Foto: TASR/Vlastimír Andor

Foto: archív

Foto: TASR/Vladimír Benko

Revolúcia či prevrat?

Spievanky na tému „Sľúbili sme si lásku“ a „Pravda zvíťazí“ zostali nenaplneným ideálom

Ľudovít Števko

Dodnes nikto jednoznačne nevyvrátil pochybnosti o tom, či slovenská „nežná", alebo česká „sametová" revolúcia bola v pravom zmysle slova revolúciou alebo prevratom založenom na pokojnom odovzdaní moci vtedajšej komunistickej garnitúry tzv. disidentom, zgrupovaným okolo Charty 77. Prvý poprevratový prezident a ústredná osobnosť novembra Václav Havel, ako jeden z najpovolanejších mužov od pera, mlčí. Nechce napísať čo len slovo o tejto novodobej histórii a odmieta akýkoľvek diskurz s historikmi. Na Slovensku už pár rokov sľubuje vydať svoje pamäti zatiaľ len Ján Budaj, kým ostatní moderátori a rečníci novembrových tribún iba glosujú čiastkové udalosti a poskytujú médiám rozhovory z pozície „hrdinov revolúcie", ktorá sa vlastne nestala.

Občasní odsúdenci
Na začiatku procesu, ktorý neskôr v českej časti bývalej federácie dostal prívlastok „sametová revoluce", bol vznik nezávislých iniciatív, v ktorých mali hlavné slovo signatári Charty 77. Činnosť tohto tajuplného zoskupenia od roku 1977 finančne podporoval medzinárodný PEN klub, ktorý financovala CIA, Rotary klub, Jewish Agency, Guggenheimovej nadácia v USA, Masarykova nadácia pri Masarykovom múzeu v Izraeli a ďalšie organizácie. O popularizáciu Charty sa starali Slobodná Európa, BBC a Hlas Ameriky. Hoci bola jej činnosť podľa vtedajších zákonov protizákonná, najmä podľa § 112 Trestného zákona o poškodzovaní záujmov republiky, režim proti nej razantnejšie nezakročil za celé roky jej pôsobenia. Keby chcel, bez problémov ju mohol zlikvidovať hneď v zárodku, lenže to neurobil. ÚV KSČ síce rozpútal proti signatárom Charty mohutnú kampaň sprevádzanú podpisovou akciou pracujúcich, tzv. antichartu - tú, mimochodom, podpísali aj niektorí slovenskí herci, neskorší protagonisti novembrových tribún - v podstate však odporcom režimu ani justícia, ani ŠtB nezavrela ústa, ako by sa to očakávalo od totalitného systému vládnutia.
Uväznenie Václava Havla vyvolávalo skôr dojem popularizácie tohto dovtedy neznámeho dramatika a bojovníka za slobodu. Vo väzení ho totiž navštevovali zahraničné televízne štáby, ktoré mimovoľne odkrývali podmienky jeho žalárovania. V útulne zariadenej cele nechýbal písací stôl, knižnica a televízor. Reklama a medzinárodná propaganda urobili z Havla a ďalších občasných odsúdencov, členov Charty 77, mučeníkov, demokratov a mysliteľov svetového formátu.
Viaceré pramene prezrádzajú, že kontaktnou osobou medzi Chartou a krídlom ÚV KSČ, ktoré malo odstrániť z čela strany neschopného Jakeša, bol vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart. Tento muž sa za podpory ŠtB a KGB mal priamo podieľať na príprave prevratu, ktorý vyústil do veľkej manifestácie študentov na medzinárodný sviatok študentstva 17. novembra 1989 na Národnej triede v Prahe. To, že si ŠtB kontrolovaná KGB želala zmenu pomerov v Československu, ozrejmil Ján Budaj v jednom zo svojich rozhovorov takto: „Zjavne v nej (v ŠtB) boli skupinky ‚úkolované‘ KGB, aby konali v zmysle perestrojkových projektov Kremľa. Hovoria o tom Jakeš a ďalší komunisti v pamätiach."

Dubček - porazený konkurent
Priebeh celej akcie stretnutia manifestujúcich študentov s políciou sa prezentuje na filmových záberoch ako veľkolepé dramatické divadlo boja za slobodu. „Sametová revoluce" bola pripravená perfektne. Heslá ako „Máme holé ruce", „Nechceme násilie" či „Nie sme ako oni" sa stali symbolom postupného, „nežného" prevzatia moci. Pravdou je, že v ten deň, dopredu načasovaný piatok 17. novembra, bola nežnosť len na strane študentov, nie príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti. Dievčatá rozdávali ťažkoodencom z radov polície kvety a študenti sa bez známok agresie snažili dostať zo zovretia bezpečnostných zložiek. Napriek tomu „zaúradovalo" vodné delo a obušky. Lekárska komisia oznámila, že bolo zranených 568 ľudí. Pripravená intriga - falošná správa o smrti študenta Martina Šmída akcelerovala v spoločnosti napätie a masové protesty. V sobotu vyhlásili divadlá týždenný štrajk a v nedeľu sa v byte Václava Havla zišli vedúci signatári Charty 77 a členovia nezávislých iniciatív, aby sa dohodli na vzniku Občianskeho fóra (OF), ktorého koncepcia bola schválená už pol roka pred prevratom.
Ďalšie udalosti sú všeobecne známe. Na Slovensku, ako paralelné hnutie s OF vznikla Verejnosť proti násiliu (VPN) a v priestoroch Slovenského národného divadla i na námestí v Bratislave sa konali mítingy za spoluúčinkovania hercov, najmä Milana Kňažka a protagonistov novembra akými boli Ján Budaj, Fedor Gál, Peter Tatár, Peter Zajac a iní dovtedy verejnosti celkom neznámi ľudia.
Intrigy a podrazy sa v tých búrlivých časoch nevyhli ani vedúcim predstaviteľom Verejnosti proti násiliu. Budaj neskôr prirovnal VPN ku komunistickému politbyru, pretože ho vraj neprávom obvinilo zo spolupráce s ŠtB. Čudné okolnosti zvolenia prvej porevolučnej hlavy štátu sa tiež stali jablkom sváru medzi Jánom Budajom a ostatnými členmi vedenia VPN. Budaj tvrdí, že Havel sa stal prezidentom po tajnom kšeftovaní s komunistami, kým Fedor Gál a Peter Zajac to nepripúšťajú, hoci priznávajú fakt, že komunistický predák Marián Čalfa „navrhol Havlovi medzi štyrmi očami reálny postup, ako by mohol byť zvolený za prezidenta". Vraj išlo len o legitímnu „politickú techniku ako to spraviť" a nič viac. Havel sa k tajným dohodám s komunistami nikdy nevyjadril, a tak faktom zostáva iba to, že bol zvolený za prezidenta aklamačným hlasovaním všetkých komunistických poslancov vo Federálnom zhromaždení a Čalfa sa stal predsedom vlády. Napokon, ako inak, ak nie dohodou s komunistami a s podporou OF a VPN Havel odstavil na vedľajšiu koľaj svojho obávaného konkurenta na prezidentský stolec - Alexandra Dubčeka. Volanie Slovákov „Dubček na Hrad!" totiž nenechávalo chladných ani českých prívržencov Pražskej jari a zvolenie Dubčeka za prezidenta sa očakávalo rovnako na Slovensku ako za riekou Moravou. Zdá sa, že Dubček predstavoval pre isté politicko-mocenské zámery reálne nebezpečenstvo aj vo funkcii predsedu Federálneho zhromaždenia. Nasvedčuje tomu aj jeho záhadná autonehoda s tragickým koncom.

Humanoid Havel
po nástupe do prezidentského úradu vyhlásil takmer absolútnu amnestiu a ťažkí zločinci sa krátko po prepustení dopustili ohavných vrážd a lúpeží. Zásadový demokrat Havel sľúbil, že jeho prezidentovanie potrvá iba do leta 1990. Sľub nedodržal. Až po vyhlásení Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska v roku 1992 sa vzdal funkcie a povedal, že nechce byť po rozdelení Československa prezidentom len jednej jeho časti. Napriek tomu sa stal prvým prezidentom Českej republiky. Po druhý raz sa stal prezidentom „malým podvodom" či intrigou. Na jeho zvolenie v českom parlamente bol pri vyrovnanom skóre potrebný jeden hlas navyše. Keďže nebolo možné ten jediný hlas získať, bolo treba niekoho odstaviť. Riešenie sa našlo. Polícia posadila pred hlasovaním na tri dni do vyšetrovacej väzby na Pankráci kontroverzného poslanca Sládka a Havel mal vyhratú partiu - vo voľbách hlavy českého štátu zvíťazil o jeden hlas. Václava Havla dodnes vystavujú na obdiv niektoré domáce i zahraničné médiá ako vzor ideálneho demokrata a stelesnenie humanizmu, oprávneného hodnotiť všetky vnútropolitické i medzinárodné udalosti z pozície morálnej autority posvätenej jeho bojom za slobodu proti totalite.

Nepripravení na zmeny
Od novembra 1989 prešla naša spoločnosť prudkými zmenami. Pokojne by sme ich mohli nazvať aj revolučnými, aj keď samotný pojem revolúcia v tomto prípade nevystihuje klasický revolučný model náhleho násilného zvratu. Vďaka novembru, navzdory nesúhlasu „novembrových hrdinov", získali Slováci vlastný štát. Bol to nemalý zisk v správnom historickom okamihu. Čo prišlo potom, všetky nádeje a sklamania patria do arzenálu očakávaní a eufórie, ktoré sprevádza každá spoločenská premena. Ideály davu štrngajúceho kľúčmi sa nenaplnili. Dravý kapitalizmus, o ktorom sa na tribúnach nehovorilo, väčšinu národa zastihol nepripravenú na tvrdú realitu nastávajúceho života. Ponovembrový vývoj nás zasiahol vystrašených a pasívnych. Rýchlo a bez morálnych škrupúľ sa zorientovala iba desaťpercentná menšina, ktorá si rozdelila spoločné bohatstvo. Niektorí sa stali z večera do rána milionármi, mnohí však skončili v sociálnej pasci a prišli o prácu i strechu nad hlavou.
Celkovo sa náš obzor rozrástol o nové nepoznané veci, o reálne fyzické i národné bezdomovectvo, o slobodu kričať do sveta hocijaké nezmysly, o slobodu cestovať, o možnosť kupovať si luxusný tovar, o možnosť konzumovať ustrice a lososa namiesto socialistického vianočného kapra. Na mandarínky nestojíme v rade ako za oných čias, môžeme si kupovať LCD televízory a autá všetkých svetových značiek. Pravda, ak na ne máme. Stratili sme pocit bezpečia. Slovo mafia, ktoré sme doteraz poznali iba z talianskych filmov, sa stalo pre nás každodenným mediálnym chlebom, verbálnou komunikáciou v parlamente, realitou života.
„Opatrovateľský štát" ako ho nazvala Margaret Tatcherová, sa zmenil na nekontrolovateľného trhového molocha. Podľa jedných štatistík sme dosiahli životnú úroveň roku 1989 na prelome rokov 2007 - 2008, podľa iných štatistík túto životnú úroveň nedosiahneme pre krízu ani v roku 2010. Napríklad na 1 kilogram chleba musíme v súčasnosti pracovať o tri minúty viac ako pred rokom 1989, na kilogram syra eidam o päť minút viac. Vyrovnané skóre je pri pive. Aj vtedy aj dnes nás cena pollitra piva vyjde na 8 minút práce. Na farebný televízor, auto značky Škoda a chladničku musíme dnes venovať oveľa menej pracovného času ako za starých čias. Vo vlastníctve počítačov (tak, ako všade vo svete) sme zaznamenali obrovský boom. V roku 2007 bola reálna mzda v hospodárstve v porovnaní s rokom 1989 nižšia o 0,5 percenta. V roku 2008 sa však zvýšila o štyri percentá. Zdá sa, že bilancovanie životnej úrovne stúplo do konca minulého roku do kladných čísel a nebyť súčasnej globálnej hospodárskej krízy a vysokej nezamestnanosti, budúcnosť kvality života Slovákov mohla byť optimistickejšia ako to bolo povedzme v roku 2005. Ale nie je. Podľa pravicového ekonóma B. Friedmana faktor rastu životnej úrovne na správanie ľudí nie je prvoradý. Rozhodujúci je pohľad ľudí na vlastnú situáciu, aký majú pocit z aktuálneho vývoja. A ten pocit v súčasnosti nie je dobrý.

Strata istoty
Názory na otázku, čo nám dal a čo nám vzal november 1989 sa rôznia. Nostalgia za minulosťou, o ktorej sa zľahčujúco vyjadrujú médiá, nie je však podstatou nášho dnešného bytia. Smútok za bývalým režimom je po dvoch desaťročiach pojmom bez obsahu. Veteráni prehratej studenej vojny pomaly dožívajú svoj dôchodkový vek pri nízkych penziách na hranici živorenia a mladá aj stredná generácia sa bojí, že stratí to, čo je momentálne okrem bývania pre život najcennejšie: že stratí prácu.
Pocit súčasníka sa dá charakterizovať ako strata istoty. Zamýšľať sa nad tým, čo bolo včera, nemá zmysel najmä pre mladých, ktorí nezažili včerajšok a nezažili ani november 1989 ako ich predchodcovia, a preto ich tieto porovnania nezaujímajú. Nevedia nič o tom, ako sa skončila slávna študentská revolúcia, že ju rýchlo vylúčili zo svojej hry politici Veľkej nežnej, že spievanky na tému „Sľúbili sme si lásku" a „Pravda zvíťazí" zostali iba nenaplneným ideálom zapálených romantikov. Zľahla sa po nich zem. Niektorí sa čoskoro prebudili zo sna a uchytili sa v novom politickom biznise, iní vycestovali do zahraničia za lepším bydlom. Revolúcia či prevrat je minulosťou. Zabudnime.

Fotografie:
Václav Havel bol pred revolúciou pre českú a slovenskú verejnosť prakticky neznámou osobou. Ponovembrová propaganda v réžii OF a VPN však docielila, že koncom roka 1989 davy na námestiach kričali „Havel na Hrad!"

Z protagonistov nežnej revolúcie ako jediný sľubuje vydať svoje pamäti z hektického obdobia rokov 1989/1990 len Ján Budaj.