Foto: archív

Ligotavý trojlístok

Slovenské banské mestá patrili od stredoveku k najrozvinutejším

Zuzana Lileová

Množstvo drahých kovov a rúd k nám od dávnych čias priťahovalo rôzne kmene. Zároveň tým umožnilo rozvoj baníctva od predhistorického obdobia. Dokonca aj v mladšej kamennej dobe dokázali naši predkovia ťažiť suroviny až z hĺbky desiatich metrov. V okolí Španej Doliny a Seliec pod Inovcom sa v druhom tisícročí pred n. l. ťažila a spracúvala meď, v okolí toku Oravy sa ryžovalo zlato.
Baníctvo priniesli na naše územie Kelti. Tí k nám prišli v piatom storočí pred n. l. práve za drahými a farebnými kovmi, z ktorých razili mince a vyrábali šperky. Až do jedenásteho storočia bola ťažba pomerne ľahká, obsah drahých kovov v rudách bol vysoký aj v povrchových ložiskách.

Matka všetkých baní
Baníctvo zohralo nezastupiteľnú úlohu v ekonomickom rozvoji krajiny. Podporilo rozvoj ďalšej výroby, predovšetkým železiarstva a spracovania medi, striebra a zlata.
Za panovania Bélu IV. v 13. storočí prilákali naše bohaté ložiská rúd Nemcov a Flámov, zručných v banských metódach. Progresívnym krokom bolo zavedenie hlbinného dobývania rudy. Stredoslovenské banské mestá - Banská Štiavnica, Kremnica, Banská Bystrica, Banská Belá, Nová Baňa, Pukanec a Ľubietová - sa tak postupne stali jednými z najpokrokovejších v Európe. Predstavovali osobitnú kategóriu slobodných kráľovských miest s mnohými výsadami. Všetky nerastné suroviny v tom období patrili panovníkovi a ten ich ťažbu zveroval mestám. Za to od neho dostali osobitné práva - mohli hľadať nové náleziská na určených miestach a dolovať z nich nerasty, rúbať stromy pre potreby baní. Ich povinnosťou bolo odvádzať panovníkovi osminu vyťaženého striebra a desatinu zlata, takzvanú kráľovskú urburu. Na banskú výrobu a odvádzanie urbury dohliadali banské komory na čele s komorníkom. Najväčšie a najznámejšie banské centrá získali podľa prevládajúcich zásob kovov „prezývky" zlatá Kremnica, strieborná Banská Štiavnica a medená Banská Bystrica. Práve v týchto troch mestách sídlili od 15. storočia banské komory.
Koncom 16. storočia sa pre celé stredné Slovensko zriadil Hlavný komorský úrad v Banskej Štiavnici a mesto so zásobami zlata aj striebra tým získalo nepísané prvenstvo. Baníctvo sa tu už v stredoveku riadilo presne stanovenými pravidlami. Najstarší banský zákon sa zachoval v banskoštiavnickej mestskej knihe z roku 1466 a presne definovanými právnymi normami riešil otázky štôlní, dolovania, ďalej stavanie hút, prenajímanie podielov či zákaz zabavenia majetku pre dlhy. Stal sa vzorom nielen pre ostatné banské mestá, ale aj pre jednotný Maximiliánov banský poriadok.
Banská Štiavnica sa stala najdôležitejším centrom ťažby drahých kovov v celom Rakúsko-Uhorsku. Práve tu Gašpar Weindl v roku 1627 v najstaršej štôlni Horný Bíber po prvý raz na svete použil strelný prach na rozstrel hornín. Túto štôlňu začali raziť pravdepodobne v 14. storočí a už v roku 1400 bola dlhá vyše 1,5 kilometra. Vyťažili z nej také množstvo striebornej rudy, že ju začali nazývať matkou všetkých baní.

Unikátna mincovňa
To, že bola Banská Štiavnica skutočne baníckym centrom, dokazuje aj fakt, že tu v roku 1735 vznikla banská škola, neskôr povýšená na Banícku akadémiu. Aj prvá medzinárodná spoločnosť pre rozvoj baníctva a hutníctva bola založená práve v Banskej Štiavnici v roku 1786. Prelom 18. a 19. storočia bol pre mesto doslova zlatým vekom.
Banícka oblasť v okolí Banskej Štiavnice sa technicky veľmi rýchlo rozvíjala. Od 16. storočia sa tu využívali vodné nádrže, podľa záznamov boli začiatkom 17. storočia bežné aj strojové čerpadlá. Európskym prvenstvom bolo taktiež zavedenie koľajovej dopravy v Svätotrojičnej štôlni v 20. rokoch 19. storočia. Po kilometer dlhej trati jazdili po koľajniciach vozíky ťahané koňmi.
O prvenstvo medzi banskými mestami súperila s Banskou Štiavnicou Kremnica. Patrila medzi popredných dodávateľov zlata v Uhorsku, v jej mincovni sa razili slávne zlaté dukáty, florény. Kremnická mincovňa pracuje bez prestávky dodnes, čím je unikátom medzi európskymi mincovňami.
Niekdajšiu osadu Cremnychbana, kde sa prvé zlato našlo údajne v 8. storočí, povýšil na mesto kráľ Karol Róbert v roku 1328 práve pre poklady ukryté v zemi. Aj jeho zaujalo 14-karátové zlato, pomerne rýdze na vtedajšie pomery. Kremnica zároveň získala banské a mincovné právo. Údaje o ročne vyťažených množstvách drahých kovov sa u jednotlivých historikov rôznia, od 130 až po tisíc kilogramov. Zvesti o bohatých náleziskách jagavého kovu sa šírili ďaleko, a tak sa mesto onedlho tešilo prílevu banských odborníkov zväčša z Nemecka a nebývalému technickému rozvoju. Pravdepodobne v 15. storočí tu dokonca vybudovali vodovod, ktorý privádzal vodu k banským dielam z povodia rieky Turiec. Vodovod dlhý takmer 17 kilometrov bol vyhĺbený v kameni, vystužený drevom a vodné žľaby pokrýval šindeľ.
Baníctvo v Kremnici prosperovalo do 15. storočia. Po vyťažení povrchových zásob sa štôlne razili ďalej do hĺbky. Začali sa však objavovať problémy so zatápaním baní. Napriek snahám o budovanie odvodňovacích zariadení - vodných kolies s koženými vakmi - aj odvodňovacích štôlní prosperita baní klesala, až kým sa ťažba nezastavila.

Banskobystrická alchýmia
Trojlístok najprosperujúcejších banských centier uzatvára bronzová Banská Bystrica. Jej súčasťou bola kedysi aj obec Špania Dolina, ktorá sa v 16. storočí mohla hrdiť titulom najväčšieho producenta medi na svete. Hoci tu prvé bane vznikli v roku 1006, podľa archeologických nálezov sa meď s obsahom striebra v tejto lokalite dobývala od eneolitu.
Majitelia baní v banskobystrickom okolí získali v roku 1242 výnosom Bélu IV. právo ťažiť všetky kovy v celej Zvolenskej župe a zároveň boli oslobodení od platenia daní, samozrejme, s výnimkou kráľovskej urbury.
Rozkvet baníctva priniesol do tejto oblasti mešťan a podnikateľ Ján Thurzo z Levoče. Ťažba medi bola veľmi nákladná, a tak bane privítali jeho ponuku, že za podiel z vyťaženej rudy zabezpečí banské stroje a pomôže s odvodňovaním štôlní. Za to mohol časť získaného striebra slobodne vyvážať z Uhorska. Kapitál mu poskytli augsburskí bankári Fuggerovci a Thurzo koncom 15. storočia skúpil všetky bane súkromných ťažiarov v okolí. Baníctvo tu začalo prekvitať natoľko, že kráľ Vladislav povolil v roku 1496 hutu na tavenie medených rúd. Thurzovsko-Fuggerovská mediarska spoločnosť obchodovala s rudou aj na vzdialených trhoch a zároveň zásobovala baníkov všetkým potrebným. Jej prosperita umožnila vznik Bratskej pokladnice, pomáhajúcej baníkom v núdzi, predovšetkým v chorobe a starobe. Spoločnosť dokonca zaviedla novú benátsku metódu oddeľovania striebra od medi, sciedzaním pomocou olova, čím sa získavala čistejšia meď a zároveň aj drahé striebro. Banská Bystrica postupne ovládla výrobu medi na celom strednom Slovensku. Ostatná šľachta sa však obávala straty svojich ziskov, a tak si v polovici 16. storočia vymohla zrušenie spoločnosti.
Raritou banskobystrických baní boli „meďonosné" vody. Podľa povesti raz baníci nechali svoje nástroje zasypané v šachte. S prekvapením zistili, že sa železo po istom čase premenilo na meď - zrážkové vody presakovali cez rudu so zvyškami kovu a tvoril sa v nich síran meďnatý. Od tých čias sa tento proces hojne využíval. Vodu zachytávali v priehlbinách a kládli do nej železné predmety. Tie sa o dva-tri týždne pokrývali súvislou vrstvou medeného kalu. Pozbieraný kal na vzduchu sušili a potom ho tavili. Tajomná alchýmia meniaca železné poháre na medené preslávila mesto po celej Európe. Železné plechy nastrihané na veľkosť budúcich pohárov sa uložili v bani na dva týždne do drevených žľabov so „zázračnou" vodou. Banskobystrickí zlatníci z nich potom vyrábali poháre, misy či iné nádoby špeciálne zdobené vygravírovanou riekankou a znakmi baníkov - kladivkom alebo klopačkou.
Žiaľ, zásoby nerastov nie sú nevyčerpateľné, a tak sa raz slávna éra banských miest musela skončiť. Nesporne však prispela k popularite našich miest aj rozvoju celého hospodárstva.

Fotografie:
Zlatá Kremnica, strieborná Banská Štiavnica a medená Banská Bystrica boli kedysi najväčšími a najznámejšími banskými centrami na našom území.

Jedna zo starých kremnických štôlní.

Malebná obec Špania Dolina pri Banskej Bystrici sa v 16. storočí hrdila titulom najväčšieho producenta medi na svete.

Medená miska z banskobystrickej zlatníckej dielne.