Foto: TASR

Posledný rozhovor

Ladislav Ťažký: Prijal som radšej bič ako kocku cukru

Danica Jakubcová

V januári po krátkej a ťažkej chorobe odišiel do literárneho neba. Slovensko v ňom stratilo významného humanistu a úprimného vlastenca, usilujúceho sa o pozdvihnutie národného sebavedomia Slovákov.

Jeho priezvisko akoby predznamenávalo a charakterizovalo jeho strastiplný život, ktorým však prechádzal víťazne a s čistým štítom. Hoci dve desaťročia nemohol publikovať, zostal legendou. Bez jeho diela si dnes nemožno predstaviť slovenskú literatúru. Dvadsaťročné obdobie v ústraní ho naučilo zostať rovným človekom, pre ktorého je vlastné svedomie a hrdosť vyššou hodnotou ako osobný profit a sláva. Morálny kredit si zachoval aj v porevolučnom období. Hoci dostal ponuky na vstup do politiky, dokonca aj na post hlavy štátu, všetky odmietol. Chcel sa ďalej naplno venovať tomu, čo miloval a čo mal dlho zakázané - literatúre. Tešil sa zo vzniku samostatného Slovenska, ale zároveň tvrdo kritizoval realitu obnovenej ranokapitalistickej spoločnosti, nežičlivej k národnej kultúre a umeniu. Oprávnene mal pocit, že hoci moc komunistického režimu padla, znovu sa spolu s drvivou väčšinou slovenských spisovateľov ocitol na periférii spoločnosti. Svoje názory však nezmenil a neprestal písať. Publicisticky prispieval do viacerých periodík vrátane Extra plus, ktoré mu bolo veľmi blízke. V súlade so svojím presvedčením sa angažoval v rôznych občianskych iniciatívach, naposledy pri záchrane sochy kráľa Svätopluka na Bratislavskom hrade. Nasledujúci rozhovor, v ktorom zrekapituloval svoje životné osudy a postoje, je posledným, ktorý poskytol. Súhlasil s ním aj napriek tomu, že už veľmi trpel. „Žijem v mukách. Všetko ma bolí. Pozdravujem čitateľov," povedal nám krátko pred smrťou popredný slovenský prozaik, publicista, dramatik a scenárista Ladislav Ťažký.

Narodili ste sa v Čiernom Balogu, v rodine lesného robotníka. Ako si spomínate na rodičov, aké bolo vaše detstvo, rodinné zázemie?
Ako pre väčšinu detí, detstvo bolo prípravou do života a čas, keď sme sa vedeli tešiť z maličkostí, keď sme veľa snívali a čakali na ten skutočný, dospelý život. Na rodičov si spomínam tak, že ich až ľutujem, čo sa s nami natrápili, aby z nás vychovali morálne, ľudsky založených ľudí. Boli sme traja bratia a jedna sestra. Bratia Anton a Štefan už nežijú. Sestra Tonka žije v Banskej Bystrici.

Počas 2. svetovej vojny ste prejavili jednoznačný vlastenecký a protifašistický postoj. V roku 1943 vás odvelili na východný front ako mapára. Z tohto obdobia pochádza aj významná časť vašej tvorby. Kedy ste po prvý raz pocítili potrebu zapisovať si svoje myšlienky, životné skúsenosti, udalosti a neskôr ich publikovať?
Písať o „mojej" a slovenskej malej vojne vo veľkej vojne svetovej som začal, až keď som sa blížil k štyridsiatke. Zažité som musel precítiť, prehodnotiť, začleniť do svetového diania, mnohé svetu o Slovákoch a Slovensku vysvetliť, rozhodnúť sa akou formou to všetko zobraziť, aby som povedal niečo nové, slovenské, zaujímavé, čo neopakovalo to, čo už povedala svetová literatúra. Aj keď sa tomu nedalo celkom vyhnúť. Bolesť vojaka, krv a smrť je pre každého vojaka rovnaká. A zbytočná...

V roku 1944 vás Nemci zajali a internovali v Rumunsku. Podarilo sa vám ujsť, ale chytili vás v Maďarsku, uväznili a previezli do zajateckého tábora v rakúskom Burgenlande. Hrôzy vojny ste tak prežívali veľmi intenzívne. Čo vo vás tieto strašné skúsenosti zanechali?
Moja vojenčina, vojna a zajatie aj ústrky po vojne boli veľkým úderom pre moju dušu. Celý život len samá sebakritika, strach, menejcennosť - aj v strane! Bola to škola z vysokých tá najvyššia. Iní sa o tom len učili alebo čítali, ja som to mal v krvi, duši, v každodennom živote. Veselšie povedané, vojna nebola pre mňa špás ani po vojne. Naopak. Z vojny som si nerobil nijaké zápisky. Načo by mi boli? Nikdy som ani len nepomyslel, že o tom všetkom budem písať, a to tak podrobne a precítene. Z vojny som mal a stále mám silné dojmy, že radšej od nich utekám, ako by som sa mal, či mohol vracať. Sú v štyroch knihách. Asi tisícsedemsto strán.

Po vojne ste študovali na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe. Potom ste pracovali na oddelení kultúry ÚV KSS v Bratislave a stali ste sa vedeckým ašpirantom Inštitútu spoločenských vied v Prahe. Mali ste vysoké méty. V kom ste v tom čase videli svoje vzory?
Neodvážil som sa nikomu podobať. Skôr som sa pokúšal učiť od mnohých. A robím to aj v tomto veku - skoro v 87 rokoch.

V rokoch 1967 - 1968 ste pracovali v denníku Smena a boli ste aj literárne veľmi úspešný. Za román Amenmária, samí dobrí vojaci a novelistický triptych Dunajské hroby, Divý Adam a Hriešnica žaluje tmu ste v roku 1968 dostali štátnu cenu. Ako si spomínate na toto šťastné obdobie?
Po straníckych trestoch to bola bomba šťastia. Tie tresty mi pomohli vykašľať sa na politiku a venovať sa literatúre. Oplatilo sa. Bolo to na osoh nielen mne. V tých knihách je predsa kus neznámej histórie Slovákov a ich úspešnej obrany. Ašpirantúru som robil z núdze. Kandidatúra vied mi pri literárnej tvorbe pomohla akurát v tom, že som pod odborným vedením prečítal veľa literatúry a filozoficky, ekonomicky aj politicky sa vzdelal.

Rok 1968 bol však aj rokom vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a ten ste sa nebáli odsúdiť. Za vaše postoje vás vylúčili z KSS aj zo Zväzu slovenských spisovateľov a od roku 1970 vám zakázali publikovať. Bol to pre vás iste veľký šok a sklamanie...
Máte pravdu, netajím to. A navyše strach, čo bude ďalej. Prvé noci od vpádu som nespával doma. Lekári ma skrývali ako pacienta pod iným menom. Ale Štátna bezpečnosť ma nehľadala. Nebol som pre nich až taká veľká a vzácna ryba. Vrátil som sa domov. Narodil sa nám práve syn Peter. Dom bol plný radostného plaču. Ale dvadsať rokov zákazu... Bol to jeden ukradnutý najplodnejší dvadsaťročný život. Bolo to obdobie políciou sledovaného utrpenia. Je to paradox, ale zároveň som mal radosť, že už nepodlieham straníckej disciplíne. Prijal som radšej bič ako kocku cukru. Bol som predsa len duševne slobodný.

V dôsledku toho by sme vaše meno márne hľadali v Encyklopédii Slovenska z roku 1982 alebo v Encyklopédii slovenských spisovateľov z roku 1984. Trochu to pripomína hru Petra Karvaša Veľká parochňa, v ktorej raz vládli vlasatí, raz holohlaví a vždy bol niekto v nemilosti. Ako ste túto nemilosť dokázali zvládnuť? Veď počas normalizácie ste boli pod policajným dohľadom...
Radšej nemilosť ako milosť. Keď som videl, čo robia omilostení kolegovia, hanbil som sa za nich a nemilosť mi udržiavala morálku. Človek je slabý tvor a spisovateľ, herec, umelec aj tvor ctižiadostivý. Ktovie, čo všetko by som bol napáchal za tých dvadsať rokov. Prežil som ich s čistým svedomím. A to je veľa.

Napriek všetkému ste sa vtedy stretávali s Alexandrom Dubčekom. Čo vás spájalo? Aké boli vaše stretnutia?
Veľmi príjemné - mali sme jeden cieľ, program, jeden osud. Boli to väčšinou náhodné stretnutia. Stretnutia s ním som dosť podrobne, povedal by som až dokumentárne, opísal v knihe Lovci ľudských tvárí. Je to moja posledná kniha. Škoda, jedna by ešte mohla vyjsť. Ale poviem pravdu, už nemám silu na nej pracovať, urobiť výber, dať opísať, prečítať a zháňať sponzora. Som slabý a starý.

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 vám ponúkli kandidatúru na prezidenta. Odmietli ste. Prečo?
Mal som už šesťdesiatosem rokov a z politiky som bol unavený. Navyše som vedel, čo by politickým dobrodruhom na mojej politickej minulosti prekážalo. Tých ponúk bolo viac. Aj na predsedu Spolku slovenských spisovateľov. Tú som prijal ako čestný predseda, čiže neplatený. Funkciu som vykonával tri roky. Podľa stanov. Nesnažil som sa predlžovať volebné obdobia. Odišiel som do politickej penzie. A napísal som tri knihy esejí. Amor anti Moloch, Ľudia nie sú anjeli a Zastavte paľbu! Prosím...!

Sedeli ste v Predsedníctve Matice slovenskej a zvolili vás za predsedu Prezídia MS. Druhú funkciu ste neprijali. Zanevreli ste na funkcie?
Áno. Funkcie ma desili, lepili sa mi na päty. Horko-ťažko som im unikal. Viete, koľko Slovákov mi to vyčíta? Ale nech každý robí to, čo chce a vie. Tým národu najviac pomôže. Žasnem, koľko priateľov som si za posledných dvadsať rokov našiel.

Málokto vie, že ste boli aj externým poradcom prezidenta Rudolfa Schustera. Rešpektoval vaše rady?
Ale áno. Aj dnes sa vieme ešte porozprávať. Lenže na Hrade bola kopa iných poradcov a tí mali na prezidenta väčší vplyv. Ja som sa márne usiloval zblížiť prezidenta s predsedom vlády. Nešlo to. Nerozumel som tomu.

Ste čestným predsedom Združení slovenskej inteligencie Korene, Slovakia plus a obnovenej Slovenskej národnej rady. Boli ste aktívny pri mnohých zápasoch združení, ako bolo znovuzískanie národnej slobody, dôstojné postavenie slovenského národa v jeho vlastnom štáte či zápas o dôstojný stánok pre slovenskú kultúru - nové SND, keď Trojkráľová iniciatíva, pri ktorej ste stáli, zjednotila veľkú časť národa. Už mnohokrát ste deklarovali, že osud Slovenska a slovenského národa je pre vás bytostne dôležitý. V čom vidíte príčinu, že viaceré výzvy, deklarácie a memorandá združení ostávajú bez riešení?
Lebo sú adresované a dostávajú sa do rúk ľuďom, ktorým slovenské cítenie vyschlo v srdci. Slovensko a Slovákov potrebujú len na svoje podnikanie, vládnutie a ukojenie mocenských chúťok. Darmo je, tisíc rokov neslobody nás sputnáva a učí báť sa. Ale koho? Sme predsa starý, krásny, pracovitý slovanský národ, ktorý tu žije tisícročia. A práve nám popierajú, že keď sú mladí Slováci, boli aj starí Slováci a keď mali svoju ríšu, mali aj svoje kniežatá a kráľov.

V roku 2006 na stretnutí združení slovenskej inteligencie s Milanom Rúfusom ste povedali: „Nám kultúrnym pracovníkom v budúcnosti neostane nič iné, ako ísť pred parlament, vládu, redakcie a demonštrovať! Nemáme kde publikovať. Sme ako siroty." Nepomohla ani Vianočná iniciatíva, ktorú vtedy podporil aj majster Rúfus. Prečo kompetentní nechcú vidieť, v akom stave je naša kultúra? Neodrádza vás katastrofálny stav spoločnosti od písania?
Nie. Ja som totiž vedel, čo príde. Jeden kapitalizmus som predsa už prežil. Aj jednu vojnu som zažil a myslel som si, pravdaže naivne, že po nej už nijaká nebude. A v tých terajších vo svete sa, žiaľ, zúčastňujeme aj my, a to špeciálne vycvičeným a draho plateným vojskom. Z jedného vojenského paktu sme vypadli a do druhého sme padli. Skúste sa protiviť. Smietka zmizne v mori.

Ako ste už naznačili, dnes si spisovateľ musí zohnať sponzorov, alebo vydanie knihy zaplatiť sám. O finančnej odmene sa mu môže väčšinou iba snívať. Autori sa tak skutočne ocitajú akoby na periférii spoločnosti, v rolách žobrákov, ktorí stále niečo pýtajú. Darí sa vám nachádzať sponzorov? Nie je to ponižujúce a trápne?
Isteže je to ponižujúce. Chvalabohu, mne zatiaľ vyšlo všetko, čo som napísal. Prispel k tomu aj Fond pro Slovakia a súkromní sponzori. Podobne je to aj s predajom kníh. Aj tu pomáhajú sponzori. Ale nie každému sa to takto darí. O honorároch však radšej nehovorme. Nik nám predsa nekáže písať a ak píšeme, tak si to vydávajme. Je predsa kapitalizmus! Neprirovnávajme ho k socializmu. Ten zasa vydával to, čo sa vládcom páčilo, a honorár dali taký, aký chceli. Ale dali. A viete, koľkí spisovatelia a herci si takto vynikajúco zarábali? Hrdo nosili tituly zaslúžilý a národný umelec. A viete, ako urputne sa ich snažili získať? Veľakrát som bol toho svedkom.

Vaša tvorba je rozsiahla. Písali ste poviedky, novely, romány, cestopisy, filmové scenáre, divadelné hry, publicistické texty, literatúru pre mládež a mali ste aj referáty na plenárnych konferenciách združení slovenskej inteligencie. Koľko titulov vám vyšlo?
Literárnych je asi štyridsať a filmových, divadelných a rozhlasových asi tiež toľko. Nie veľa. Chýbajú mi zakázané roky - tých dvadsať.

Podľa vášho scenára nakrútil v roku 1968 Juraj Jakubisko filmový triptych Zbehovia, Pútnici, Dominika. Boli ste spokojný s filmovým spracovaním?
Nie, nebol som spokojný. Je v ňom veľa cudzieho - režisérovho. Je to Jakubiskov film. Môj je len využitý - povedal by som zneužitý námet. Napísal som prvotinu Vojenský zbeh a potom román Pivnica plná vlkov, z ktorých som aj ja čerpal filmový námet.

V roku 2004 vám Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre udelila čestný doktorát Dr. h. c. a prezident Slovenskej republiky vám prepožičal Rad Ľudovíta Štúra. Považujete to za istý druh rehabilitácie? Satisfakciu?
Áno. Sú to pre mňa neočakávané, najvyššie vyznamenania, spolu so „slovenskou nobelovkou", ktorú mi ako prvému udelila Nadácia Matice slovenskej. Tešia ma aj štyri čestné občianstva: Čierneho Balogu, Klížskeho Hradišťa, Šoporne a Brezna.

Je priam symbolické, že váš dátum narodenia 19. september je súčasne dátumom, keď sa členovia združení slovenskej inteligencie stretávajú na Myjave pred Múzeom Slovenských národných rád, pretože 19. septembra 1848 Ľudovít Štúr v mene Slovenskej národnej rady vypovedal poslušnosť uhorskej vláde a vyhlásil štátnu nezávislosť Slovenska. Vaše odhodlanie a schopnosť nebojácne obhajovať pravdu sú známe. Dôkazom sú aj vaše príhovory na týchto stretnutiach. V srdciach Štúrových a Hurbanových pokračovateľov - členov obnovenej SNR vaše slová rezonujú, ale prečo ich nechcú počuť tí tzv. kompetentní?
Lebo sú nekompetentní. Keď počujú slovo slovenský, Slo­vensko, Slovák a vidia jeho štátnu zástavu, štátny znak - tri vrchy a dvojkríž - „chce sa im grcať". Prepáčte. Jeden z nich to sám takto povedal.

Oficiálne inštitúcie a médiá v súčasnosti ignorujú a zaznávajú množstvo pronárodne orientovaných osobností na Slovensku. Nepoučíme sa z našej histórie? Tým, čo pre národ obetovali najviac, sa dostane uznania až po smrti?
Aj to nie všetkým. Niekedy si myslím, že obyvatelia Slovenska, už nehovorím ani Slováci, akoby sme ani nie že nechceli, ale nevládali, alebo sa báli povedať slovo „ďakujem" a uznať prácu a tvorbu každého, kto vyroní slzu za krivdy biednych. Niet už básnika, ktorý by vedel vytvoriť báseň, čo by mu slávou zazvonila. A stačilo by poznať len svoju históriu a prebudiť trocha svoje city. Básnikov máme. Aj dobrých.

Keby ste mali možnosť vo svojom živote niečo zmeniť, urobili by ste to?
Isteže. Nešiel by som napríklad do vojenskej školy, ale študoval niečo iné, nie vojenskú kartografiu. Ale potom by som nebol vedel, čo je vojna a nenapísal svoje základné literárne diela z vojny a o vojne.

Ako hodnotíte vývoj po nežnej revolúcii? Na námestiach ľudia spievali „Sľúbili sme si lásku". Nekvitne skôr nenávisť, nevraživosť, zloba medzi ľuďmi?
Ľudia spievali, skandovali na námestiach a akoby vedome klamali sami seba. Spravodlivosť si sľubovali aj pred nežnou pri februárových udalostiach. Objaví sa kapitalistický Dubček, ktorý sľúbi kapitalizmus s ľudskou tvárou. Kto ho príde poraziť? Viem, že by nezvíťazil.

Ozaj, pozývali vás aj po roku 1989 na besedy?
Tých besied bolo až priveľa. Aj minulý týždeň ma pozvali do Veľkej Lehoty pri Novej Bani. S veľkou ľútosťou som musel oznámiť, že, žiaľ, nemôžem. Už nevládzem. Vo Vranove som bol dokonca celý týždeň na besedách, ktoré sme skončili slávnostným stretnutím s dvadsiatimi šiestimi starostami obcí okresu Vranov a ich manželkami. Besedovalo sa pri vynikajúcom tibavskom víne. Vtedy som ho mohol ešte s chuťou piť.

Dnes masmédiá nevychovávajú a sú skôr výsmechom etiky. Mládež sa zaujíma o tzv. celebrity a rôzne reality šou, SuperStar, Talentmánie... Je vedená k tomu, aby snívala len o miliónoch a sláve. Aj keď sa etika začala na školách učiť, viditeľné výsledky neprináša. Žiaci sa neboja napadnúť učiteľa, ale ak by im on dal facku, príde o prácu. Zdá sa, že demokraciu si mnohí vysvetľujú ako anarchiu. Neprekvapuje vás takýto vývoj?
Nie. Náš vzor je predsa Amerika. A tam je všetko možné, ak sa na tom dá zarobiť.

Nemáte pocit, akoby si ľudstvo pripravovalo vlastný zánik? Spisovatelia a poeti sú nielen svedomím národa, ale často aj prorokmi. Čo si myslíte o budúcnosti?
Aj ja sa bojím, že naša zem zanikne. Ľudstvo pomaly, ale iste na tom pracuje.

Čo by ste radi odkázali ďalším generáciám?
Chráňte si svoje fyzické, ľudské aj národné zdravie a žite podľa Desatora Božích prikázaní. Nebuďte prekvapení. Myslím to vážne. Ľudstvo bez Desatora sa vyvraždí.