Andrej Ferko: Sme národ na polovičný úväzok

V Maďarsku každých 90 rokov nastupuje fašizmus

Ľudovít Števko, Pavel Kapusta

Hoci je ako spisovateľ, autor divadelných a televíznych hier, filmových scenárov a expert na počítačovú grafiku držiteľom nejednej ceny, viaceré jeho diela ukrývajú trezory. Nik z kompetentných pravdivo nezdôvodnil príčiny zákazov, isté je len to, že jeho názory vyslovené v metaforách, paródiách a hyperbolách mnohých dráždia. Docent na FMFI Univerzity Komenského v Bratislave, provokujúci spisovateľ a britký humorista Andrej Ferko.

Váš otec Vladimír bol novinár a známy spisovateľ, váš strýko Milan známy básnik a spisovateľ, váš brat Jerguš známy novinár a vy ste tiež známy spisovateľ, esejista, dramatik, scenárista... Odkiaľ sa vzali literárne gény rodiny Ferkovcov? Položili ich vaši svetaznalí drotárski predkovia z Veľkého Rovného?
Narodil som sa do rodiny, v ktorej boli vynikajúci rozprávači. Dedo a pradedo boli drotári v Gruzínsku a mali skvelý dar komunikácie. Potencia zaujímavo rozprávať je vlastná každému človeku, pokiaľ ho neubíjajú nejaké diskontinuity, rodinné problémy a nie veľmi šikovne navrhnutý školský systém.

Vyrastali ste v prostredí, kde boli knihy a písanie samozrejmosťou. Aký to malo na vás vplyv?
Myslím, že to netreba veľmi vysvetľovať. Milan Ferko, ktorého niektorí nazývajú slovenský Alois Jirásek, sa svojimi historickými románmi zaslúžil o značnú časť nášho historického vedomia a môj otec spolu s Vojtechom Zamarovským zakladali modernú literatúru faktu. Vlastne každý, koho som stretol v útlom detstve, písal knihy. Až ako sedemročný som zistil, že sú aj ľudia, ktorí knihy nepíšu...

Literárny talent sa u vás zrejme prejavil už v stredoškolských rokoch. Prečo ste sa však dali na štúdium matematiky? Spisovateľov - matematikov bolo vo svete veľmi málo. Posledným veľkým spisovateľom, matematikom a logikom bol autor románu Alica v krajine zázrakov, Angličan Lewis Carroll...
Môj otec v šesťdesiatom ôsmom napísal do novín, že vstup vojsk na naše územie je ruská okupácia, a tak ma najprv nevzali na vysokú školu a potom som dostal na výber študovať strojarinu alebo matematiku. Slobodne som si vybral matematiku a nebanujem, lebo táto profesia sa neskôr pre mňa stala krásnou vnútornou emigráciou zo slovenskej kultúry, kde som od roku 1998 viac-menej zakázaným autorom.

Stále nám nie je jasné, ako ide dokopy literárny text a matematické výpočty...
Matematika je iba iná modalita myslenia. Rozdiel medzi literárnym a matematickým modelovaním nie je priepastný; rozdiel je v tom, že sa inak narába s pojmami. S literárnym textom sa neskôr spravidla ide na javisko alebo obrazovku a s matematickým modelom sa neskôr ide do výpočtov a vizualizácie. Mimochodom, vitajte na najlepšej fakulte v najhoršom štáte Európskej únie z hľadiska financovania školstva, vedy a kultúry.

Boli ste jeden z najmladších knižne publikujúcich autorov. Aký je sumár doteraz vami napísaných kníh?
Mám doteraz asi 23 kníh a v šuplíku približne tritisíc nepublikovaných strán. Grafománia je príjemná choroba...

Založili ste aj známe študentské divadlo U Rolanda alebo Pegasník. Čo vás motivovalo na prácu v divadle?
Sociológ Vladimír Krivý vysvetľuje toto obdobie pomocou pojmu „ostrovy pozitívnej deviácie". Na tréningu džuda a na javisku študentského divadla sme si vytvorili svoj priestor slobody. Samozrejme, ďalším ostrovom pozitívnej deviácie bola rodina. V divadle Pegasník sme mali nesmiernu radosť z vytvárania divadelných kreácií. V jednej sezóne Anton Kret napísal, že naše predstavenie Znamenitý pokrok je vôbec najlepšie z celého slovenského divadla.

Pred rokom 1989 bolo niekoľko známych a navštevovaných divadiel - čiže ako hovoríte ostrovov pozitívnej deviácie. Prečo potom zanikli?
Pokúsim sa to vysvetliť. Od roku 1830 beží kampaň za zníženie kultúrneho významu Bratislavy. Pýtam sa: Máme v hlavnom meste Slovenska na dôstojnom mieste súsošie sv. Cyrila a Metoda? Máme niekde v centre ulicu pomenovanú po Beethovenovi alebo Lisztovi? Je tu chybná politika pamäti národa. Presne to vystihol jeden zahraničný politológ: Slovensko je balkánsky štát mimo Balkánu, lebo nemá vlastnú mocenskú elitu.

Prečo podľa vás nemáme mocenskú elitu?
Ani jeden slovenský politik netrvá na tom, aby Maďarsko dodržiavalo svoj záväzok zakotvený v Parížskej mierovej zmluve, že v Maďarsku nesmie byť iredentistická vojnová propaganda. Okrem toho, keby sme mali svoju vlastnú mocenskú elitu, nedopustila by ekonomicky zničujúce rozdelenie federácie, pri ktorom sme prišli o 400 miliárd korún, ako o tom hovoril bankový expert Ján Valach. Ak mečiarovci preukázali pri rozdelení republiky ekonomickú nekvalifikovanosť, tak Mikuláš Dzurinda sa ukázal ako najväčší zlodej, pretože podpísal zmluvu o hospodárskom vyrovnaní s Čechmi a vyhlásil, že sme si kvit. Mimochodom, Dzurinda mal ešte jednu „hviezdnu chvíľu", keď v Londýne vypredával slovenské fabriky.

O privatizácii a bazárovom výpredaji štátneho majetku, ktoré postihlo štáty východnej Európy, vieme svoje, ale stačí to na vysvetlenie pojmu balkanizácia?
Nejde len o výpredaj. Slovenskí politici nereprezentujú slovenské záujmy a nemáme nijaké korektné médiá. Stotožňujem sa s pojmom postfašizmus, pochádzajúcim z maďarskej politológie. Po nástupe Orbánovej vlády sa ukázalo, že postfašisti vyrábajú ľudí druhej kategórie, čo sa napríklad prejavilo na osude maďarských žurnalistov alebo po nástupe Dzurindovej garnitúry v koncentračnom tábore na 28. poschodí Slovenskej televízie. Nás zakázaných dramatikov postupne likvidujú bez vedomia kultúrnej verejnosti, ak niečo také ako kultúrna verejnosť ešte existuje.

Čo je vlastne postfašizmus?
Postfašista má v prípade médií mediálnu moc, ktorú zneužíva na to, aby z ľudí iných názorov robil ľudí druhej kategórie len preto, že on sám je čechoslovakista alebo panhungarista, alebo že je ultraliberál a nechce počuť ľavicové názory na diskutované témy. Pojem postfašizmus nie je fašizmus, vystihuje ho fenomén übermenschovského pohľadu, čosi ideologické aj rasistické, že jediným nositeľom pravdy som ja s výlučným právom hodnotiť až klamať. Opravy klamstva sa od postfašistov nedomôžete...

Spomenuli ste systematické potláčanie kultúrneho významu hlavného mesta Slovenska. Komu na tom záleží?
Túto otázku nahryzol Miroslav Demko v Kultúre. Keď sa v roku 1830 sťahoval Uhorský snem z Bratislavy do Budapešti, vtedy bola Bratislava etablované európske centrum a Budapešť provinčné, nezaujímavé mesto, kam sa takpovediac na rozkaz museli sťahovať celé šľachtické rodiny. Napríklad, keď zomrel Beethoven, jeho zápisníky zobrali do Budapešti, tam sfalšovali jeho rukopisnú pozostalosť, vyškrtali z nej všetky zmienky o Slovensku a slovenských priateľoch. Je zarážajúce, že totalitným čechoslovakistom, reprezentovaným na komunálnej úrovni Štefanom Holčíkom, sa podarilo presadiť sochu Masaryka, ktorá sa mi, mimochodom, páči, aká je krpatá oproti Slovenskému národnému múzeu, ale nenapad-lo im pomenovať aspoň ulicu po svetoznámom slovenskom maliarovi Kolomanovi Sokolovi, keďže bolo nedávno sto rokov od jeho narodenia.

Masaryk, podobne ako Koloman Tisza je autorom výroku, že slovenského národa niet...
Masaryk, tento strojca negatívnej filozofie našich dejín, označil Slovensko za rezervoár vitálnej energie pre národ český.

Návštevníci divadiel už dávno nevideli vašu hru. Ozaj, prečo sa nehrajú hry Jána Soloviča, Petra Karvaša, Osvalda Zahradníka, Petra Kováčika a ďalších renomovaných dramatikov, ale v SND sa hrá podliezavá komercia a lascívne úpravy hier zahraničných autorov? Kto je za to zodpovedný?
Okrem trezorových autorov, ktorých ste spomínali, treba spomenúť, že Mikulášovi Kočanovi v Slovenskom národnom divadle zakázali rozoskúšanú hru Diabol. A kto je za to zodpovedný? Dramaturgiu národného divadla dlhé roky riadil Martin Porubjak pod heslom: „Niet slovenskej drámy." Z našej generácie je najvtipnejšie píšucim autorom Pavol Janík, ktorý vyhral Cenu Alfréda Radoka, ale jeho hry na Divadelnej Nitre neuvidíte, aj keď sú preložené do angličtiny a ruštiny.

Kto to všetko riadi, kto zakazuje? Kto napríklad určuje, čo sa bude hrať na Divadelnej Nitre?
Divadelnú Nitru totalitne riadi Darina Kárová, repertoár činohry SND totalitne riadi Martin Porubjak. A divadelná fakulta produkuje neplodných autorov, lebo im chýba vedomie národnej identity.

V čom spočíva podstata sporu okolo tzv. trezorových filmov a dramatických diel? Aký je spoločný menovateľ týchto zákazov?
Ideologický čechoslovakizmus a jeho vyznávači vo všetkých dramaturgiách slovenských divadiel a v mediálnej sfére.

Prečo sa podľa vás čechoslovakistom na Slovensku tak darí?
Je pohodlné, dokonca ziskové byť čechoslovakistom. Keby sa ukázalo, že sa dá lepšie zarobiť na autentických slovenských témach, okamžite by na túto stranu prebehli takí literárni fabrikanti ako Ján Štrasser alebo Ľubomír Feldek. Lenže to sa neukáže, lebo naše investície do slovenskej kultúry sú na úrovni Moldavska. A keď máme niečo vynikajúce a nezabudnuteľné, ako je folklórny festival Východná, nájde sa nejaký Rybníček, ktorý priamy prenos STV z Východnej zakáže.

Nesúvisí slabý záujem o našu národnú kultúru aj s naším nízkym národným povedomím?
Týmto smerom by som sa vyberal veľmi nerád, lebo tu existuje veľmi dobre rozbehnutá propaganda na podlamovanie nášho národného sebavedomia. Je tu partia ľudí bojujúcich proti tzv. slovenským mýtom, ale vonkoncom ich netrápi maďarizácia a kultúrna okupácia Slovenska. Nepripustia si, že žil básnik Milan Rúfus, ktorý mohol siahať po Nobelovej cene za literatúru, a postfašista Hríb má vnútornú potrebu hanobiť tohto básnika na jednom z okruhov Slovenského rozhlasu v deň jeho pohrebu.

Často sa vyjadrujete k problematike médií. Ako sa vám javí situácia v printových médiách na Slovensku?
Pravidelne čítam Romano nevo lil, lebo ma zaujíma genéza rómskeho národa, čítam Tvorbu, Literárny týždenník, Kultúru, Extra plus a Slovenské národné noviny. Okrem týchto týždenníkov či mesačníkov mi však chýba korektný slovenský denník, ako bol kedysi Koridor, chýba mi priestor na dialóg intelektuálnej elity na Slovensku. Nemám ambíciu písať do denníka, ale myslím si, že keď vyhrám hlavnú literárnu cenu, alebo napíšem otvorený list americkému prezidentovi Obamovi o treťom nástupe fašizmu v Budapešti, tak je to informácia, ktorú by sa mohli dozvedieť všetci ľudia na Slovensku práve z denníka, ktorý tu absentuje.

Svojho času sa hovorilo o zákaze uvedenia filmu Lúpež dejín scenáristov Jána Drgonca a Andreja Ferka. O čom je tento váš trezorový film?
Čokoľvek som spravil v divadle a vo filme, je zakázané. Lúpež dejín je komédia, s ktorou sme vyhrali anonymnú súťaž. Zo všetkých účtov na Slovensku zmiznú peniaze, každý občan má zrazu na účte nulu. A čo sa stane? Do rána zaniknú všetky politické strany, lebo nič iné okrem peňazí ich nezaujíma a ostane iba Strana zelených, lebo vyznáva iné hodnoty. Táto strana má 150 miest v parlamente a celú noc sa jej poslanci radia, čo spravia ako svoj prvý politický krok. Nadránom sa uznesú, že nahradia štátny znak vyobrazením ohrozeného druhu - lišajníka zelenkastého. Situácia sa však obráti, lebo absolventi matematicko-fyzikálnej fakulty stiahnu všetky digitálne peniaze z celého sveta do Bratislavy a vznikne Jánošíkova banka. Aby si táto jediná solventná banka na svete získala priazeň obyvateľov, vyhlási, že každý Slovák má na účte dva milióny dolárov na 41-percentný úrok. V severnom Maďarsku okamžite vznikne silné separatistické hnutie. O tom je náš trezorový film a satirický román Jánošíkova banka, o ktorom tiež bežné médiá nesmú písať.

Dnes sa na pultoch kníhkupectiev objavujú produkty červenej knižnice a kdekto sa medzi celebritami v televízii necháva titulovať honosným pomenovaním „spisovateľ". Kto má peniaze, môže si vydať, čo chce, ale kvalitná literatúra nemá bohatých sponzorov. Čo s tým?
Najjednoduchšie by bolo všetko, čo sa nedarí vydať v tlačenej podobe, vydávať na internete, niečo ako knižný hyde park. Príčinu úpadku našej knižnej kultúry vidím v tom, že naši politici sú málo kultúrni a málo kultivovaní. Ideálny model rozvoja knižnej kultúry majú v Nórsku, kde je pre vydavateľa ziskové vydať knihu domáceho autora, lebo štát z nákladu odkúpi zhruba dvetisíc kusov do všetkých okresných, mestských a školských knižníc. Ak sa nórskemu spisovateľovi podarí napísať kvalitnú a zaujímavú knihu, dostane štipendium, z ktorého sa dá žiť, aby v šťastnom tvorivom období mohol napísať aj ďalšiu knihu.

Vašim knihám, podobne ako vášmu humoru, nechýba originalita, rovnako recesia ako paródia, hyperbola a absurdita. Kde pramenia tieto vaše literárne vlastnosti? Kto vám vymyslel prezývku slovenský G. B. Shaw?
Neviem, kto mi vymyslel tú prezývku, ale literárnym postupom som sa naučil ako dramaturg študentského divadla Pegasník. Ak ste divadelný autor, musí to fungovať na javisku. V mojich hrách ako Proso a Noc na zamrznutom jazere, ktoré režíroval Bednárik, som sa dostal do takého stavu komunikácie s publikom, že som dopredu vedel, kedy bude v hľadisku hrobové ticho a kedy bude výbuch smiechu.

Napísali ste niekoľko esejistických kníh, medzi ktorými mnohých zaujala vaša obrana autentickej slovenskej histórie O historickom bezvedomí. Aké pohnútky vás viedli k jej napísaniu?
Koestler hovorí, že zaujímavé je to, na čo po chvíli reagujeme výkrikom - ach v umení, aha vo vede a haha v komickej tvorivosti. Po prevrate ma veľmi urážalo, ako nás začali klamať. A tak som začal zbierať materiály ach, aha aj haha.

Charakterizovať všetku vašu prózu, knihy pre deti, dospelých i dramatické útvary by zabralo dosť času a miesta, ale v čitateľskej verejnosti zanechal vari najvýraznejšiu stopu špecificky slovenský, takmer historický román Ako divé husi, ktorý ste napísali spolu so svojím otcom Vladimírom Ferkom. V 90. rokoch patril medzi najpredávanejšie a najčítanejšie romány a bol aj sfilmovaný. Na filmový projekt, vlastne na jeho uvedenie, však nemáte dobré spomienky. Prečo?
Film Ako divé husi, ktorý vidia ľudia v televízii na Vianoce popri Tisícročnej včele a Červenom víne, je televízna verzia, ale filmové kotúče za 38 miliónov korún nikdy nemali v kinách premiéru. Napísal som scenár na najdrahší slovenský film a nemôžem sa naň pozrieť v kine a Dzúriková a Paulovič ako hlavní protagonisti filmu sa ním nemôžu prezentovať na filmovom festivale. V pozadí boli peniaze a pretrvávajúci „drátenícky mýtus". Mečiarovci si chceli z finančného konta filmu nakradnúť a antimečiarovcom sa nepáčilo, že drotári boli vo filme úspešní, lebo oni mali zafixované, že boli žobráci. Lenže drotári boli v tom čase aj fabrikanti, ktorí napríklad kupovali ropné polia v Azerbajdžane a boli dodávateľmi pre ruskú armádu v rusko-japonskej vojne.

Za román Najsmutnejší príbeh lásky ste získali cenu literárnej kritiky Zlaté pero a odniesli ste si aj hlavnú cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2011. O tejto svojej próze ste sa vyjadrili, že je „o zakázanej láske v grotesknom časopriestore strednej Európy počas troch vojen - druhej, studenej a privatizačnej". Uvidíme film o tejto najsmutnejšej kapitole súčasných slovenských dejín?
Hovorí sa, že ťažko je predpovedať budúcnosť, ale dúfam, že sila tohto príbehu sa napokon presadí.

Váš list americkému prezidentovi Barackovi Obamovi sa objavil prostredníctvom internetovej pošty ako súčasná disidentská literatúra. Mnohých zaujal citát z tohto listu: „Boj proti Trianonu, teda mieru, sa skončí, keď sa zmení šovinistická výchova v maďarských školách..." V liste ste písali o treťom nástupe fašizmu v Maďarsku v súčasnosti. Ako ste prišli k takému záveru?
Paxtonova Anatómia fašizmu hovorí o stupňoch k totalitnému režimu a zahŕňa pouličné hnutie intoxikované nebezpečnou ideológiou a zároveň parlamentný level moci. Keď toto presiakne do inštitucionálnej štruktúry spoločnosti, ako sa to už v Maďarsku dvakrát stalo, potom ide o neklamné znaky fašizmu. História ukazuje, že v Maďarsku každých 90 rokov nastupuje fašizmus. Po roku 1830 to bol začiatok násilnej maďarizácie, potom v roku 1920 príchod najsmiešnejšej figúrky na scénu, admirála bez mora Miklósa Horthyho, a v roku 2010 prichádza v Maďarsku k štvrtému stupňu Paxtonovej päťstupňovej klasifikácie smerujúcej k fašizmu.

Keď si uvedomíme, že Jobbik je parlamentnou stranou, ktorú by dnes volilo až 33 percent vysokoškolákov, že v Maďarsku pochodujú gardy v čiernych uniformách so šípovými krížmi na rukávoch, že Hnutie 64 žúp exportuje na južné Slovensko iredentistické idey, potom nie ste ďaleko od pravdy...
Myslím si, že keď sa to vyvinie najhorším možným spôsobom, môžeme byť v Petržalke svedkami takého masakru ako v Srebrenici. Petržalka je vojensky neudržateľná a je vážna otázka, či si maďarská armáda trúfne zaútočiť aj na druhý breh Dunaja, kde je predsa len veľa ambasád.

Naozaj si myslíte, že je možný takýto konflikt?
Myslím si to. Naša armáda bola nedávno značne odzbrojená a maďarská armáda dostala od amerického kongresu sto miliónov dolárov na tanky. Okrem toho sa v minulom roku armáda našich južných susedov vyzbrojila modernými fínskymi vrtuľníkmi. Prirodzená otázka je prečo a proti komu? Existujú tri odhady smeru útoku - jeden na Vojvodinu, druhý na Transylvániu a tretí na južné Slovensko. Spúšťačom vojnových konfliktov v strednej Európe býva tradične Maďarsko.

Pravda je však to, že sa Maďarom nikdy nepodarilo uskutočniť svoj zámer. Iné sú maďarské sebaklamy a iná je skutočnosť. A potom, ešte nikdy nevyhral vojnu juh proti severu...
Po maďarsky sa tento stav označuje ako delibáb, čo je kolektívna halucinácia. S ekonomickou katastrofou, ktorá sa v súčasnosti rozbieha, sa zakaždým spájala maďarská agresia proti susedom. Za všetky prípady spomeňme Malú vojnu a bombardovanie Spišskej Novej Vsi maďarskou armádou.

Ale dnes žijeme v iných časoch, oba štáty, Slovensko aj Maďarsko, sú členmi NATO a Európskej únie...
Piaty článok NATO je smiešny od čias tureckej okupácie Cypru. A keď sme už v slobodnej demokratickej Európe, ako je možné, že jeden štát si neplní medzinárodné záväzky o Gabčíkove a tri ustanovenia, ktoré mu vyplývajú z Parížskej mierovej zmluvy? Ak začnú naši politici hovoriť jazykom týchto medzinárodne platných dokumentov, potom uverím, že stratili doterajšiu balkánsku indispozíciu.

Okrem toho, že ste kultúrnym publicistom, ste aj brilantný glosátor spoločenských a politických udalostí. Čo vás v súčasnosti v našom spoločenskom a politickom živote najviac omína?
Omína ma rekordná úroveň emigrácie vzdelaných ľudí, ktorá je takmer štátnym tajomstvom. Stotisíc až dvestotisíc kvalifikovaných a tvorivých ľudí máme za hranicami. Z toho vyplýva absolútne nizučké číslo podaných patentov a vynálezov. Každý nejakým spôsobom sčasti pracuje pre zahraničie. Inými slovami, sme národ na polovičný úväzok. Chýba mi tzv. antichvostový ústavný zákon, ktorý by hovoril, že investície do budúcnosti, čiže do školstva, vedy a kultúry, budú na začiatku tvorby štátneho rozpočtu na priemernej alebo aspoň primeranej úrovni štátov EÚ - aby sme v tomto smere neboli na chvoste Európy, ako je to teraz.

Jedna vec je dlhodobý problém peňazí v kultúre, ale druhá otázka spočíva v prerozdeľovaní financií. Je v tomto smere všetko v poriadku?
Marek Maďarič ponechal v platnosti všetky Chmelove cenzorské opatrenia, dal obrovské prachy maďarskému revanšistickému vydavateľstvu Kaligram na vydávanie slovenskej klasiky, hoci v tom vydavateľstve nik nevie po slovensky. Pritom Literárny týždenník, ktorý vychádza v zúfalo nízkom náklade, sa musel zmeniť na dvojtýždenník, pretože má katastrofálny nedostatok peňazí. Ako som sa dozvedel, minister kultúry vraj znova dal na menšinovú kultúru viac ako na národnú kultúru.

Vylíčili ste našu súčasnosť prevažne čiernymi farbami. Ako vidíte našu budúcnosť?
Budúcnosť vidím v tvorivosti národa a v tom, že sa nám vždy podarilo premeniť nevýhody na výhody, aj keď sme za to veľakrát zaplatili veľkú cenu. Mnohí z nás sa nechali zlákať peniazmi a výhodami na tú bohatšiu, egoistickú a protinárodnú stranu spoločnosti, ale zakaždým zostala niekde v nás, ako hovorí básnik Pavol Horov, „ponorná rieka", ktorá nás nesie do budúcnosti. Predstavujem si to tak, že nevyhnutne príde generácia mladých ľudí vychovávaných v normálnom európskom prostredí. Tá konečne začne reprezentovať prirodzený záujem slovenského národa a s úsmevom skoncuje s terajšou balkánskou etapou našich dejín.

Fotografie:
Vo verejnoprávnej televízii je Andrej Ferko roky zakázaným autorom. V jej trezoroch pred divákmi ukrývajú niekoľko jeho nikdy neodvysielaných diel.

Na snímke z 13. mája 1998 tlačová beseda s režisérom Martinom Ťapákom, spisovateľmi Vladimírom Ferkom a Andrejom Ferkom, tvorcami filmu Ako divé husi. Film za 38 miliónov korún sa nikdy nepremietal a leží uzamknutý v trezore Slovenského filmového archívu.

V novembri minulého roka získal Andrej Ferko hlavnú cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2011 za román Najsmutnejší príbeh lásky. Cenu prebral od zástupcu asociácie Igora Hochela.

Budúcnosť vidím v tvorivosti národa a v tom, že sa nám vždy podarilo premeniť nevýhody na výhody, hovorí Andrej Ferko o tom, čo čaká Slovákov v nasledujúcich rokoch.

Novinka: Video sekcia

Vytlačiť Poslať