Kresba: archív

Foto: archív

Revolucionár rockovej gitary

Taký posadnutý hráč ako Jimi Hendrix existoval len jeden

Robert Buček

Najneskrotnejší muž populárnej hudby konca šesťdesiatych rokov a žiarivý predstaviteľ tohto obdobia James Marshall Hendrix by mal dnes 68 rokov.

Narodil sa v Seattli, v americkom štáte Washington, 27. novembra 1942 černošskému otcovi a čistokrvnej Indiánke. Verejnosť fascinoval ostrým psychodelickým rockom, keď začiatkom roku 1967 nakrútil v Londýne singel Hey Joe a v máji prvý album Are You Experienced? Sprevádzali ho na ňom dvaja Angličania - bubeník Mitch Mitchell a basista Noel Redding. Po dvoch rokoch začala spolupráca tria The Jimi Hendrix Experience viaznuť. Hendrix zostavil alternatívny súbor Band Of Gypsys. Podľa pôvodného manažéra Experience Chasa Chandlera chcel Hendrix tesne pred smrťou trio v pôvodnom obsadení obnoviť a zároveň sa oslobodiť spod nadvlády manažéra tvrdých praktík Michaela Jefferyho. Žiaľ, už to nestihol. Krátka kariéra jednej z najväčších rockových hviezd sa skončila 18. septembra 1970 tragickou smrťou, ktorej pozadie je dodnes zahalené tajomstvom.

Diera do sveta
O „revolucionárovi rockovej gitary", ako ho volali, sa šírilo množstvo legiend. S odstupom času sa ukázalo, že nepoznal noty a namiesto hudobných termínov používal farebnú škálu. Taký vášnivý a posadnutý hráč, ako bol Jimi Hendrix, existoval iba jeden. Po dvadsiatich rokoch, počas ktorých hrával Hendrix v rôznych školských a príležitostných kapelách, ho v newyorskom klube Café Wha? objavil Chas Chandler, bývalý člen The Animals. Keď sa neskôr Jimiho pýtal, aká hudba ho najviac ovplyvnila, odpovedal: Country, to je základ celej americkej hudby. V jeho nahrávkach je jednoduchá country linka zasadená do rôznych súvislostí. Chandlera zaujalo, ako Jimi využíval horné struny, zvýrazňoval akordy na stredných strunách a hlavnú melódiu hral na najvyšších strunách - a to všetko naraz. Navrhol mu, že sa o neho bude starať, že urobia dieru do sveta a pozval ho do Londýna. Spočiatku sa Jimimu nechcelo. Začiatky naozaj neboli ľahké. Hneď v prvý týždeň sa Chandler s Jimim na smrť pohádali, pretože štúdio, v ktorom pracovali, bolo veľmi malé a Hendrix hral nahlas ako šialenec. Chandler mu kúpil spiatočnú letenku do Ameriky a povedal mu, aby na všetko zabudol. Nakoniec sa však pomerili a Chandler ho zoznámil s basgitaristom Noelom Reddingom. Na post bubeníka vybrali Mitcha Mitchella. Hendrix bol dovtedy v štúdiu len sprievodným hráčom a odrazu ležalo všetko na ňom. Chandler obchádzal s prvými skladbami Hey Joe a Stone Free množstvo gramofónových firiem, no odvšadiaľ ho „vypoklonkovali". „Potom sme jedného večera zašli do Scotch Of St. James, kde vystupovali VIPs. Jimi si nimi zahral a Kit Lambert sa hneď k nám hnal, že chce zmluvu s Hendrixom."

Najbližšiu budúcnosť mali zaistenú a Chandler mohol Jimiho zobrať do poriadneho štúdia, do Olympicu, o ktorom básnil aj Mick Jagger.

Horiaca gitara
Mylná predstava o Hendrixovi je, že bol nadaný od Boha, a preto nepotreboval cvičiť. Bol síce výborný gitarista, ale najmä preto, lebo na sebe pracoval. Takmer stále mal v ruke gitaru. Okrem toho hudba išla z jeho vnútra, precítil všetko, čo hral.

Zahral si aj s džezovou legendou Milesom Davisom, ktorý sa o ňom neskôr vyjadril: „Bol tichý a citovo založený - presný opak divocha, ktorého stelesňoval na pódiu. Keď sme sa začali stretávať a rozprávali sa o hudbe, zistil som, že nepozná noty. Tak som mu to zahral a on to ihneď pochopil. Mal uši pre hudbu."

K jeho imidžu a zároveň spestreniu koncertov patrilo aj podpálenie gitary - Jimi to po prvý raz urobil vo Finsbury Park Astoria, neskôr sa horiaca gitara stala na jeho koncertoch samozrejmosťou.

Spočiatku sa skladby nahrávali veľmi rýchlo, prvý album bol hotový za šesť alebo sedem dní. Axis: Boid As Love asi za desať. Neskôr to bolo horšie. Keď začali pracovať na Electric Ladyland v New Yorku, dve skladby nahrávali tri týždne. Keď sa v Hendrixovom živote objavili drogové koktaily, vzťahy s Chandlerom sa narušili. Chandler sa zobral a odišiel naspäť do Anglicka.

Čoskoro opustil Jimiho aj jeho dlhoročný spoluhráč Noel Redding. Kým Jimi pokračoval s Band Of Gypsys, Noel si vytvoril vlastné trio Fat Mattress. Neskôr Experience obnovili a pokračovali v ňom popri svojich sólových projektoch, no atmosféra bola veľmi ťaživá. Začiatkom mája 1969 leteli Experience do Toronta, kde mali vystupovať. Na letisku Jimiho zatkli. V jeho kufri, navrchu na šatách, ležal heroín a hašiš. Určite nebol taký šialenec, aby si myslel, že ho nebudú prehľadávať. Pravde­podobne nemal ani poňatia o tom, čo so sebou preváža, stále prijímal nejaké „darčeky". Zavolali manažéra Mika Jefferyho a vyriešilo sa to kauciou 10-tisíc dolárov. Nešlo o diskreditujúci podvrh? Nebolo Jimiho zatknutie v Toronte nehanebným pokusom ukázať, ako veľmi je závislý od svojho manažéra?

Dajte mi pokoj!
V Los Angeles bývali Experience v hoteli Beverly Rodeo. Jimi mal apartmán v podkroví a svoj súkromný výťah, aby bol čo najviac izolovaný od rušivých vplyvov. Napriek tomu nedokázal vyhnať dav zo svojho apartmánu. Svojím spôsobom z toho Jimiho ego žilo; ale nakoniec ho neustály tlak, aby bol „Jimim Hendrixom", stál omnoho viac. Všetci od neho neustále len brali a sami dávali iba jedno - drogy. Hendrix rozdával rovnako rád, ako utrácal. Samozrejme, veľa ho stála rodina. Stále si kupoval nové gitary. Okrem bežných výdavkov tu boli právnici, manažéri, drahý čas v nahrávacích štúdiách. Keby bol Jimi plnil záväzky Experience, žilo by sa mu oveľa ľahšie a mohol mať viac času na nové projekty.

Najzárobkovejším ťahom manažéra Jefferyho bolo vystúpenie Experience na Newportskom džezovom festivale v roku 1969. Stačilo Jimiho a spoluhráčov dostať na krátku chvíľu na javisko a mal v rukách stotisíc dolárov. Ako priznal Noel Redding, pre samotných členov Experience to nebolo jednoduché: „V zákulisí, obrovskom ako cirkus, stáli rady prívesov pre skupiny. Okolo ostnatého plota prúdili nekonečné zástupy ľudí a pozerali sa na nás. Boli sme ako v klietke. Zhodila nás helikoptéra - iným spôsobom sme sa tam nemohli dostať. Museli sme dve a pol hodiny čakať. To bolo na festivaloch najhoršie, všetko bolo oneskorené. Dali sme si trávu, pripili sa a šnupli si kokaín. Samozrejme, celý deň sme plánovali eufóriu na pódiu. A keď sme konečne prišli na rad, Jimi sa už nedokázal spamätať. Hral dvadsať minút chrbtom k publiku a potom odišiel." Možno to bol spôsob, akým chcel odkázať Jefferymu a vari aj fanúšikom: „Pozrite, aký som príšerný. Takého ma predsa nechcete. Dajte mi pokoj!"

Nenávidel samotu
Často bol so svojou priateľkou Monikou Dannemanovou. Jimi nenávidel samotu, čo bol syndróm depresie extroverta. Keď bol sám, býval čudný. Občas ho známi nachádzali v hotelovej izbe so zatiahnutými závesmi a zhasnutými svetlami. Sedemnásteho septembra 1970 požiadal Moniku, aby ho odviezla k „nejakým ľuďom" v Marble Arch. Nechcel, aby šla s ním, len ho o hodinu zasa vyzdvihla. Keď sa vrátili do hotela, Jimi si sadol a napísal báseň, ktorú neskôr nazvali The Story of Life (Príbeh života). Jej obsah dodnes vyvoláva dohady, že tušil, že prišiel jeho posledný deň. Najedli sa a vzali si lieky na spanie. Monika sa prebudila po troch hodinách a šla si von kúpiť cigarety. Keď sa vrátila, zdalo sa jej, že s Jimim je zle, a tak zohnala sanitku. Tá ho odviezla živého, 18. septembra však Jimi Hendrix zomrel.

Jeho smrť ostáva dodnes nejasná. Patológ našiel 20-miligramovú dávku amfetamínu, pátranie po toxických drogách bolo negatívne. Služba v sanitke sa z nejakého dôvodu rozhodla, že Jimiho na ceste do nemocnice posadia. Vracal a hoci sa dusil, nikto sa nepokúšal použiť resuscitačný prístroj. Pitevná správa hovorí o 400 mililitroch voľnej tekutiny v ľavej časti hrudníka, pričom ľavá strana pľúc čiastočne nefungovala. Obe časti pľúc boli prekrvené. Keď prišli do nemocnice, Jimi ešte žil. Nasledujúcich 20 až 40 minút je nejasných, neexistujú nijaké záznamy. Na telefónnom odkazovači exmanažéra Chandlera údajne Jimi zanechal odkaz: „Človeče, je mi strašne, potrebujem pomoc."

Mohlo ísť o osobnú pomstu - tehotné ženy, odmietnuté milenky, obchodní partneri... Spoločnosť Warner's a údajne aj manažér Jeffery nechali poistiť Jimiho na milión dolárov - poistka sa však nevzťahovala na samovraždu. Jimi predtým údajne viackrát rozprával o samovražde. Mohol byť natoľko unavený a otrávený, aby to dokázal urobiť? Na druhej strane si robil plány do budúcnosti. Tak či onak, kombinácia slabého zdravia a úplného vyčerpania mohla viesť aj k nešťastnej náhode. Je nepravdepodobné, že niekedy spoznáme celú pravdu.

„Je to zvláštne, ako majú ľudia radi mŕtvych. Aby si mal pre nich cenu, musíš najprv umrieť. Keď zomriem, chcem, aby ľudia hrali moju hudbu a poriadne sa rozpálili," povedal raz Jimi Hendrix. V jeho prípade to platí stopercentne - naozajstnou legendou sa stal až vtedy, keď ako 27-ročný opustil tento svet.

Fotografie:
Gitarové struny boli Jimiho životnou vášňou.

Podľa hudobných znalcov Hendrixa dodnes neprekonal nijaký gitarový inštrumentalista.