Reprodukcie: archív

Renesančný človek

Životný príbeh slovenského Leonarda da Vinciho

Ľudovít Števko

V Lakewoode, na predmestí Clevelandu v štáte Ohio, stojí na Alameda Avenue impozantný chrám zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi.

Priatelia zo Slovenskej ligy v Amerike nás sem zaviedli, aby nám ukázali túto Sixtínsku kaplnku clevelandských Slovákov s maľbami Jozefa Cincíka, ktorého tu nenazývali inak ako slovenský Leonardo da Vinci.

Priestranný interiér kostola nás omráčil nevšednými figurálnymi kompozíciami, ktoré v symbolickej skratke evokovali obraz celej našej pohnutej histórie od pohanských čias popretkávaných staroslovenskými božstvami, cez veľkomoravské kniežatá, Pribinu, Koceľa, Mojmíra, kráľa Svätopluka až po pôsobenie solúnskych bratov a triumfálny príchod kresťanstva na naše územie.

Cincíkova národná epopeja sa tým však nekončí. Na pravej strane oltára je monumentálna freska, čosi ako panteón národných buditeľov a veľkých synov slovenského národa a na ľavej strane slovenský ľud vzdáva úctu svojej patrónke, Sedembolestnej Panne Márii.

Tak toto je ten Cincík, o ktorom mi kedysi rozprával vo svojom ateliéri jeho mladší kolega Vincent Hložník a o ktorom som dovtedy vedel žalostne málo.

Mnohostranný talent
Renesančný človek Jozef Cincík, ako ho volali jeho súčasníci, sa narodil v roku 1909 v Clopodii na rumunsko-srbskom pomedzí slovenským rodičom, ktorí sa počas 1. svetovej vojny vrátili na Slovensko, do rodného Kláštora pod Znievom. Ich syn Jozef už v mladosti prejavoval všestranný talent: vynikajúco kreslil, hravo sa učil jazyky a rád recitoval poéziu.

Keď raz v Martine, kam ho vzala matka na akúsi slávnosť, uvidel na vlastné oči Pavla Országha Hviezdoslava, veľmi sa čudoval, že taký veľký básnik je vlastne malý, územčistý človiečik. Ako študent gymnázia bol už známym kresliarom a svoje satirické kresby pod skratkou Cin tajne uverejňoval v známom humoristickom časopise Kocúr. Okrem toho čítal v origináli anglické a nemecké knihy a problémy mu nerobila ani rumunčina, srbčina, maďarčina či škandinávske jazyky.

Tento neobyčajný talent z Turca mohol študovať čokoľvek - jazyky, umenie, históriu. On si však vybral právo. Vyštudoval ho na Karlovej univerzite v Prahe a po doktorskej habilitácii sa zamestnal v Matici slovenskej v Martine ako referent umeleckého odboru. A aby sa vzdelal aj v odboroch, ku ktorým ho to ťahalo už v Prahe, pustil sa do štúdia archeológie a dejín umenia na univerzite v Bratislave.

Matica slovenská v tých rokoch masarykovského čechoslováctva zažívala krušné časy. Prezident Masaryk potreboval ovládnuť slovenskú národnú inštitúciu, pretože sa nehodila do jeho koncepcie jednotného československého národa, podľa známej floskuly „slovenského národa niet" - a tak sa pokúsil dosadiť do Matice svojich ľudí.

Keď mu to nevyšlo pre odpor Štefana Krčméryho, Matica stratila štátnu podporu a dokonca prišlo ku konfiškácii Slovenských pohľadov. Mladí matičiari, medzi nimi aj Jozef Cincík, však nevzdali boj o slovenskosť a novú národnú podobu Matice slovenskej.

Veľkú úlohu vtedy zohrala Cincíkova vydavateľská činnosť a jeho organizačný talent, ktorým aktivizoval pre prácu v Matici slovenských umelcov európskeho formátu. Boli to jeho priatelia Miloš Bazovský, Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda a Martin Benka.

Cincíkova činnosť bola práve taká mnohostranná ako aj jeho talent. Spolu s archeológom Belom Kričkom odkrýval najstaršie dejiny Slovákov, veľa publikoval, recenzoval kultúrne akcie, otváral umelecké výstavy, ilustroval knihy, navrhoval avantgardné divadelné scény, ktoré v inscenáciách slovenského divadla v tridsiatych rokoch minulého storočia nemali obdobu.

Spisovateľ a literárny historik Peter Cabadaj o Cincíkovom prínose pre scénické divadelníctvo napísal: „V svetoznámej O´Neillovej dráme Túžba pod brestami, v titulnej ženskej úlohe s už vtedy populárnou Hanou Meličkovou, vytvoril Cincík po prvý raz v slovenských podmienkach javiskovú plochu tak, že do priestoru dal zakomponovať pôsobivé simultánne scény, pričom iba prenášaním intenzity svetla sa pozornosť diváka sústreďovala na rozdielne scénické situácie."

Na Slovensku sa málo vie o Cincíkovom záujme o vizuálne umenie a o spolupráci s režisérom Martinom Fričom na kultovom filme Jánošík, pre ktorý navrhol nielen kostýmy, ale aj aj niektoré scény.

Umelcova dilema
Význam univerzálnej Cincíkovej osobnosti ešte vzrástol po vzniku prvej Slovenskej republiky v roku 1939. Tento mimoriadne talentovaný maliar, ilustrátor, historik a kunsthistorik, kritik umenia, archeológ, teatrológ a organizátor kultúrneho života sa pustil s vervou do novej práce: ako znalec polygrafie vytvoril návrhy niektorých bankoviek a prvých poštových známok pre nový slovenský štát.

Na známkach, ktoré podľa jeho návrhov polygraficky spracoval skúsený tlačiar Neografie Jozef Vlček, sa prvýkrát v histórii našej filatelistiky objavili staroslovenské kniežatá - veľkomoravskí vládcovia.

Zhrnúť všetky vedecké, umelecké a organizačné aktivity tejto výnimočnej osobnosti slovenského kultúrneho života by sa dali iba v mnohostránkovej monografii. Ale tá ešte nevznikla - možno pre náročnosť takej úlohy a pre mnohostrannosť samotnej osobnosti Jozefa Cincíka, ktorý svojou tvorbou presiahol hranice Slovenska.

Hlavná časť jeho diela sa nachádza nezmapovaná za morom, v Severnej Amerike a zaujímavý zlomok jeho prác aj v Ríme a Palestíne.

Do Spojených štátov Cincík prišiel, vlastne emigroval za zložitých okolností po vojne v roku 1946. Úvahy o tom, či mal a musel emigrovať, majú dnes taký istý zmysel ako úvahy o tom, či musel Slovensko opustiť iný veľký Slovák Koloman Sokol.

Emigrovať alebo ostať, to bola dilema mnohých slovenských intelektuálov, spisovateľov a umelcov, ktorí v rokoch 1939 - 1945 na Slovensku niečo znamenali. Básnik Valentín Beniak zostal doma a stal sa na 25 rokov takmer neznámy, nesmelo sa o ňom ani hovoriť. Ktovie, ako by sa bol benešovský režim so svojím nepriateľským postojom k Slovákom zachoval k jednému z predstaviteľov kultúrnej elity národa a nadšenému obhajcovi slovenskej identity.

Pronárodné cítenie
Cincík sa v Amerike uchytil ako profesor na College St. Mary, kde za nízky plat začal vyučovať dejiny cirkevného umenia. Táto fáza jeho života sa po dlhšom strádaní obrátila k lepšiemu, keď v ňom biskup katolíckej diecézy v Peórii (Illinois) objavil umelca a poveril ho namaľovaním veľkého oltárneho obrazu.

Odvtedy sa Cincíkovi začali hrnúť objednávky. Jeho prvým veľkolepým projektom boli freska a dekorácie pre krajanský kostol v Lakewoode a interiérové architektonické riešenie Chrámu sv. Benedikta v Clevelande. Jeho výtvarné práce skrášlili počas mnohoročného tvorivého obdobia na americkom kontinente, v USA a Kanade okolo 130 slovenských aj amerických kostolov.

Jozef Cincík nebol len maliarom sakrálnych stavieb, kostolov a kaplniek, ale aj návrhárom interiérov, pričom vždy zdôrazňoval harmonizáciu malieb s dekoráciou a členením interiéru. Výber tém pre maľby a ich celkové stvárnenie vyjadrovalo slovenské cítenie umelca, vychádzalo vedome zo slovenskej histórie, ktorú dobre poznal a miloval.

Jeho celoživotný priateľ, exilový básnik a novinár Ján Okáľ o Cincíkovej sakrálnej tvorbe napísal: „Každý z týchto kostolov je dielom svojráznym, kde kresťanský univerzalizmus dostáva špeciálny slovenský nádych a dejiny slovenského umenia budú raz tieto diela registrovať nielen preto, že ich vytvoril Slovák, ale aj preto, že na každom z nich je čosi integrálne slovenského tak v motívoch, ako aj v ich podaní, farbe a línii."

Cincíkove obdivuhodné diela, obrazy i sochy sa nestali známymi v širšom povedomí len na americkom teritóriu. Nádherná mozaika zdobí napríklad Baziliku Zvestovania Panny Márie v biblickom Nazarete a umelca pripomínajú aj vitráže s mozaikovou výzdobou v Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme.

Renesančný človek Jozef Cincík, jedna z najtalentovanejších osobností slovenských moderných dejín, umrel pred dvadsiatimi rokmi v Clevelande. Popol s jeho urnou spočíva od roku 2002 na Národnom cintoríne v Martine.

Reprodukcie:
Jozef Cincík patrí medzi z najtalentovanejšie osobnosti slovenských moderných dejín.

Fragmenty z Cincíkovho diela: poštové zná́mky z obdobia prvej SR, známka Slovenskej pošty z roku 2006 s portré́tom J. Cincíka, mozaika v Bazilike Zvestovania Panny Má́rie v Nazarete, freska v Kostole sv. Cyrila a Metoda v Lakewoode.