SLOVENSKU DIKTUJE BRUSEL

Brexit je jednoznačným víťazstvom Spojeného kráľovstva, ktoré si vydobylo naspäť svoju suverenitu po dlhých rokoch podriadenosti diktátu Bruselu. Šiesta najväčšia ekonomika sveta má v ďalšom rokovaní na európskych lídrov predsa len silné páky, takže akákoľvek snaha vyslovene vytrestať Britov za rozhodnutie opustiť úniu sa Bruselu – už tak škodiacemu podnikateľskému prostrediu prostredníctvom sankcií proti Rusku – vráti ako bumerang. To si uvedomuje aj britská premiérka Theresa Mayová, čo sa odrazilo v jej nekompromisnom prejave o vystúpení z EÚ. „Nijaká dohoda je pre Britániu lepšia ako zlá dohoda,“ pohrozila európskym elitám.

Pesimistické vyhliadky

Pre Britov jednoznačne radostný odchod ich krajiny z EÚ však prináša veľké otázniky aj pre geograficky vzdialené štáty, ktoré v únii ostávajú i naďalej. Aká je pozícia Slovenskej republiky v pobrexitovej Európskej únii? Vyhliadky nie sú veľmi optimistické; naša pozícia sa totiž jednoznačne zhorší. Nemecko-francúzsky kartel na čele s Angelou Merkelovou už dlhodobo rozhoduje, akým smerom sa bude únia uberať. Bola to Merkelová, zástupkyňa Nemecka, kto v Turecku v mene celej EÚ vyrokoval dohodu o utečencoch. Sú to nemecké a francúzske firmy, ktoré držia krajiny V4 do veľkej miery v ekonomickom područí. EÚ im dáva nástroj, ako si svoju nadvládu ošetriť aj politicky. Bez protiváhy klasicky euroskeptickej Británie sa toto zovretie môže ešte posilniť. Jeden príklad za všetky: nemecké firmy túžia na Slovensku skupovať poľnohospodársku pôdu. Únia ich požiadavky sanuje politicky a snaží sa zabrániť nám, Poliakom i Maďarom, aby sme si svoju pôdu pred cudzincami chránili. Vysvetlenie Bruselu môže vyzerať svetoobčiansky, no skutočný cieľ je ekonomicky imperialistický, čo vidíme hneď po položení otázky „Cui bono?“ Bez konkurenčných britských záujmov a s ekonomicky strádajúcim Španielskom a Talianskom budú hrať nemecko-francúzske záujmy v EÚ prím v ešte väčšej miere. Odchod tradične kritických britských konzervatívcov a UKIP-u zas dvom najsilnejším euroskeptickým frakciám v Európskom parlamente prakticky zlomí chrbticu. Je preto povinnosť malých krajín zvážiť, ako si svoju suverenitu uchovať vo svete, kde veľmoci otvorene hovoria o snahe presadzovať v prvom rade svoje vlastné záujmy.

Chceli meniť ústavu

Od decembra sa tejto téme v parlamente venovala ĽS Naše Slovensko. Poslanci Kotleba, Uhrík a Schlosár navrhli zmenu ústavy, konkrétne druhého odseku siedmeho článku, v ktorom sa píše: „Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.“ Navrhovatelia žiadali vypustenie zmienky o nadriadenosti právnych aktov EÚ nad slovenskými zákonmi a Rastislav Schlosár počas predstavovania návrhu vysvetlil, že jeho cieľom je „vytvorenie predpokladov na obnovenie zvrchovanosti Slovenskej republiky, ktorú stratila po vstupe do Európskej únie v roku 2004“. Ďalej upozornil, že ústava zároveň hneď v prvej vete hovorí, že „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát“. Netreba mať diplom z práva, aby si človek uvedomil, že tieto dve formulácie si odporujú. Delegovať právomoci na sposločné európske orgány v prísne vymedzených oblastiach je jedna vec; no ponechať Bruselu napospas prakticky všetky oblasti našej legislatívy je jednoznačná strata suverenity meniaca náš parlament na pro forma orgán, ktorého rozhodnutia môžu byť kedykoľvek zmetené zo stola  vzdialenými papalášmi v Bruseli. Akú mieru kontroly môžu mať Slováci nad svojou budúcnosťou, keď nás v Európskom parlamente zastupuje len 13 z celkového počtu 751 poslancov, teda len niečo vyše 1,73 percenta?

Ilúzia menom eurofondy

Marian Kotleba zas upozornil, že Európska únia dosiahla polčas svojho rozpadu a je namieste opustiť ju čím skôr. Prirovnal ju k  Titanicu a podľa neho by z tejto potápajúcej sa lode malo Slovensko vystúpiť, „pretože ak pôjdeme poslední, tak nás to stiahne so sebou pod hladinu“. Uznal, že kvôli mnohým firmám profitujúcim z eurofondov sa nám v EÚ oplatí ostať aspoň do roku 2020. Eurofondy počas prístupového procesu vtedajší politický establišment vskutku prezentoval ako jedno z najväčších lákadiel na vstup do EÚ. Z dlhodobého hľadiska sú však len malou odmenou za odovzdanie kontroly nad ekonomikou. Za vzdanie sa vlastnej menovej politiky sme na čas dostali k dispozícii peniaze daňových poplatníkov z iných štátov EÚ. Na rozdiel od priamych štátnych dotácií, kde od svojich obyvateľov peniaze vyzbiera štát a v ideálnom prípade ich preleje naspäť do ekonomiky, je cesta eurofondov omnoho zložitejšia. Úrady v jednej krajine peniaze vyzbierajú, odovzdajú ich európskym úradom a tie ich ďalej posunú do krajiny určenia. Takto vzniká trojnásobná byrokracia, trikrát viac mzdových nákladov, trikrát viac príležitostí na korupciu. Nehovoriac o tom, že peniaze z eurofondov musia byť využité na  dopredu určené oblasti, z ktorých mnohé nám neprinášajú prakticky nijaký profit, pričom iné, potrebnejšie, ostávajú naďalej zanedbané. No ako už vieme, eurofondy pre nás raz skončia. Poplatky do spoločnej kasy tu však ostanú. Poplatky do kasy organizácie, ktorá sa snaží preberať stále ďalšie kompetencie a zasahovať do stále ďalších oblastí života. To, prirodzene, znamená potrebu ďalších finančných prostriedkov, čo zas v preklade znamená vyššie poplatky. Ak teda EÚ prežije, pár rokov eurofondov budeme bruselskej mašinérii navždy splácať prostredníctvom stále rastúcich poplatkov do spoločnej kasy, nad ktorou nebudeme mať prakticky nijakú kontrolu. Napriek tomu, že návrh poslancov ĽS Naše Slovensko v parlamente neprešiel, Slováci by si mali premyslieť, ako zabezpečiť, že sa z nás naozaj nestane len bezmocná kolónia, ešte viac ekonomicky i politicky podriadená cudzím mocnostiam. Voliť vo voľbách do EP euroskeptické strany je to najmenšie, čo môžeme urobiť.

https://www.youtube.com/watch?v=vUjAjWrASSg

https://www.youtube.com/watch?v=lnLPDgk0NDs