Foto: archív

Dvadsať stratených rokov

Peter Colotka

Za posledné dve desaťročia sa pôsobením transnacionálneho a globálneho kapitalizmu v mnohom zmenil celý náš život. Sme svedkami ekonomickej krízy, ale aj hlbokej krízy ľudských práv, civilizácie.
Súčasnosť vytvára z ľudí stroje bez súcitu, svedomia, morálky. Dnešnými prioritami sú honba za peniazmi, bohatstvom, mocou. Dominuje zámeno JA. Solidarita sa stala iba slovom. Väčšina sa musí stále väčšmi uskromňovať, aby absolútna menšina mohla bohatnúť. Akoby cieľom všetkého dnešného úsilia malo byť bezohľadné prospechárstvo a okázalý spôsob života.
Keď sa vraciam do mojich mladších rokov, napĺňa ma to pocitom satisfakcie, čo všetko sme dokázali vytvoriť a urobiť pre rozvoj a stále zvyšovanie úrovne života celej spoločnosti vo všetkých smeroch. Ten, na škodu veci, mnohí nielen v prítomnom čase účelovo očierňujú a často vo všetkých oblastiach pranierujú porovnávaním s dnešnými pseudohodnotami a nemajú zmysel pre spravodlivý pohľad na náš kontinuálny vývoj.
Nebolo síce na ostentatívny luxus, ale spoločnosť nedovolila nikomu klesnúť pod ľudskú dôstojnosť vytváraním žobrákov, prosebníkov o almužnu, bezdomovcov, zlodejov zo zúfalstva, vrahov z nedostatku súcitu a z túžby po peniazoch.
Spomienka na predchádzajúcu sociálnu spravodlivosť je dnes pre „vyvolených" ako mávanie červeným súknom a chápu to ako útok na ich kontá. Pre väčšinu spoločnosti však platí, že narastá problém podpory základných potrieb pre dôstojný život, vzdelanie, vedu, kultúru, zdravotníctvo.
Stačí, keď pripomeniem, že sme zo zrúcaniny Bratislavského hradu dokázali vybudovať reprezentačný symbol Slovenska. Dnes sa na jeho rekonštrukciu len s obrovskými problémami našli peniaze. Kam sa stratili? Kde sú stovky miliárd, vytvorené rukami generácií žijúcich štyridsať rokov v socialistickom štáte? Koľko mladých ľudí dnes vie, že vtedy boli peniaze na bezplatné školstvo, zdravotníctvo, na podporu kultúry, vedy, športu, stavali sa ihriská, štadióny, školy (mnohé z nich sú dnes v dezolátnom stave), nemocnice, z ktorých sa v súčasnosti niektoré pre nedostatok financií zatvárajú, alebo sa predávajú súkromníkom na rozličné iné účely, penzióny pre dôchodcov a seniorov, domovy sociálnych služieb... V toľko kritizovaných „králikárňach" desaťtisíce ľudí po prvý raz v živote mali vlastnú posteľ, izbu, vodovod a teplú vodu, kúpeľňu, splachovacie WC... Dnes tisícky nových nadštandardných a predražených bytov zívajú prázdnotou. Boli sme sebestační v potravinách, v elektrickej energii. Takmer dvadsať rokov od zamatovej revolúcie, pôsobením kapitalistického modelu uspokojovania ľudských potrieb, musí prevažná časť spoločnosti ustupovať honbe za čo najväčším ziskom bezohľadných jedincov. Železnou istotou dejín je však fakt, že nijaký systém neexistuje na veky vekov.

Fotografia:
Peter Colotka v čase, keď bol premiérom.

(Autor je bývalým predsedom vlády SSR)