Foto: Pavel Kapusta

Filozof v politike

Boris Zala: Maďari stále žijú vo svojom virtuálnom Uhorsku

Ľudovít Števko

Novopečenému poslancovi Európskeho parlamentu za Smer-SD sa ušlo oboje, aj keď mu za posledné tri roky najviac z jeho reálneho času odkrojila politika. Niektorí jeho politickí oponenti ho trochu hanlivo označujú za salónneho politika. Nevedno, čo tým presne myslia, ale v salónoch sa vždy pohybovala najmä kultúrna elita, ktorá si tu brúsila svoj ostrovtip a kultivovane, so znalosťou veci debatovala. A tých zopár snobov, ktorí sa tvária, že všetkému rozumejú a každého závistlivo kritizujú, sa nájde všade. V politických kabinetoch aj na televíznej obrazovke. Patrí ku kultivovaným politikom, ktorí nepotrebujú svojich protivníkov provokovať ani urážať. Boris Zala.

Odkedy si vás pamätáme na politickej scéne, nikdy ste nezmenili svoju politickú orientáciu. Začínali ste ako ľavicový politik a takým ste aj zostali. Bola za tým vaša známosť a neskôr aj priateľstvo s Alexandrom Dubčekom?
S Dubčekom to súvisí len veľmi nepriamo, hádam len v tom, že ma k politike dostal rok 1968. Hneď na začiatku by som to doplnil drobným paradoxom - ako poslanec Európskeho parlamentu mám číslo 89 a sedím v lavici s rovnakým číslom, čo je vlastne obrátená šesťdesiatosmička. To sú presne dva symboly mojich politických aktivít.

Hovoríte o roku 1968. Ale veď ste vtedy museli byť veľmi mladý...
Mal som len 15 rokov, ale môžem to tak povedať, že som už vtedy bol politicky aktívny. Po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy sme ako partia chlapcov strhávali názvy ulíc pomenovaných po sovietskych generáloch a premenúvali sme ich na Svobodove, Dubčekove, Smrkovského a podobne. Býval som vtedy v Nových Zámkoch. Na križovatkách pred mestom sme menili smerové tabule, aby prichádzajúce vojská zablúdili. Tieto dobrodružstvá sa nám darili - ležali sme v kríkoch a smiali sme sa, keď išli tanky opačným smerom. Ďalšou našou akciou bolo tlačenie a roznášanie letákov, v ktorých sme žiadali o neutralitu.

Bolo to mladícke dobrodružstvo spojené s politikou, ale odkedy sa datujú vaše skutočné politické začiatky?
Intenzívne politicky angažovaný som bol od roku 1988 na príprave niečoho, čo by som nazval zmenou režimu, alebo skromnejšie povedané, výmenou garnitúry, pretože na Slovensku bola najdogmatickejšia, najkonzervatívnejšia komunistická garnitúra, ktorá nebola ochotná prijať ani Gorbačovove reformy. Dosť som sa za to hanbil, a tak som začal organizovať rôzne skupiny reformných komunistov, gorbačovovcov, zelených a spájal som niektoré osobnosti, ako bol Vlado Mináč, ale aj Laco Snopko a Jano Budaj. Celkom sa mi to darilo, aj keď som nepatril k disentu. Začali sme sa stretávať a postupne pripravovať to, čo napokon vyústilo do novembra 1989.

Spomenuli ste Vladimíra Mináča, ktorý je podľa mňa doteraz nedocenenou osobnosťou. Naopak, mnohí z novembrovej politickej suity ho ako komunistu odsudzujú. Čo si o tom myslíte?
Rád sa k tomu vyjadrím. Vladimíra Mináča pokladám, nie preto, že som ho osobne poznal, ale z hľadiska toho, čo za sebou zanechal, za najpremýšľavejšieho Slováka posledného polstoročia. Pravdou je, že sa Mináč stal nepohodlný svojím nekonvenčným charakterom na jednej strane tak pre komunistov, ako aj na druhej strane pre ortodoxných zajacovcov, ktorí sa ocitli v polohe všeobecne postaveného predsudku, že kto nevytiahol proti minulému režimu zbraň, tak s ním spolupracoval. Táto tendencia sa prejavila napríklad aj v periodiku Týždeň pri príležitosti pohrebu básnika Milana Rúfusa. Pritom títo páni zabúdajú, že oni nijakú zbraň za minulého režimu nevytiahli. Možno boli postihnutí drobnými represiami, ale to môžem povedať aj o sebe. Hoci bol Mináč členom ústredného výboru strany, viedol kvalifikovaný a pozitívny zápas s dogmatikmi, predovšetkým s Pezlárom, a patril medzi tých, ktorí na Slovensku výrazne zmiernili dôsledky normalizačného procesu po sedemdesiatom roku.

Hodnotenie Vladimíra Mináča je otázkou uhla pohľadu. Môže byť len samotný fakt, že bol ktosi členom strany, alebo že nevytiahol v oných časoch zbraň dôvodom na apriorné odsúdenie pre ľudí typu Hríba, Zajaca či Hamadu?
Mináčova hodnota je najmä v hĺbke rozmýšľania. Prečo však bude Mináč istým ľuďom vždy prekážať, spočíva práve v uhle pohľadu. Ich uhol pohľadu je totiž čechoslovakistický a Mináč sa v tejto čechoslovakistickej podobe nikdy nepohyboval a neprezentoval. Mináč, na rozdiel od nich, vedel premýšľať. Nebol ani nacionalista, tento rozmer v sebe nemal, akurát sa nedal oblafnúť, pretože z vlastných skúseností dobre vedel, že koncepcia tzv. občianskeho princípu slúžila len na to, aby sa potlačili slovenské národné záujmy. To bola jasná a pestovaná koncepcia pražskou politickou garnitúrou od 19. storočia. Na rozdiel od týchto ľudí však Mináč poznal dejiny a videl ich v zrkadle, vedel, že používajú tie isté témy, tie isté argumentácie.

Príde čas, že Vladimír Mináč bude mať v panteóne významných osobností národa dôstojné miesto?
Určite. Prvý krok k tomu sme už urobili. Spomínate si, že napriek veľkému kriku predseda parlamentu Pavol Paška Mináča legitimizoval prostredníctvom jeho citátu, ktorý umiestnil na pamätnej tabuli na priečelí budovy bývalej SNR.

Obráťme list a vráťme sa k časom vášho štúdia a pracovného zaradenia. Spomínali ste represie...
Už sa o tom hovorilo a písalo. Áno, mal som problémy už na vysokej škole z toho dôvodu, že istý súdruh, predseda komunistickej strany na univerzite, vyšiel s tým, že Zala ako vnuk Tida Gašpara nemá na škole čo hľadať. Niektorí pedagógovia ma osobne požiadali, aby som školu opustil, ale ja som sa zaťal a povedal som, že neodídem. Našťastie, ujal sa ma môj patrón, profesor Rudolf Šíma, ktorý sa ma zastal, takže som štúdium filozofie s ťažkosťami skončil. Ďalší môj problém bol, že som sa nevedel dlho nikde zamestnať. Napokon, po krátkom extempore v rozhlase som sa uchytil ako robotník v pražskej Kotve, kde som lisoval papier, potom som pracoval v obkase na Vajnorskej v Bratislave, kde som organizoval spoločenské a kultúrne podujatia, divadlá, hudobné produkcie, kým ma odtiaľ neposlali do hája. Opäť sa ma ujal profesor Šíma a išiel som pracovať na Výskumný ústav sociálneho rozvoja a práce. Mimochodom, vedúcou straníckej skupiny tam bola istá súdružka Edita Bauerová.

Myslíte terajšiu pani Edit Bauer, ktorej pracovná náplň ako poslankyne Európskeho parlamentu za SMK spočíva v neustálom okydávaní Slovenska a Slovákov?
Áno, ide o tú istú osobu, ktorá bola vtedy nomenklatúrnym kádrom ÚV KSČ a dnes je ako členka Strany maďarskej koalície na pravej strane politického spektra.

Po roku 1989 ste pracovne zakotvili na vysokej škole ako pedagóg. Dnes však už neučíte. Prečo?
Keď som sa v roku 2007 stal predsedom Zahraničného výboru NR SR, nebol som schopný udržať pracovný režim v škole. Dovtedy som bol vedúcim Katedry politológie a európskych štúdií a popri práci v parlamentnom výbore a zahraničných cestách som nemohol pôsobiť v škole tak, aby to bolo zodpovedné a korektné voči študentom.

Po roku 1989 ste patrili medzi zakladateľov sociálnej demokracie na Slovensku. Vaše ambície vytvoriť u nás silnú ľavicovú stranu stroskotali, napriek tomu, že do nej vstúpil aj Alexander Dubček. Aké boli podľa vás príčiny jej krachu?
Dubčeka som získal pre sociálnodemokratickú politiku už ako predsedu Federálneho zhromaždenia. Bola to komplikovaná doba. Po Dubčekovej smrti sa preskupili sily v sociálnej demokracii v prospech českej a pročeskoslovenskej línie, ktorá nebola schopná zmieriť sa so vznikom samostatného Slovenska. Túto líniu, ktorú viedol pod svojou taktovkou Jaroslav Volf, som odmietol a na protest proti umelému udržiavaniu Československa som sa vzdal funkcie podpredsedu strany. Volf, ako je už známe, sociálnu demokraciu zničil a ja som bol rád, že som odtiaľ odišiel, pokladal som to za oslobodenie. Napokon sme spolu s Robertom Ficom založili Smer, ktorý sme postupne, krok za krokom nasmerovali k sociálnej demokracii. A dnes je to jedna z najúspešnejších sociálnych demokracií v Európe. V Európskom parlamente sme jedna z troch sociálnodemokratických strán, ktoré vyhrali voľby.

V slovenskom parlamente ste pôsobili ako poslanec magických sedem rokov. To je dosť aj v manželstve. Čo vám to dalo, aké skúsenosti si odnášate z Bratislavy do Štrasburgu?
Politickú skúsenosť, že v politike, ak je človek tolerantný a zároveň chce presadiť svoje, musí pokladať desať percent zo svojich splnených ambícií za úspech. Ak ľudia v politike chcú za každú cenu presadiť sto percent svojich predstáv, vyvolávajú napätie, konflikty, destabilizáciu, problémy. Rozumný politik vie, že presadiť desať percent zo svojich zámerov a projektov je optimálne číslo, lebo necháva priestor na ďalšie percentá zámerov ďalších politikov. Každý z nich reprezentuje určitý spoločenský prúd, čiže vytvára sa tým integrita spoločnosti. Chcem tým povedať, že v politike je dôležitá trpezlivosť aj určitá skromnosť.

Aké ambície a vízie ste mali v slovenskej politike vy? Podarilo sa vám presadiť tých desať percent zo svojich predstáv?
Iste si pamätáte na štátnu doktrínu, ktorú som vypracoval. Smer ju schválil ako svoj oficiálny dokument a prijal ju aj prezident Rudolf Schuster. Slovensko si predstavujem tak, ako som to napísal a naozaj mi bude stačiť, ak sa z toho zrealizuje desať percent. Nie sto percent, lebo to by bolo Slovensko na obraz Borisa Zalu a nie všetci chcú Slovensko na môj obraz. Myslím si, že tam niekde je chyba politikov, ako sú povedzme Lipšic alebo Palko, ktorí si myslia, že majú silné morálne založenie a že ich predstavy sa musia zrealizovať na sto percent alebo aspoň na päťdesiat. To nejde. Všimnite si, že ich zámery nemajú ohlas vo verejnosti, napriek tomu, že Lipšic či Palko sú jednými z najčastejšie sa objavujúcich politikov v médiách. Ľudia cítia, že im nasilu vtláčajú svoje témy.

Je podľa vás ešte nejaká skúsenosť alebo poučenie, podľa ktorých by sa mali riadiť politici?
Druhá skúsenosť je, že človek nemôže robiť témy od zeleného stola. Ak sa politik neusiluje získať súhlas a podporu väčšiny národa, prípadne významnejších skupín, ktoré o tom rozhodujú, potom sa nespráva demokraticky a ľudia mu to spočítajú. Vo voľbách nedostane hlas, lebo presadzuje veci zhora. Problém Dzurindových reforiem, presnejšie Miklošovej metódy presadzovania reforiem, je v tom, že si páni povedali - toto je pre Slovensko najlepšie a presadíme to, nech sú aj všetci proti. Vo voľbách sa ukázalo, že urobili chybu. Politika sa musí robiť s ľuďmi, musí vychádzať z ich želaní. To nie je populizmus. Ak mám iný názor, musím ľudí dokázať presvedčiť.

Neboli ste ako nový poslanec Európskeho parlamentu zaskočený sústredeným útokom na slovenský zákon o štátnom jazyku zo strany už spomenutej slovenskej poslankyne za SMK a maďarských poslancov hneď na prvom, slávnostnom zasadnutí?
Musím úprimne povedať, že som bol zaskočený. Starí harcovníci, ktorí sú tam už dvadsať rokov, mi povedali, že niečo podobné ešte nezažili. Bol to koordinovaný útok, ktorý sa spustil počas prvého, slávnostného zasadnutia parlamentu v novom zložení, tým, že za pravicovú frakciu vystúpil hluchonemý poslanec z Maďarska, ktorý vo svojom prejave nevyberane napadol slovenský zákon o štátnom jazyku asi tým spôsobom, že ako niekomu možno zakazovať hovoriť jeho vlastným jazykom. Prirodzene, že je to lož. Hneď potom som si v počítači našiel list, ktorý rozšírila Edita Bauerová spolu s Kingou Gálovou, kde veľmi sugestívne oslovili všetkých poslancov Európskeho parlamentu a opäť nepravdivo tvrdili, že jazykový zákon diskriminuje maďarskú menšinu. Kampaň pokračovala pri odovzdávaní českého predsedníctva švédskemu predsedníctvu, za prítomnosti celej suity najvýznamnejších európskych činiteľov. Aj pri tejto príležitosti vystúpili poslanci Maďarskej republiky a nehoráznym spôsobom napádali náš jazykový zákon s tým, že to nie je len problém Slovenska a Maďarska, ale problém ľudských práv, a preto to dávajú švédskemu predsedníctvu do pozornosti. V ten istý deň popoludní nasledovali tri tlačové konferencie - jednu zorganizoval Bokros za liberálov, druhú Tabajdi za socialistov a tretiu Surányi za maďarských pravičiarov.

Aká bola reakcia slovenských poslancov na túto protislovenskú kampaň?
V tej chvíli sa nedalo nič robiť, pretože procedúra Európskeho parlamentu predpisuje, že sa nedá hneď prihlásiť do diskusie a odpovedať. Moje stanovisko je takéto: predpokladám, že koncentrovaný útok bude pokračovať preto, aby maďarskí poslanci aj tí z SMK zakryli tú obrovskú hanbu, ktorá sa prevalila nástupom Jobbiku do parlamentu, ktorého traja poslanci sa už v prvý deň jeho zasadnutia pohybovali po chodbách v čiernych uniformách zrušenej Maďarskej gardy. Jeden z nich, Csanád Szegedi, sa v gardistickej uniforme objavil aj na rokovaní europarlamentu. Vieme, čo symbolizujú tieto uniformy. V tejto súvislosti poviem aj to, že som ani chvíľu nezaváhal a v mene slovenskej delegácie som napísal list predsedovi frakcie socialistov Martinovi Schulzovi, v ktorom som mu vysvetlil, že pre nás sú tieto nacistické uniformy citlivou otázkou, pretože v nich pochodovali gardisti z Maďarska na Slovensko a pokúsili sa regrutovať našich ľudí do svojich radov. Okrem toho, uniforma nie je v súlade s rokovacím poriadkom a navrhol som ich vylúčenie z parlamentu.

Mal váš list ohlas zo strany predsedu frakcie?
Na zasadnutí celej frakcie za prítomnosti 181 poslancov Schulz vytiahol môj list ako hlavný politický bod a osvojila si ho celá frakcia. Po skončení zasadnutia išiel predseda frakcie rokovať s novozvoleným predsedom Európskeho parlamentu o tom, aby sa táto situácia riešila buď ich vylúčením z parlamentu, alebo striktným zákazom nosenia takýchto uniforiem. Schulz okrem iného poznamenal, že z nemeckej histórie vie, čo to znamená, keď do parlamentu napochodujú uniformy.

Prvá, nenahovárajme si, že neočakávaná vlna maďarských útokov proti jazykovému zákonu sa prevalila. Čo mienite robiť ďalej na pôde europarlamentu?
Celú jeseň chcem robiť pokojnú kampaň k zákonu o štátnom jazyku pre všetkých poslancov, v ktorej budem trpezlivo vysvetľovať, že tento zákon nediskriminuje nijakú menšinu na Slovensku, naopak, zabraňuje diskriminácii slovenskej menšiny na jazykovo zmiešanom území. Lebo slovenská menšina má také isté ľudské práva dorozumievať sa svojím jazykom. Zároveň budem poukazovať na egoizmus maďarského nacionalizmu, ktorý nevidí nič iné, iba svoju menšinu a to, že tam žijú aj iní občania, ktorí majú svoje práva a maďarská menšina im ich berie a potláča - to nevidia. To bude moje základné posolstvo, že nikomu nesmieme upierať ľudské práva - ani Slovákom, tak ako ich neupierame Maďarom a iným menšinám.

Nebolo by vhodné samotný zákon a jeho výklad preložiť do angličtiny a poskytnúť ho všetkým europoslancom?
Prirodzene, to je podmienka. Je evidentné, že maďarskí poslanci jazykový zákon nečítali, iba opísali argumenty z nekonkrétneho listu Edity Bauerovej. V tom spočíva celý problém, že oni o slovenskom zákone nevedia nič. Maďarský cirkus bude trvať možno ešte pol roka, ale som presvedčený, že aj v tomto prípade skončia Maďari s hanbou.

Odkedy existuje samostatná Slovenská republika, Maďari vyvolávajú umelé konflikty. Pri prijímaní jazykového zákona v roku 1995 bol rovnaký scenár koordinovaných útokov ako dnes - tí istí politici, tie isté mimovládne organizácie, tie isté médiá u nás aj v Maďarsku. Domnievate sa, že sa to dakedy skončí?
Nedomnievam sa, že, to skončí a budem o tom hovoriť otvorene. Vec má podľa mňa dva rozmery. Prvým je trianonská trauma, na ktorú mám trochu iný názor ako sa vysvetľuje. Problém maďarskej spoločnosti je v tom, že sa nikdy nezmierila s pádom sna o Uhorsku, ktoré malo byť maďarské. Rakúšania si po páde monarchie vybudovali demokratickú republiku a boli hrdí, že sa im podarilo na troskách monarchie vybudovať vlastný štát. Kým pád Habsburgovcov znamenal pre Rakúšanov vznik prvej rakúskej republiky v histórii, Maďari toto nikdy nepochopili. S pádom monarchie sa nezmierili a očakávali návrat kráľovstva. Boli predsa jediní, čo čakali, že sa Habsburg vráti z Madeiry späť ako maďarský kráľ. Miklósa Horthyho vymenovali za regenta - admirála, pretože čakali návrat reálneho kráľa. Inými slovami, v maďarskej spoločnosti ani po páde monarchie neboli v širšom meradle demokratické zložky, ktoré by boli republikánske. Navyše - a to je ten druhý rozmer - v maďarskej ilúzii je stále obsiahnuté, že Uhorsko bolo maďarské. To nie je pravda, to bol iba sen maďarského nacionalizmu. Táto ilúzia pretrváva dodnes, pestuje sa aj v školách a z tohto uhla pohľadu pociťujú Maďari Trianon ako krivdu. Akoby Maďari stále žili vo svojom virtuálnom Uhorsku.

Práve preto sa ani nedá hovoriť o maďarskej hrdosti na svoj prvý, vlastný demokratický štát. Preexponovaná hrdosť maďarského vlastenca je ukotvená v minulosti...
Demokratický, republikánsky výklad svojej histórie nechápu ani maďarskí intelektuáli v Maďarsku či na Slovensku, tak ako to pochopili Rakúšania alebo aj iné národy po páde monarchií. Turci sú hrdí na to, že padla sultánska monarchia, teda veľká turecká ríša a že pod Atatürkovým vedením vzniklo republikánske sekulárne Turecko. Kemala Atatürka nazývajú otcom vlasti a strážia si svoje republikánstvo ako oko v hlave. Kým sa v maďarskej spoločnosti nevyrieši tento problém, kým oni sami nepochopia, že Maďarsko bude mať hodnotu vždy ako Maďarská republika a nie ako veľkomaďarský sen, dovtedy bude mať Slovensko problémy.

Nie je nijakým tajomstvom, že v Maďarsku národnostné menšiny takmer vymizli. Po prvej svetovej vojne tam bolo viac ako 400-tisíc Slovákov, pravdepodobne ešte viac Nemcov a ďalšie početné národnosti. Dnes je pohľad na tieto menšiny žalostný, ale Maďarov to netrápi - naopak, stále v nich pretrváva vedomie nadradeného národa nad ostatnými národmi tzv. Karpatskej kotliny. Nie je za tým komplexom velikášstva ničím nepodložený pocit ohrozenia?
Nemyslím si. Pravdou je, že je v nich zakorenené velikášstvo, stará ideológia 19. storočia, ktorú v inteligencii stále pestujú na posilnenie národného sebavedomia. Podľa tejto ideológie Maďari zotrvávajú v predstavách, že plnili v strednej Európe istú národnú misiu, že maďarský národ plnil takú a takú civilizačnú úlohu, má také a také špeciálne kvality a zásluhy. Maďarská domýšľavá dominancia, ktorú si Maďari osvojili, spočíva v ich stredovekom nabobsko-aristokratickom pohľade, že oni sú elita. Pravdaže, sú ďaleko od pravdy, pretože okrem aristokracie celá maďarská pospolitosť bola na rovnakej úrovni, ako bola slovenská, chorvátska, srbská alebo nemecká pospolitosť. To je klasická národná ideológia známa z filozofie dejín, ktorá je založená na tom, že sa hľadá špeciálne historické alebo dokonca božské poslanie národa, ktorého povyšuje nad nejaký iný národ. Nebezpečenstvo maďarského nacionalizmu je v tom, že má trvale tento rozmer.

Nadradenosť národa, nadradenosť rasy... Nepripomína vám to niečo z nedávnej minulosti?
Myslím si, že Slovensko bude mať šťastie. Maďarsko je predsa len malá krajina a z tohto pohľadu si nedokáže uplatniť svoje mocenské ambície. Niežeby sa o to nepokúsilo, veď to poznáme z histórie po páde Uhorska, ale vždy prehralo, Maďari sa vždy ocitli na strane porazených. Vždy sa však správali, ako by boli na strane víťazov.