Foto: archív

Jednosmerný import češtiny

Kto posúva našu materčinu do pozície kuchynského jazyka?

Juraj Chorvát

Napriek nespochybniteľnej pozícii štátneho jazyka v Slovenskej republike je u nás evidentne silné postavenie cudzieho - aj keď lingvisticky, kultúrne a historicky blízkeho jazyka.

Je to čeština, ktorá má na Slovensku nesporne nadhodnotené postavenie vo verejnoprávnych, a najmä súkromných médiách, na pultoch kníhkupectiev či vo vysokoškolských skriptách.

 Televízne programy sa takmer nezaobídu bez českej účasti, politické diskusie bez českých moderátorov, a najmä zahraničná filmová produkcia je do veľkej miery dabovaná do českého jazyka. Kľúčová otázka, vyplývajúca z tejto konštatácie, je - cui bono?

Dvojitý kultúrny import
Slovenský jazyk spĺňa všetky atribúty moderného a plne fungujúceho jazyka, čo je nespochybniteľný fakt vzhľadom na jeho prienik do všetkých oblastí politického, kultúrneho a spoločenského života kontinuálne od čias jeho kodifikácie do dnešných dní. 

Úspešne odolal náporu maďarizácie, profesorovi Vážnému a jeho pokusom kodifikovať ho podľa českého vzoru v tridsiatych rokoch minulého storočia a v súčasnosti úspešne odoláva globalizačným trendom.

To sú všetko fakty. Preto sa na tomto mieste vynára logická otázka: Načo na Slovensku potrebujeme český jazyk, keď máme vlastný jazyk?

Nie sme predsa v pozícii akejsi kolónie, ktorá je odkázaná na jazyk svojich „starších bratov", jedine prostredníctvom ktorého sa môže oboznamovať s filozofiou, s kultúrou a so životom v iných častiach sveta.

Nestranný pozorovateľ najmä mediálneho života na Slovensku sa nevyhne dojmu, že žijeme v bilingválnom spoločenstve, kde postavenie kultúrneho, vzdelaného jazyka, jazyka vhodného na dabing mediálnych produktov zahraničnej proveniencie je český jazyk.

Slovenský divák je odkázaný prijímať cudziu, zahraničnú produkciu prostredníctvom cudzieho jazyka.

Slovenské deti vyrastajú v priestore, ktorý je z hľadiska sociolingvistiky jasne definovateľný ako bilingválny, keď si u matky a otca neustále overujú význam českých slov v česky dabovaných „pohádkách", ktoré v sobotu ráno sledujú na Slovensku v 21. storočí! 

Ide tu o prípad dvojitého kultúrneho importu, t. j. zahraničná tvorba je sprostredkovaná slovenskému publiku prostredníctvom cudzieho, aj keď zrozumiteľného jazyka, čo je vskutku niečo nevídané v modernom kultúrnom a spoločenskom kontexte, do ktorého Slovensko nepochybne patrí.

Bez reciprocity
Takto to funguje dlhé roky. Čeština si svoje postavenie na Slovensku vybudovala direktívne takým spôsobom, že slovenský divák a čitateľ nemal inú možnosť. Generácie na Slovensku vyrastali obklopené českým jazykom, slovenský jazyk bol vytláčaný do úzadia. 

Takto postupne vznikali stále pretrvávajúce mýty o češtine ako vhodnejšom jazyku na preklad zahraničnej literatúry, prípadne na dabing filmov či televíznych programov.

Z čisto lingvistického hľadiska nejestvuje nijaký rebríček kvality jazykov. Jazyky sa delia podľa rôznych hľadísk, akými sú jazykové rodiny, prípadne jazyky delíme na analytické či syntetické, jazyky podľa typu slovosledu atď.

Nijaký rebríček, prípadne ukazovateľ vhodnosti či nevhodnosti jazykov však neexistuje. Možno polemizovať o historickom vývine, období či množstve kodifikácií, národných korpusoch a podobne. Z toho vyplýva, že všetky vžité názory o vhodnosti češtiny na preklady a dabing na Slovensku sú vágne a scestné.

Názory o spoločnom kultúrnom a historickom dedičstve neobstoja, pretože vývoz českého jazyka na Slovensko je jednosmerný, opačný smer, teda reciprocita nejestvuje. O postupnom nechápaní slovenského slova najmä mladšími českými generáciami niet pochýb.

Touto trajektóriou sa dostávame k zásadnej otázke - cui bono? Komu osoží prienik češtiny do slovenského mediálneho priestoru? Najmä českým dabingovým a prekladateľským ustanovizniam, ktoré sa stále pohybujú v kontexte bývalého česko-slovenského trhu. Slovensku určite nie.

Na záver
by som rád dodal svoju nedávnu skúsenosť. Bol som na filmovom predstavení - nie na Slovensku - na filme 360 (režiséra Fernanda Meirellesa), ktorý sa sčasti odohráva aj v Bratislave. Veľmi som sa tešil na slovenské slovo v zahraničnom filme v zahraničí.

V záverečnej scéne jedna z hlavných postáv - Anna, Slovenka z Bratislavy - číta úryvky z ruského klasického románu a vysvetľuje význam slov ďalšiemu hrdinovi filmu, Rusovi. Ale, a tu príde pointa, naša hrdinka číta úryvky po česky, z českého prekladu diela. 

Závisí od čitateľa tejto malej digresie, aby posúdil, či to považuje za normálne, absurdné alebo symptomatické, ja si však dovolím tvrdiť, že je to v každom prípade choré a nutné zmeniť, alebo sa aspoň začať o to usilovať.

Samostatné a nezávislé štáty sa vyznačujú atribútmi, akými sú územie, kultúra, história a jazyk. Aspoň by sa mali. Jestvujú však anomálie, ktoré sa vyznačujú absenciou jedného, prípadne viacerých zo spomínaných atribútov. Takouto anomáliou je aj Slovenská republika.

Napriek tomu, že jestvuje zákon o štátnom jazyku a jeho nesporné kultúrne a literárne dedičstvo, sme neustále svedkami prieniku českého hovoreného a písaného slova do slovenského verejného priestoru. 

O to, aby sa slovenčina nestala len „kuchynským jazykom", by sa malo zasadiť Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky formulovaním jasných a zreteľných zásad našej národnej jazykovej politiky.

(Text uverejnili Slovenské národné noviny 11/2013)
Titulok, podtitul a medzititulky redakcia