Foto: Dana Madarová

Ako v rozprávke

Pamiatky v Čičmanoch dokumentujú neľahký život tamojšieho ľudu

Dana Madarová

Keď sa povie Čičmany, v pamäti sa nám vynoria maľované zrubové drevenice, pripomínajúce rozprávkové perníkové chalúpky.

Obyvatelia rázovitej severoslovenskej obce v Strážovských vrchoch začali vonkajšie steny svojich domov zdobiť pred viac ako dvesto rokmi. Jednoduché geometrické vzory maľovali bielym vápnom, ktoré malo zároveň konzervačnú a ochrannú funkciu. Majstrovskú zručnosť a estetické cítenie tamojšieho ľudu môžeme dnes obdivovať najmä na dolnom konci dediny, v roku 1977 vyhlásenom za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry.

V jej centrálnej časti dominujú dve národné kultúrne pamiatky v správe Považského múzea v Žiline. Ide o objekty Radenov dom a dom č. 42, ktoré prostredníctvom muzeálnych expozícií ponúkajú plnohodnotný náhľad do svojrázneho čičmianskeho života.

Svojrázna architektúra
Prvá písomná zmienka o najvyššie položenej obci v Žilinskom okrese pochádza z roku 1272, keď sa v listine spomína ako „osada Cziczman, cez ktorú vedie nová cesta". O zakladateľovi a prvých feudálnych vlastníkoch pôdy v Čičmanoch neexistujú konkrétne správy, je však známe, že v minulosti patrili napríklad Mikulášovi z Turca, rodine Rakovskej, Serényiovej, Tekelyovej či Bertcholdovej.

Originálna podoba obce, v akej ju poznáme dnes, sa začala rodiť približne pred dvesto rokmi, keď začal tamojší ľud maľovať rôzne vzory na vonkajšie steny svojich domov. Jednoduchej ornamentálnej výzdobe predchádzalo nanášanie ochranného náteru iba na trámy v spodnej časti domu a na nárožiach.

V 19. storočí sa maľba rozšírila aj na časti okolo okien a dverí. Ako sa dozvedáme z výkladu lektorky v Radenovom dome, „spočiatku sa maľovali iba poschodové, honosné domy bohatších rodín". Výzdobu tvorili jednoduché, opakujúce sa motívy ako čiarky, kríže, kolieska, kľukaté línie či baranie rožky. Zaujíma nás, čo symbolizuje kohút, ktorého zobrazenie vidíme na mnohých domoch dolného konca obce.

„Poverčiví ľudia si na svoje domy maľovali vtáky, aby ich ochránili pred zlými silami." Dozvedáme sa aj to, že všetky vzory boli na tmavý poklad steny nanášané bielym vápnom.

Záujem odborníkov a verejnosti pútala nielen vonkajšia dekoratívna maľba domov, ale aj ich konštrukcia. Tá zaujala aj vtedajšieho popredného slovenského architekta Dušana Jurkoviča, ktorý v roku 1895 prezentoval na Národopisnej výstave českoslovanskej v Prahe presnú kópiu čičmianskeho Joklovho poschodového domu.

Ten vyvolal diskusiu odborníkov o otázke pôvodu, keďže poschodový dom bol kedysi v prostredí slovenského vidieka netypický. Niektorí hovorili o nemeckom vplyve z blízkych dedín, osídlených nemeckým obyvateľstvom. S týmto názorom nesúhlasil napríklad národopisec Vilém Pražák, podľa ktorého bol vznik poschodového domu v Čičmanoch podmienený sociálnou a ekonomickou situáciou v obci, ako aj existenciou veľkorodiny - súžitím nerozdelenej rodiny rodičov a rodín ich synov, prípadne aj vnukov.

Potreba väčšieho počtu miest na spanie si totiž vyžadovala vystavanie spacích komôr v podkroví alebo na poschodí domu, ktorý bol tradične členený na izbu, pitvor a komoru. Posledným zachovaným poschodovým domom v Čičmanoch je práve Radenov dom.

Dramatické medzníky
Snahy o zachovanie čičmianskej tradičnej drevenej architektúry narušili tri veľké požiare v rokoch 1907, 1921 a 1945, po ktorých nasledovala modernizácia stavebnej kultúry. Napríklad po prvom veľkom požiari na južnom konci obce vystavali na ľavom brehu riečky Rajčianky rad murovaných domov.

Keď v roku 1921 podľahol ohňu celý spodný koniec obce, na jej obnove sa podieľal aj štát. Čičmany dostali pomoc okrem iného aj vo forme dodávky dreva v hodnote 1,5 až 2 milióny korún na výstavbu nových príbytkov v tradičnom duchu.

Nedodržal sa však hodnotný urbanizmus dediny, pričom roztrúsené domy so spoločnými dvormi nahradila parcelácia s hustejšou pravidelnou ulicovou zástavbou. Okrem toho mali novopostavené domy vysoké tehlové komíny, namiesto starých pecí sa stavali murované pece a sporáky.

Prichádza aj k zmene v maľbe vonkajších stien domov. Výzdoba sa rozšírila do nových foriem, pričom prestala rešpektovať šírku trámu a bola obohatená o nové prvky prevzaté z čičmianskej výšivky. Z výkladu lektorky sa dozvedáme, že práve nové územné plánovanie po požiari v roku 1921 bolo jednou z príčin, prečo sa Čičmany nedostali na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Na otázku, či sa tomu nedalo nejako zabrániť, dostávame odpoveď, že situácia sa nedala ustriehnuť aj pre komplikovanejšiu komunikáciu v minulosti. „Keď sem prišla kontrola z Bratislavy, domy už boli rozostavané v novej radovej zástavbe." Dramatické medzníky sa negatívne podpísali aj na počte obyvateľov v obci.

Výsledkom požiaru v roku 1945 bolo nielen 33 zhorených domov, ale aj presun tretiny obyvateľstva do oblastí prázdnych po odsune Nemcov. „Odlev nastal aj pod vplyvom hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch. Ľudia odchádzali za prácou najčastejšie do Nemecka, Rakúska, Francúzska, ale aj zámoria." Kým Čičmany mali vo svojom rozkvete približne 1 500 stálych obyvateľov, postupne sa toto číslo znížilo na súčasných 170.

Za dnešný výzor Čičmian je okrem požiarov zodpovedná aj prirodzená snaha niekdajších obyvateľov o zlepšenie kultúry bývania. Aj preto je v pamiatkovej rezervácii ľudovej architektúry, ktorá zahŕňa dolný koniec obce a 115 zrubových domov, približne len 30 objektov evidovaných ako národné kultúrne pamiatky, pričom len tri z nich pochádzajú z obdobia pred druhým veľkým požiarom.

Inšpiratívna obec
Už sme spomínali, že Radenov dom je tamojší posledný poschodový dom, ktorého jedinečnosť využili na umiestnenie expozície čerpajúcej z ľudovej kultúry obce. Zoznamujeme sa napríklad s tvorbou, ale aj zbierkami ľudového textilu čičmianskej rodáčky - akademickej maliarky Matildy Čechovej.

Tá podľa slov lektorky „hľadala inšpiráciu práve vo svojej rodnej obci. Žila totiž v období, keď Čičmany zažívali veľký rozvoj. Tu našla všetky techniky, ktoré neskôr využívala vo svojej výtvarnej praxi. Bola prvou slovenskou grafičkou a zároveň prvou ženou, ktorá sa mohla pochváliť rozsiahlou zbierkou čičmianskych výšiviek".

Obdivujeme na nich rozmanité techniky vyšívania, od tých najjednoduchších, ako sú krížikové a stonkové stehy, až po zložitejšiu techniku pod názvom žilinské šitie či žilinský výrez. Ide o dvojité prelamovanie, doplnené geometrickým zvieracím alebo rastlinným motívom, vyšitým plochým stehom.

Príznačný názov dostala táto výšivka podľa miesta masovej produkcie v 19. storočí v okolí Žiliny, odkiaľ ju priekupníci rozvážali po celom Uhorsku. Žilinské šitie bolo vraj „pomerne náročnou technikou, ktorú sa síce čičmanske ženy postupne naučili, no na rozdiel od iných techník ju neovládala každá žena v dedine". Pre tamojšie výšivky boli typické vzory ako baranie rožky, srdcia či kosoštvorce, medzi obľúbené farby patrili červená a zelená, neskôr aj žltá a béžová.

Ľudový odev
Rozsiahlu zbierku ľudového textilu, pochádzajúcu z konca 19. a prvej polovice 20. storočia, tvoria nielen samostatné výšivkové kusy, ale aj súčasti ženského a mužského odevu. Široká škála vystavených kusov dokazuje, že zmenám vo výzdobe podliehali nielen čičmianske domy, ale aj kroje.

Kým mužská košeľa bola do začiatku 20. storočia len minimálne zdobená červenou krížikovou výšivkou alebo plnenou mriežkou, neskôr sa objavovala aj na golieri, koncoch rukávov či rázporku. Bohato vyšívanú košeľu nosili muži na slávnostné príležitosti, súčasťou ženského sviatočného odevu bola halena - súkenný trojštvrťový kabát.

Rôznymi výšivkami a čipkami si ženy zdobili aj záponky (zástery), určené na dni oddychu. Na odeve mladších žien a slobodných dievčat sa objavovali pestrejšie farby a výraznejšia výzdoba ako u starších. Sukne Čičmaniek niesli názov rubáče.

Pozostávali z deviatich dielov, ktoré boli husto riasené ryhovaním medzi nechtami. Aj tu našla výšivka svoje uplatnenie - boli ňou upevnené riasy v páse. Výsledkom bolo takzvané vybieranie po riasoch, ktoré dosiahlo v Čičmanoch vysokú úroveň.

Rukávce aj celý odev žien sa pôvodne šili z domáceho ľanového plátna. Dvadsiate storočie však prinieslo rozmach kupovaného jemnejšieho plátna, ktoré začali používať aj čičmianske ženy. „Aj ľudové odievanie podliehalo módnym trendom," hovorí lektorka. „Ľudia chceli to, čo bolo dostať na trhu, chceli skúšať nové materiály a používať nové farby."

Poverčiví obyvatelia
V Radenovom dome sa oboznamujeme aj so spôsobom bývania veľkorodiny, ktorá sa v Čičmanoch udržala až do začiatku 20. storočia. Prekvapuje nás informácia, že v takomto dome kedysi žilo 30 až 40 ľudí. „Tí boli zvyknutí žiť spolu, každý musel svojím dielom prispieť k tomu, aby všetko fungovalo. Navyše sa všetci často zdržiavali iba v jednej - prednej izbe, kde bolo otvorené ohnisko."

Podľa slov lektorky bolo práve varenie na otvorenom ohni príčinou častých požiarov v obci. Okrem prednej izby bol priestor členený na pitvor, komoru a spacie komory na poschodí. „Gazdovský pár spával dolu, rodiny synov, ako aj dospelé slobodné deti hore."

K dobrému fungovaniu čičmianskych rodín patrilo aj dodržiavanie zvykov a tradícií, ktoré im mali zabezpečiť úspech v živote aj v hospodárení. Obyvatelia sa im venovali najmä v zime, keď na gazdovstve panoval relatívny pokoj.

Do dnešných dní sa nielen v Čičmanoch zachovala predvianočná tradícia, keď ženy, prezlečené za Lucie, husím krídlom ometajú príbytky, aby z nich vyhnali zlé sily. Ochrana pred nimi bola dôležitá aj pred svadbou. Nevesty si svoju výbavu prevážali do domu svojho muža vždy v nedeľu poobede. Uložili ju do komory a do každého rohu dali buchtu z chlebového cesta na odvrátenie zla.

Za najvhodnejší termín na svadbu sa považovali fašiangy. Približne do roku 1946 sa „veselie" začínalo v pondelok a trvalo celý týždeň, neskôr iba v sobotu a nedeľu. V jednej z komôr na poschodí Radenovho domu, venovanej práve téme svadby, nás zaujal stromček so zásterou. „Ide o svadobný stromek, dôležitý symbol svadobného sprievodu. Odťal ho ženích, družičky ho vyzdobili zásterou a koláčmi, ktoré po cirkevnom obrade rozdali žobrákom," vysvetľuje lektorka.

Z kostola išli svadobčania na hostinu do domu ženícha. Tam ich vítala jeho matka, ktorá novomanželom ponúkala lyžicou z tanierika med. Tradovalo sa, že kto ochutná prvý, ten bude mať v manželstve dominantné postavenie.

Najviac nás však zaujali zvyky súvisiace s príchodom dieťaťa na svet. Dozvedáme sa napríklad, že dieťa po pôrode položili na kožuch, aby malo vlnité vlasy. Do prvého kúpeľa dávali dievčatku ihlu, aby vedelo vyšívať, chlapčekovi kladivko a kliešte, aby sa neskôr priučil sklenárstvu. Do ruky mu okrem toho vsunuli pero a knižku, aby sa naučil písať a čítať.

Zvyky sa dodržiavali nielen pri radostných udalostiach, ale aj v neľahkých životných situáciách. Pri skone človeka sa napríklad nesmelo plakať. Keď mŕtvy „púšťal dušu", jeho príbuzní otvorili dvere alebo okno, aby mohla vyletieť. Následne zastavili hodiny, zastreli zrkadlo a zapálili hromničku. Všetkým dospelým zomretým vkladali do ruky halier, ženám ruženec a modlitebnú knižku, mužom palicu, fajku a vreckovku.

Neľahký život
Spôsob bývania „společníkov", teda hospodársky osamotených rodín, nám približuje dom číslo 42, jedna z mála autentických čičmianskych pamiatok, zachovaných z obdobia pred požiarom v roku 1921. V druhom objekte s muzeálnou expozíciou žili kedysi spoločne rodiny Štefana Gregora a Petra Pupáka.

Takéto bývanie sa v Čičmanoch rozmohlo po rozpade veľkorodiny na začiatku 20. storočia a súviselo s vtedajšími hospodárskymi a sociálnymi podmienkami, nie každá rodina si totiž mohla dovoliť postaviť vlastný dom. Pri vstupe do vlani obnoveného objektu zisťujeme, že priestor v ňom už nie je členený tradične na izbu, pitvor a komoru, ale na izbu, pitvor, izbu.

V podkroví mala každá rodina svoju spaciu komoru. Novinkou v pitvore je pre nás chlebová pec, ktorá bola v Čičmanoch spočiatku veľkou vzácnosťou, vo väčšej miere ju začali stavať až koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Dozvedáme sa, že v tejto miestnosti sa piekli okrem chleba aj koláče a varilo sa tu pre dobytok.

Rodiny si pripravovali jedlo v obytných izbách, kde mali k dispozícii piecky, postavené po zbúraní otvorených ohnísk. Základom stravy čičmianskych obyvateľov boli obilniny, z ktorých najčastejšie pripravovali placky. Zemiaky sa do Rajeckej doliny dostali až v polovici 19. storočia, podobne to bolo aj s chlebom.

Pestovali sa tu niektoré druhy zeleniny a ovocia, napríklad hrušky, jablká, slivky, ľudia vo veľkom zbierali byliny. Zároveň sa dozvedáme, „že poľnohospodárstvom sa v tejto oblasti uživiť nedalo, preto sa tu vyvinulo doplnkové zamestnanie, niektorí odchádzali na sezónne práce do Maďarska či Rakúska. Neskôr sa ľudia živili napríklad podomovým predajom skla".

Hoci expozície dýchajúce minulosťou dokumentujú svojrázny a neľahký život tamojšieho ľudu, nič to nemení na tom, že sa v Čičmanoch cítime ako v rozprávke. Nielen vďaka maľovaným dreveniciam, ale aj prekrásnej prírodnej scenérii okolitých vrchov, ohraničujúcich hornú časť Rajeckej doliny.

Fotografie:
V roku 1977 v Čičmanoch vyhlásili pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Na snímke v popredí národná kultúrna pamiatka Radenov dom.

V dome spoločne žijúcich rodín Štefana Gregora a Petra Pupáka. V každej izbe mala rodina svoju piecku.

V kuchyni kraľovala gazdiná, tu sa piekol chlieb každodenný.

Jedna zo spacích komôr v podkroví domu číslo 42.

Vták je pre obyvateľov Čičmian symbolom ochrany pred zlými silami.