej korektnosti, s plnou vážnosťou sa venovať rómskemu problému. Do jej tematickej výbavy by mohla patriť aj agenda antikapitalizmu, boj proti globalizácii, snahám o vznik európskeho superštátu, teda odmietanie federalizácie EÚ, ako to robí Bobošíkovej Suverenita v Česku, téma dvojitých štandardov v zahraničnej politike, ale aj „dekriminalizácia" prezidenta prvej SR Jozefa Tisa. Národniari by mali otvárať horúce témy, ktoré si povedzme Smer nemôže dovoliť. Bude síce za to „schytávať" poriadne mediálne útoky od neoliberálnych médií, ale jej voliči to určite ocenia a strane by to nepochybne pomohlo.

Ak hovoríte o dvojitých štandardoch v zahraničnej politike, čo konkrétne myslíte?
Povedzme prístup k politike Izraela: Čo sa prepáči Izraelu vo vzťahu k Palestínčanom, to inde a iným neprejde.

Znamená volebný krach HZDS definitívny koniec tejto strany?
Volebný prepad tejto strany pod päť percent vopred signalizovali viaceré prieskumy. Ukázalo sa, že tvrdé jadro voličov HZDS nie je dostatočne silné, aby ho vynieslo do parlamentu. Najväčšiu chybu podľa mňa urobilo HZDS vtedy, keď „odpálilo" ministra Becíka, lebo s Becíkom si „odpálilo" aj vidiek. Becík hovoril populárnym jazykom poľnohospodárov ako jeden z nich, recitoval im insitné básničky, zapriahal kone do voza a chodil medzi ľudí. Nebol to typický úradník s kravatou ako jeho nástupca minister Chovan. Myslím si, že Becík by sám priniesol tých chýbajúcich šesť desatín percenta hlasov.

Stanislav Becík však nevyhovoval obchodným záujmom Vladimíra Mečiara na ministerstve pôdohospodárstva...
Vieme o tom všetci, lenže taký prepych - odvolanie človeka ako Becík by si Mečiar mohol dovoliť len vtedy, ak by mal na svojom konte aspoň dvadsať percent voličských preferencií.

Bol to len prípad Becík, alebo aj iné okolnosti krachu politickej strany, ktorá mala na začiatku vstupu do politického života 37-percentnú podporu voličov? HZDS sa predsa postupne zbavovalo mnohých ďalších osobností, politických ťahúňov, ktoré na seba viazali nemalý voličský potenciál...
Prirodzene, bolo to reťazenie aj týchto okolností. Strata osobností sa HZDS vypomstila, ale to už je vec politického grémia tejto strany, že tomu nezabránilo.

Prekvapením týchto volieb bol výsledok strany Most-Híd a totálna porážka SMK. Čomu to pripisujete?
Most fungoval a uspel na dvoch pilieroch - prvým bolo znechutenie väčšej časti maďarských voličov superextrémistickou rétorikou Csákyho, druhým účasť tzv. liberálnych elít na kandidátke Mostu. Pravda, ja ich za elity nepovažujem, ale týchto štyroch „elitárov" z OKS volili ľudia, ktorí z rozličných príčin neboli ochotní voliť SDKÚ, a svoj hlas im dali aj maďarskí voliči.

OKS ako samostatná strana mala len o čosi vyššiu ako nulovú podporu, ale zrazu na kandidátke Mostu sa až štyria jej predstavitelia prekrúžkovali z nezvoliteľných miest. Máte na to ešte nejaké iné vysvetlenie?
Racionálny voličský kalkul: OKS ako samostatný subjekt by nemal šancu, voliči by mu nedali hlas, lebo by ho stratili, ale na chrbte strany, ktorá mala šancu, tie potrebné hlasy dostali. Využil sa teda ich voličský potenciál, ktorý by inak, povedzme, pri celkovom počte 18-tisíc hlasov vôbec nestačil na vstup do parlamentu. OKS sa zviezla na chrbte väčšej strany, pomohla sebe aj Bugárovi.

To bol aj prípad štyroch „obyčajných ľudí" na kandidátke strany SaS?
Samozrejme, to nebola nijaká náhoda. Obyčajní ľudia, resp. ich šéf vlastní sieť regionálnych novín, ktoré „schránkujú" v sumárnom náklade vyše milióna kusov. Na ich prekrúžkovanie stačilo 8-tisíc preferenčných hlasov, teda ani jedno promile z celkového nákladu novín. Inými slovami, ak ich zakrúžkoval každý tisíci volič, ktorý dostal do schránky tie ich reklamné noviny - prekročili prah parlamentu.

Čo budú robiť títo „obyčajní ľudia" v parlamente, nevedia ani sami. Nebudú pre SaS znamenať hendikep?
Nerobme si ilúzie, že v iných stranách sú všetko kvalifikovaní poslanci. Veď bežný občan vie vymenovať sotva dvadsať známych poslancov zo stopäťdesiatich - čiže väčšina sa vezie. Podstatné je, že títo poslanci presadení z iných strán pravdepodobne budú robiť problémy. Môžeme predpokladať, že OKS bude torpédovať Radičovej vládu sprava. Bude robiť dusno, bude vykrikovať, bude znepríjemňovať život, ale nebude spôsobovať fatálne problémy, ktoré by ju položili.

Predpoklad, o ktorom hovoril Fico, že nová vláda padne do roka a do dňa sa nenaplní?
Mám na to smutnú odpoveď: Táto noc nebude krátka.

Z čoho vychádza vaša predpoveď?
Neviem si predstaviť, kto by chcel nechať padnúť túto vládu. Určite to nebude Sulík. Ukázalo sa, že sa ľahko vzdá dekriminalizácie marihuany, homosexuálnych partnerstiev a do­konca do istej miery je ochotný vzdať sa aj svojho základného fetišu - odvodového bonusu. Moc je silný tmel. V hre sú obrovské sumy peňazí z eurofondov do roku 2013, ktoré sa už v takomto objeme nebudú opakovať. Je tu participácia na štátnom rozpočte, sú tu lobistické skupiny a veľká mediálna presilovka, ktorá bude moderovať procesy v tejto vláde. Ak sa z nejakého nepredvídateľného dôvodu nerozpadnú kluby koaličných strán, vláda vydrží.

Splní pravica svoje ľavicové predvolebné sľuby?
Vznikne paradoxná situácia. SDKÚ pod Radičovej vedením začínala Smer obiehať zľava. Chcela zvýšiť materskú, povedala, že sa nebude platiť školné, že privatizácia nebude, vlastne si uvedomila, že dedičstvo miklošovsko-kaníkovských reforiem táto spoločnosť veľmi ťažko niesla. Ale sľuby, ako to už býva, zostanú len sľubmi.

Spomenuli ste Sulíkov odvodový bonus. Zľakla sa SDKÚ tohto šialeného experimentu?
Samozrejme, odvodový bonus vo svojej pôvodnej verzii by bol pre vládu väčším ekrazitom, ako boli kedysi Kaníkove reformy.

Zatiaľ sa o novom zoskupení Sloboda a solidarita hovorí ako o internetovej strane, ale pre jej charakteristiku je to asi málo. Čo vlastne predstavuje táto strana na slovenskej politickej scéne?
Označenie SaS ako internetovej strany, ktorá oslovovala len liberálnych mestských voličov, nie je celkom namieste. Keď si zoberieme niektoré okresy, ktoré boli baštami ľavice, napríklad Brezno, SaS tam dosiahla nadpriemerné výsledky. To nebola zásluha internetu. Podľa mňa je Sloboda a solidarita strana protestných hlasov. Pred štyrmi rokmi táto skupina voličov znechutených Dzurindovou vládou volila Smer, dnes po masívnej kampani proti Ficovej koalícii dala svoj protestný hlas niekomu novému, čo na ňu zapôsobil ako nepopísaný list. Väčšina voličov SaS vôbec nie sú liberálno-pravicového razenia, sú to prelietaví voliči, ktorí každé voľby volia niekoho iného, o ktorom si myslia, že hádam prinesie nejakú zmenu.

To je jediné vysvetlenie, že sa SaS stala najväčším skokanom volieb? Neboli tu aj iné dôvody, napríklad že stavili na prvovoličov a vôbec na mládež dekriminalizáciou marihuany, alebo na homosexuálov sľubom registrovaného partnerstva? Tieto skupiny voličov predstavujú v populácii dosť vysoké percentá...
Keby mala Sulíkova strana 5 - 6 percent, dalo by sa to takto vysvetliť, ale oni získali oveľa viac. Tých štrnásť percent v Brezne, aj inde mimo Bratislavy, napríklad na Orave, to nie sú homosexuálni voliči a mládež prahnúca po drogách - to sú znechutení voliči. Podobná situácia bola aj v minulých voľbách. V roku 1994 to bola ZRS, o ďalšie štyri roky SOP, potom KSS a ANO a teraz je to SaS.

Otázkou je, aká bude perspektíva tejto strany. Pripomeňme si len „obyčajných ľudí", ktorí sa ocitli v Sulíkovej strane ako päsť na oku. Ich predstaviteľ Igor Matovič chcel trináste dôchodky a ďalšie sociálne vymoženosti, ktoré sú už v povolebnej konštelácii nezaujímavé. Nie sú títo ľudia pre súdržnosť novej koalície nebezpeční?
Myslím si, že sú menej nebezpeční ako vyhranení narcistickí politici typu Pavla Ruska a Vladimíra Palka, ktorí ako dvaja kohúti na jednom smetisku išli do ťažkej konfrontácie a išli sa navzájom likvidovať. Ak ego Matoviča a jemu podobných ľudí bude saturované tým, že budú štyri roky na výslní ako poslanci so všetkými výhodami a možnosťami, ktoré z toho vyplývajú, potom z ich strany nič vážne nehrozí.

Ako sa vám javí postavenie SDKÚ? Hoci je to najsilnejšia strana novej koalície, svojím volebným ziskom neoslnila...
Problém tejto strany nebude v nižšom volebnom zisku, ale nevyprofilovanom pomere medzi jej líderkou a predsedom. Otázkou je, aká bude pozícia Radičovej v rámci strany, akými ľuďmi sa obklopí. Pravdepodobne jej budú bližší ľudia z tretieho sektora a z mediálnej oblasti, ktorí ju nafúkli a vyrobili. Mnoho závisí aj od toho, ako na to budú reagovať stranícke štruktúry a či bude mať Mikuláš Dzurinda v kresle ministra zahraničných vecí čas intrigovať proti nej.

Isteže, Radičová môže ťažiť z mediálnej podpory, ale je dostatočne mentálne vybavená odolávať tandemu Dzurinda - Mikloš?
Keď boli primárky na lídra strany, Radičová na Slovensku vyhrala vysoko nad Miklošom, s výnimkou dvoch krajov - Trenčianskeho a Bratislavského. Znamená to, že vnútri strany má podstatne väčšie zázemie ako títo jej dvaja konkurenti a pravdepodobne bude chcieť kapitalizovať túto podporu aj v jesenných voľbách predsedu strany. Nevedno, či sa s tým Dzurinda zmieri, ale pomer síl je jasný. Okrem toho Dzurinda nikdy nemal takých oddaných fanúšikov, ako mal napríklad Mečiar v HZDS.

Napriek tomu si myslím, že Radičová je v spoločnosti týchto mužských harcovníkov osamelá, že to nebude mať ľahké. Nie je to typ dominantného, razantného predsedu vlády, akým bol Robert Fico...
To je pravda, Radičová je solitér v samotnej SDKÚ a paradoxom je aj to, že má podstatne lepšie vzťahy so Sulíkom ako s vlastnými spolustraníkmi. Úlohu bude iste hrať aj jej osobná labilita, ktorá sa prejavila na začiatku roka, keď sa nevedela rozhodnúť, či ide alebo nejde do politiky. Doteraz bola zvyknutá, že ju všade prijímali pozitívne, ale odteraz ju čaká tvrdý politický život, ataky silnej opozície aj rôznych lobistických skupín. Ak by však chcel zvnútra strany Radičovú ktosi odkrágľovať, médiá by ho „ugrilovali".

Ako sa budú vyvíjať vzťahy s Orbánom? Nebude to ústupčivá politika našej pravicovej vlády, ktorá aj bez prítomnosti SMK v parlamente bude vlastne plniť želania maďarskej vlády?
Úroveň ochrany národnoštátnych záujmov bude určite na podstatne nižšej úrovni ako doteraz, naša diplomacia bude vo vzťahu k Maďarsku o veľkých kompromisoch. Dzurinda nie je diplomat, nikdy v diplomacii nepôsobil, bude fungovať na základe takých poradcov ako Ježovica, ktorého vystúpenia ešte predtým, ako kandidoval za SDKÚ, boli vrcholom alibizmu, tuposti a trápnych floskulí. Je to takmer tragédia, že ministrom zahraničných vecí bude človek nekompetentný, nekomunikatívny, neschopný formulovať na pôde parlamentu čosi ako národný záujem. Dzurinda nikdy nebol a ani nebude štátnikom, vždy bol len malou trápnou politickou figúrkou hrajúcou sa na vlastnom piesočku. Jediné, čo vie robiť excelentne, sú intrigy.

Aké zmeny nás čakajú v mediálnej oblasti? Keď v roku 1998 nastúpila Dzurindova vláda, šmahom odvolala mediálne rady a v Slovenskej televízii nastal teror. Dnes už zákon neumožňuje jednoducho odvolať Radu STV, ale Rada Nižňanského odvolať môže...
Nebol by som proti odvolaniu riaditeľa STV, lebo už mám informácie, že súčasný manažment sa trápne pokúša kolaborovať s novovznikajúcou koalíciou v naivnej predstave, že ich nová moc nechá na pokoji. Na spravodajstve STV to už vidieť. Maslom na hlave Smeru v mediálnej oblasti je, že urobili veľmi zlé personálne rozhodnutia. Persóny, ktoré sú dnes vo vedení verejnoprávnych médií, nedávajú nijakú šancu ich nezávislosti.

Najviac vyhrážok sa zo strany novej koalície znieslo na hlavu predsedu Najvyššieho súdu. Myslíte si, že pokusy odvolať Súdnu radu a najmä Štefana Harabina, ktorý leží najviac v žalúdku Daniela Lipšica, môžu byť úspešné? V tomto prípade by parlament musel siahnuť do ústavných zákonov...
Počul som vyhlásenie niektorých politikov, ktoré ma maximálne pobavilo, lebo istý politik SDKÚ povedal, že je obrovský problém so súdnictvom a jeho náprava bude na hrane ústavnosti. Ak čosi podobné povie politik, dá sa to jednoznačne dešifrovať, že by malo ísť o hrubo neústavný spôsob, ako sa vyrovnať s nevyhovujúcimi ľuďmi v justícii. Nezávislosť a kompetencie Súdnej rady a jej kreovanie sú zakotvené v ústave - ústavnú väčšinu však nová moc v parlamente nemá, ani ju mať nebude. Súdna rada má 17 členov a iba 6 jej členov nominuje vláda, na 11 členov nemá nijaký dosah. Ako chce robiť personálne zmeny v Súdnej rade a na Najvyššom súde? Neústavnou cestou?

Pochybujete, že Lipšic by do toho išiel?
Nepochybujem. Ale je tu paragraf 32 o ochrane ústavnosti a občianskej neposlušnosti, je tu dôrazná opozícia, je tu ešte Ústavný súd. Neviem, či bude mať koalícia dosť guráže urobiť také brutálne protiústavné veci.

Médiá sú však neuveriteľne nabrúsené zoťať Harabinovi hlavu. Dokázať, že biele je čierne, by nemal byť pre ne problém. Navyše, vždy sa nájdu ústavní právnici, ktorí budú tiež dokazovať ústavnosť mocenského riešenia spomínanej veci...
Nehovorím, že sa nebudú pokúšať, ale sotva budú mať odvahu ísť do krajných riešení. Ak budú privatizovať, ak siahnu dôchodcom na dôchodky, to všetko sa dá zdôvodniť, ale ak siahnu na samotnú podstatu demokracie, musia vedieť, že tvrdo narazia, že nastane absolútna mobilizácia opozície.

Ešte je tu možnosť kriminalizácie členov Sudcovskej rady a predsedu Najvyššieho súdu. Dá sa rátať aj s takouto možnosťou? Spomínate si na Pittnerove „pondelníčky"?
Pamätáme sa, že v minulosti už bol veľmi silný pokus o Harabinovo odvolanie, o jeho diskreditáciu a napokon SDĽ „pustila do gatí" a nevyšlo to. Harabin sa vtedy ukázal ako zdatný bojovník, ktorý sa nenechá zastrašiť. A vtedy ani nemal také silné postavenie podopreté zákonom, ako má dnes. Vládna klika, Dzurinda - Palko, ktorá vtedy vládla, napokon pochopila, že ísť do extrémnej konfrontácie je kontraproduktívne.

Čaká nás ďalšie kolo pravicového šialenstva, v ktorom budú chudobní chudobnieť a bohatí bohatnúť?
Pravdou je, že nás čaká ťažká doba, ale buďme optimisti. Dúfajme, že studená sprcha pre Smer prinúti jeho predstaviteľov, aby začali nad sebou uvažovať.