Foto: archív

Priekopníčka slovenského divadla

V Aničke Jurkovičovej sa spájala odvaha s vrelým citom k národu

Zuzana Makovská

Anička Jurkovičová ako sedemnásťročná porazila spoločenské predsudky a v nemalej miere prispela k emancipácii slovenských žien.

Podľa dobových svedectiev to bola nielen vzdelaná, inteligentná a skromná žena, ale aj veľká krásavica. Túto obetavú národovkyňu možno právom považovať za jednu z najvýraznejších ženských osobností našich dejín.

Hybná sila muža
Zásluhy na národnom obrodení história zväčša pripisuje mužom. O zvyšovanie národného povedomia sa však snažili a za práva Slovákov v mnohonárodnostnom Rakúsko-Uhorsku bojovali aj ženy.

V polovici 19. storočia, keď boli emancipačné snahy nášho národa najsilnejšie, to však nežnejšie pohlavie na Slovensku nemalo ľahké. V duchu vtedajšej doby platili prísne spoločenské pravidlá.

Ženy nemohli pôsobiť a pracovať samostatne. Zvyčajne boli oddané spoločníčky svojich mužov a vytvárali podmienky na ich činnosť. Dobrá žena bola hybnou silou muža. K jej najdôležitejším vlastnostiam patrila pokora, oddanosť, vernosť a pracovitosť. V manželstve sa od nej vyžadovala až otrocká poslušnosť a často aj nesamostatnosť v myslení.

Nebolo žiaduce rozvíjať rozumové schopnosti žien, a tak sa im nedostávalo ani rovnocenného vzdelania s mužmi. Pokore, pracovitosti, nábožnosti a poslušnosti sa predsa dokázali naučiť aj doma. Skutočne vzdelaným a rozhľadeným ženám sa väčšina mužov vyhýbala.

V období štúrovcov však takáto žena prestávala byť ideálom. Uvedomovali si, že na výchovu veľkých mužov je nevyhnutná matka veľkého ducha. Namiesto pasívnej ženy prichádza uvedomelá národovkyňa. V Aničke Jurkovičovej sa spájala prirodzená inteligencia so vzdelaním, pokora s nevšednou odvahou, vrelý cit k národu s ochotou podporiť vlastenecké snahy za akúkoľvek cenu.

Vplyv štúrovského ducha
Anička prišla na svet v rodine učiteľa, národovca, ľudovýchovného pracovníka a mecéna Samuela Jurkoviča v Sobotišti 6. apríla 1824. Prostredie, v ktorom vyrastala, bolo vo veľkej miere ovplyvnené štúrovským duchom.

Jej otec zakladal učiteľské a čitateľské spolky, písal učebnice a venoval sa aj výchove dospelých. Propagoval modernizáciu poľnohospodárstva a všemožne sa snažil pozdvihnúť slovenský národ. Bol spoluzakladateľom Slovenského národného divadla nitrianskeho, Spolku gazdovského v Sobotišti aj prvého úverového družstva.

Jurkovičovci vraj pôsobili na súčasníkov ako osviežujúci horský vzduch. Boli verní národným ideám, nezlomní pri odpore proti maďarizačným snahám. Mali radosť zo samotnej práce, často vykonanej nezištne. Neboli sebavedomí ani povýšení, vyumelkovaní či zatrpknutí pre neľahký život.

Jurkovič pritom veľmi skoro ovdovel a svoje tri dcéry vychovával sám. Odmalička im vštepoval lásku k Slovensku a jeho ľudu. Dievčence sa od útleho veku vzdelávali a na rozdiel od mnohých ich rovesníčok sa nebáli nijakých domácich prác.

V tom období sa na bratislavskom lýceu aktivizovala mládež zoskupená okolo Ľudovíta Štúra. Študenti zapálení pre národné idey sa s nadšením vrhli do buditeľskej a osvetovej práce. Mnohí z nich boli častými návštevníkmi Jurkovičovcov, kde vždy našli potrebnú podporu, a to nielen morálnu. Hoci peňazí v dome nikdy nebolo nazvyš, Jurkovič prispieval na všetky významnejšie akcie národného hnutia vrátane vydávania tlače a literatúry. Detstvo v tomto prostredí sa nezmazateľne podpísalo na Aničkinom charaktere a jej hlbokom národnom presvedčení.

Hra ako osveta
Jednou z foriem osvetovej činnosti boli ochotnícke divadelné predstavenia ako prostriedok na prebudenie ľudu v predrevolučných rokoch. Študenti ich usporadúvali začiatkom 40. rokov 19. storočia vo viacerých menších mestách.

Na divadlo, ktorým vnášali život do slovenských mestečiek, sa obecenstvo schádzalo zďaleka. Nie každý vedel čítať, a tak boli predstavenia jednou z mála možností, ako ľuďom sprístupniť literárne diela a sprostredkovať im pokrokové myšlienky.

Študenti však narážali na mnohé prekážky. Priestory vhodné pre divadlo zväčša patrili odrodilej šľachte, ktorá nebola ochotná požičať ich na propagovanie národných myšlienok. Bez pomoci Jurkovičovcov by ochotnícke divadlo len ťažko zaznamenalo úspech. Rodina finančne prispela na každé predstavenie, pomáhala pri zabezpečení priestorov na vystúpenie a zháňala rekvizity. Anička sa zároveň preslávila ako prvá slovenská ochotnícka herečka.

V polovici 19. storočia bolo nemysliteľné, aby na scénu vyšla žena. Divadlo sa dovtedy u väčšiny slovenského národa spájalo s komediantstvom a ľahtikárskym spôsobom života. Preto boli veľké predsudky proti vystupovaniu dievčat a všetky ženské úlohy hrali chlapi.

Anička Jurkovičová však divadlo považovala za jeden z mála prostriedkov, ako možno vzdelávať jednoduchý ľud a šíriť vlastenecké myšlienky. Nebolo ľahké nájsť hru, ktorú by študenti mohli predviesť. Keďže Anička bola jediná mladá dáma ochotná hrať, mohla v nej byť len jedna ženská postava. A tak voľba padla na Kotzebueho frašku Starý kočiš Petra III. Úloha Aničky Dobrožilovej bola síce jednoduchá, ale Jurkovičová v nej výrazne zažiarila.

Láska nesvadbová
Neskôr si zahrala ešte Betušku v Klicperovom Divotvornom klobúku a Oľgu v Paupachovej tragédii Izidor a Oľga.
Vynikajúcim hereckým výkonom dokázala odbúrať predsudky a postupne sa aj ďalšie mladé dámy odhodlávali vystúpiť na javisko.

Krásna, vzdelaná a odvážna Anička zaujala nejedného mladého muža. Pytačov mala aj medzi šľachtou, nevedela si však predstaviť život po boku bohatého odrodilca. Zaľúbili sa do nej dokonca aj viacerí Štúrovi študenti. Pre jej krásu a milotu vznikli medzi mládencami pri nacvičovaní divadelných hier horúce spory, pretože každý chcel hrať jej partnera. Dokonca aj Štúrov brat Samko sa zahľadel do jej očí.

Počas predstavení sa zblížila najmä s Jánom Franciscim. Hoci sa „pekný Janko" do nej zaľúbil, bol pod veľkým vplyvom Štúrových ideí, podľa ktorých bola láska a manželstvo v časoch boja za slobodu slovenského národa iba príťažou. Národné ciele mali byť na prvom mieste.

A tak, hoci s ťažkým srdcom, rozhodol sa po dlhých úvahách obetovať svoje osobné šťastie podľa Štúrovho vzoru. Treba pripomenúť, že Štúr nepoznal, až na niekoľko výnimiek, vzdelaním jemu zodpovedajúce Slovenky. A tak hoci sám bol niekoľkokrát zamilovaný, jeho vzťah k ženám bol odmietavý. Typ vtedajšej ženy bol štúrovcom prekážkou v národnom poslaní a radšej si sľúbili bezženstvo.

Jankova láska k Aničke tak bola, ako študenti medzi sebou vravievali, iba „láskou nesvadbovou". Francisci neskôr vo svojich životopisných spomienkach o nej povedal: „Aj teraz, ako 77-ročný starec, s povďačnosťou uznávam, že známosť s Annou Jurkovičovou a živé spomienky na ňu boli ochrancom mojím pred pomýlením sa a poblúdením na zvodných cestách života."

Harmónia tónov
Aničku nešťastná láska zranila. Cítila, že právom patrí medzi národovcov - činmi aj srdcom. Tak ako oni bojovala za národ svojimi silami, bola ochotná trpieť pre jeho pozdvihnutie. Mala pred sebou také isté veľké ciele.

Francisci ju pritom odsunul ako príťaž, bremeno, ktoré by mu prekážalo. Anička však snívala o raji na zemi, ktorý by vytvorila pre svojho milého. Jej láska by „dávala krídla orlovi". „Len aby sme si radosť i žalosť, prácu i starosť, boj o víťazstvo účinne mohli podeliť a ozaj k hviezdnym výškam kráčať pospolu."

Pre Jozefa Miloslava Hurbana bola Anička spočiatku len nadaným a obetavým dievčaťom, ktoré pomáhalo štúrovcom pri národno-buditeľských snahách. Ona ho zase obdivovala ako váženého evanjelického farára a spisovateľa. Ich city však postupne prerástli do lásky. Okolie im neveľmi prialo. Nekompromisný bojovník proti odrodilcom ležal v žalúdku mnohým ľuďom. Na Aničku mali zasa ťažké srdce ostatní štúrovci. Nemala by si vraj prisvojovať toho, kto patrí celému národu.

Ľudovít Štúr dokonca ich svadbu označil za Hurbanov pohreb. Hurban, naopak, videl práve v manželstve prospešné prostredie pre národnú prácu. Štúrove predpovede sa nenaplnili - po svadbe v roku 1845 nastalo Hurbanovo najplodnejšie spisovateľské aj buditeľské obdobie. Bol jednou z hlavných postáv povstania v rokoch 1848 až 1849.

Na jeho fare v Hlbokom sa 18. marca 1848 uskutočnila porada národovcov a tu sa dohodli na vypracovaní celonárodného revolučného programu, tzv. Nitrianskych žiadostí. V máji prijali celonárodný program Žiadosti slovenského národa, ktorých základ bol v Hurbanovom regionálnom programe. Anička mala pre muža nielen pochopenie, ale ho aj aktívne podporovala. Hurban porozumenie medzi nimi označoval za „harmóniu tónov". Zobrazil ju napríklad v postave Márie v novele Prítomnosť a obrazy zo života tatranského. Viliam Pauliny Tóth považoval ich domácnosť za jednu z najšťastnejších spomedzi všetkých, ktoré poznal.

Pokorila temnotu doby
Verne stála po jeho boku aj počas ťažkých chvíľ. A tých bolo v živote národného buditeľa a bojovníka za práva Slovákov nemálo. Hurban stál takmer pol storočia na čele slovenského verejného a literárneho života. Bojoval proti porobe slovenského ľudu, bol nepriateľom maďarského šovinizmu a zároveň priekopníkom idey všeslovanskej vzájomnosti.

Nezostal však len pri písaní. Neskôr zamenil pero za meč a na jar 1848 sa postavil na čelo nespokojných myjavských sedliakov. Vláda v Pešti ostro zareagovala na jeho činnosť. Vydala naňho zatykač, a tak sa aj s rodinou presťahoval do Česka. Po aktívnej účasti na pražskom povstaní odišiel do Chorvátska a neskôr do Srbska. Po páde Bachovho absolutizmu pokračoval v literárnej tvorbe a aktívne sa zapájal aj do národnej politiky.

Stal sa spolutvorcom Memoranda národa slovenského v roku 1861. Práve Hurban odovzdal tento dokument, stanovujúci požiadavky štátoprávneho riešenia Slovákov v konštitučnej monarchii, ministerstvu vnútra vo Viedni. Anička Jurkovičová-Hurbanová, ktorá silou svojho ducha pokorila „temnotu doby", prežila svojho manžela o 17 rokov. Zomrela 2. februára 1905 a svoj odpočinok našla na martinskom Národnom cintoríne.

Na jej počesť sa od roku 1998 koná v Novom Meste nad Váhom Festival Aničky Jurkovičovej, na ktorom môžu svoje dramatické umenie predviesť neprofesionálne divadelné súbory z celého Slovenska. Jedinou podmienkou je, aby ich inscenácie slovenskej a svetovej dramatickej tvorby zobrazovali postavenie a poslanie ženy v spoločnosti.

Fotografie:
V trojdielnom televíznom filme Anička Jurkovičová, ktorý v roku 1983 nakrútil režisér Ján Lacko, stvárnila hlavnú postavu Zuzana Frenglová.